Alžbeta Šalátiová, rod. Neuwirthová

V tridsiatom deviatom traja súrodenci, ten najmladší brat a dve sestry, odišli do Izraela a ujo zostal, ten zubár, môj otec a jedna sestra. Títo dvaja sa zachránili a o tej sestre nevieme nič, ona sa skrývala niekde v Budapešti, asi bola strelená do Dunaja, nevieme. A tento ujo, otcov brat, čo bol dentista, oni sa aj vykrstili, aj všetko možné mali. V štyridsiatom štvrtom sa im narodila dcéra. Teta bola laborantka. Aj tak ich zobrali do Serede, boli v tábore v Seredi a odtiaľ sa im podarilo ujsť. Oni mali otravu vo vačku, ak nevedia malú niekde dať, čo to malo tri mesiace, tak oni sa otrávia všetci. A nechali dievčatko, Katka sa volá, nechali ju v Močenku u jedných cudzích ľudí, volali sa Vargovci, ktorí nemali deti. Mali dosť nepríjemností, akože ukrývajú dieťa. A po vojne, aj ujo sa skrýval inde, aj teta inde a po vojne sa stretli u dcéry.

Chvalabohu starý otec zomrel v januári, že neprešiel túto hrôzu a stará mama mala 47 rokov a mamička, dvojičky boli, šli dvadsaťročné do Osvienčimu. Keď prišli do Osvienčimu, hneď išli na selekciu a tam stál Mengele a pýtal dvojičky nabok, lebo údajne Mengele robil pokusy s dvojičkami, lebo on chcel čistú nemeckú rasu a aby nemecké ženy rodili len dvojičky. A robil pokusy. Ale tam im jeden väzeň povedal: "Ani sa nepoznáte!" Stará mama, štyridsaťsedemročná, išla rovno do plynu a tieto dve sa pretĺkali ako sa dalo. Mamička mala číslo 23384 vytetované na ruku, teta či jedno predtým, či za tým, tiež to isté číslo mali za sebou.