Dagmar Takácsová

"Na základnú školu si pamätám, ako nám napríklad oznámili úmrtie Stalina a potom Gottwalda, že pani učiteľka plakala a my sme na ňu pozerali, akože čo sa deje, lebo my sme z domu vedeli, kto je Stalin a Gottwald. Už vtedy sme vedeli, že to je divadlo. Nejak sme to tak z toho, čo sme počuli doma, v čom sme boli doma vychovaní, a čo sa hovorilo v škole, už vtedy ako malé deti sme vedeli, že to je divadlo a že je to dvojtvárne, že niečo iné je škola a niečo iné je tá rodina. Od malička, úplne od malička, čo sa pamätám, som vnímala ten rozpor, tú dvojtvárnosť, medzi tou rodinnou výchovou a školskou výchovou v tej oblasti, ani nie tak vo všeobecnosti tej hodnotovej oblasti, lebo tá škola nás napriek komunistickej výchove v mnohých veciach vychovávala k čestnosti, pravdovravnosti, usilovnosti, nie všetko, k čomu nás tá škola vychovávala, bolo zlé. Ale tú dvojtvárnosť medzi vnímaním sveta v mojej rodine a v škole, to som vnímala celkom od útleho detstva."

"Ja hovorím, že to boli hviezdne okamihy. Pamätám sa na to zhromaždenie pod vedeckou knižnicou pod balkónom, keď tam bol Havel. Hmla, zima, mrzli sme sa, ale bolo to úžasné niečo! To bolo ako z človeka spadli nejak tie putá. Dokonca si pamätám, keď sa začal organizovať ten generálny štrajk a potom to zhromaždenie, a keďže tí moji spolupracovníci v práci poznali moje presvedčenie, tak prišli sa radiť: `Pôjdeme do toho generálneho štrajku? Pôjdeme na to zhromaždenie?` No tak že váhate, samozrejme, že ideme! Tak to bolo krásne. Krásne a nádejné a všetci sme si mysleli, že to bude fajn."

"Tak to bolo, my sme to veľmi hlboko prežívali, to bolo pre nás, a doteraz ja to chápem, že vlastne tá jeho obeť bola maximum, čo mohol človek urobiť. Ako po tej morálnej stránke sme to cenili ako maximum možného. Ono vlastne konkrétne nejaké zmeny to priniesť ani nemohlo, ale myslím si, že morálne to aspoň časť toho národa podržalo, v tých ďalších ťažkých rokoch a že to akoby navrátilo ten kúsok stratenej cti toho národa, ktorú sme stratili Mníchovskou dohodou."

My sme chodili do kostola vždy verejne, nikdy sme sa nebáli do kostola chodiť, ani sme sa za to nehanbili. Dôsledkom toho nášho postoja bolo jednak, že otec musel odísť z toho miesta v škole, jednak, že moja sestra, veľmi nadané dieťa, sa nedostala na gymnázium – išla potom do obchodnej akadémie. A môj brat sa takisto nedostal na gymnázium, išiel na stavebnú priemyselnú školu. Teda nemohli si vybrať svoje povolanie podľa svojho rozhodnutia tak, ako chceli, ale museli sa prispôsobiť tomu, že nemali tzv. dobrý kádrový posudok. Ani nie tak z toho titulu, že by nemali robotnícky pôvod, lebo to mali, ale z toho titulu náboženského presvedčenia rodiny.

My, mladí, sme tomu verili, nádejali sme sa, že to bude lepšie. Môj brat sa začal dokonca politicky angažovať v strane, v ktorej bola Milada Horáková. Tak on sa začal aj politicky angažovať v tom čase a prišiel 68. a môj brat emigroval v strachu, že bude mať z toho následky. Emigroval po auguste, emigroval do Švajčiarska, dožil tam potom celý svoj ďalší život. Rodičov tam za ním púšťali, tí tam boli asi päťkrát za ním, mňa pustili až po prevrate po 89. Jeho do republiky nepustili, on teda nepožiadal o to, čo bolo možné, to povedal, že takú radosť komunistom neurobí, a jeho nepustili ani na pohreb mamy, to im tiež nikdy nezabudol, že nemohol ani na rodičovský pohreb prísť, ani na otcov, ani na mamin.