Anton Pižurný

„Kamarát Paľo, ktorý žil v Prahe, nám priniesol po 17. novembri 1989 videokazetu z Národní třídy, kde policajti bili študentov. My sme si najprv mysleli, že to nie je možné, že či to je naozaj a naozaj Paľo potvrdil, že aj on tam bol, že to videl, že to tak bolo, a vtedy sme si uvedomili, že niečo sa deje, že toto nie je v poriadku, keď takto sa chová štát k svojim vlastným ľuďom, ešte k tomu študentom. No a potom sa už spustil celý ten proces, založili sme VPN v tej fabrike, kde som pracoval, založili sme celomestskú organizáciu VPN. 24. decembra bol, myslím, generálny štrajk, tak to na Námestí sv. Trojice, tam pred celým námestím sme rečnili a bol to úžasný pocit.“

„Pamätám si, že potom asi pár dní na to, ako sme sa vrátili z toho Balatonu, vošla moja mama do mojej detskej izby. Už vtedy som si všímal predtým, že vznikali tzv. fronty, že stáli veľké zástupy ľudí pred obchodmi, nakupovali si potraviny, múku, cestoviny, konzervy atď. A mama vtedy vošla do mojej detskej izby a povedala: synček môj, asi bude vojna. A ja som sa rozplakal, to si naozaj pamätám, že mi tiekli slzy vtedy. Nakoniec teda vojna nebola, ale pamätám si o pár dní na to tiež, tanky, myslím, u nás nechodili, ale tie veľké nákladné autá s bielym pásom, čo rachotili po uliciach pred naším domom, tak z toho som mal hrôzu, môžem povedať.“