František Mikloško

„Prvý veľký moment novembra bolo stretnutie na Václavskom námestí, kde došlo tak veľa ľudí, bolo plné Václavské námestie. A niečo podobné sa udialo najprv v Bratislave, to bolo stretnutie na Hviezdoslavovom námestí, kde vystúpil Kňažko a Budaj, a kde to najmä Kňažko ťahal svojím hlasom, impozantnosťou naozaj vynikajúceho človeka, vynikajúceho rétora. Aj mužného človeka, silného človeka. Potom ale došlo k prvému veľkému zhromaždeniu na námestí SNP. To bolo prvýkrát, čo Bratislava bola zaplnená ľuďmi, zrejme tam bolo sto, dvestotisíc ľudí, proste také obrovské množstvo ľudí. Tam zaznelo to, aby Čarnogurský bol prepustený na slobodu a tam sa hovorilo o tom, aby sa všetci ľudia presunuli po manifestácii pred Justičák. Potom niekto, ako som sa dozvedel neskôr, hovoril, že keby sa také množstvo ľudí začalo presúvať do tých malých uličiek, žeby to mohlo niesť isté riziko a nechceli urobiť chybu, ale došli nám ľudia povedať, že námestie SNP je celé plné. V týchto dňoch som navštívil byt Jána Langoša, ktorý bol vždy takým bytom, kde sa niečo mlelo. Tam som prvýkrát v živote 10. decembra 1980 stretol Václava Havla, ktorý bol v tom čase na Slovensku a tam sme sedeli ešte pred Novembrom 1989, sedeli sme na byte a chystal si nejaké vyhlásenie. Viem, že tam bol Boris Zala, vtedy ešte ako ľavicový, sociálny demokrat, Janko Langoš a tých ďalších si už príliš nepamätám. Zrejme tam bol Janko Čarnogurský. V týchto novembrových dňoch sme tam boli a to bolo jedno z kľúčových stretnutí. Bol tam myslím Boris Zala, bol tam Jano Langoš, prišiel tam na chvíľu Fedor Gál, už bol v tom svojom typickom pohybe, ospravedlňujem sa, nepamätám sa na ďalších, ale viem, že sa rozhodovalo o tom, že z Čiech bola požiadavka, aby sme sa volali tiež Občianske fórum. Košice, košickí disidenti alebo aktivisti takisto žiadali, aby sme sa pripojili k názvu, aby bolo celé československé Občianske fórum, aby v tom bola obrovská sila voči komunizmu a viem, že vtedy na tomto stretnutí u Janka Langoša v byte sme sa rozhodli, že nie, že my musíme vytvoriť nejakú paralelnú štruktúru. A vytvorili sme. Tam sa aj určil názov Verejnosť proti násiliu a tam bol základ toho, čo sa potom prenieslo, tam ten základný koordinačný výbor alebo budúci koordinačný výbor rozhodol, že my sa nebudeme volať Občianske fórum, ale Verejnosť proti násiliu.“

„My sme sa každú nedeľu stretávali vždy v inom byte. Stretávali sme sa pri modlitbách, svätá omša nebola. Boli to večerné modlitby, na záver bolo vždycky spievanie, teda také pekné pravoslávne piesne po rusky. A bolo referovanie. To prvé kolo bolo referovanie, čo sa udialo v Cirkvi doma a vo svete, čiže každý akoby priniesol aj správy, aj nazvime to klebety, a potom v politike, čo sa udialo doma a vo svete. Čiže my sme, ja v tom 1989, keď som išiel do politiky, tak my sme neboli celkom laici, my sme mali to politické dianie, prípadne aj prácu s ľuďmi, nejakým spôsobom zažitú, čiže neboli sme celkom laici, keď sme s Jánom Čarnogurským išli do politiky, vďaka tomuto hnutiu Fatima.“

„Treba povedať, že prvý človek, ktorý vystúpil na tribúnu a ktorý bol od začiatku vo VPN, to bol Ľubo Feldek. Ako člen strany oznámil na tribúne, že skladá svoju legitimáciu. Ja si pamätám, že to bol vlastne prvý človek, ktorý toto urobil, známy básnik, prekladateľ, písal rozprávky pre deti. A on vtedy povedal v akejsi básnickej spontánnosti a intuícii, že dovtedy nebude v tejto spoločnosti, v Československu pokoj, dokiaľ bude v ústave štvrtý článok, to je vedúca sila komunistickej strany. Viem, že v Čechách na to odpovedali, aby sme to nehnali tak rýchlo, pretože to je pohyb, ktorý môže byť taký rýchly, že to nezvládneme. Podľa mňa, v Čechách mali trošku v podvedomí nejaký komplex zo šesťdesiateho ôsmeho, a to bolo viackrát. Z Čiech došli odkazy: ,Nežeňte to tak rýchlo.‘ Neviem už pri ktorej príležitosti, ale to mi tlmočil kamarát Peter Zajac, ktorý bol pritom, keď Václav Klaus v jednej chvíli povedal: ,Páni, teraz treba pohyb proste stlmiť.‘ No, ale Slováci do toho išli a Slováci to dali ako jednu z podmienok pri generálnom štrajku. A teraz sa tam udiala jedna vec, ktorá je až rozprávková, pretože na 27. (novembra) v noci, teda to bolo v pondelok, bol oznámený generálny štrajk Občianskeho fóra a VPN v celom Československu. A 26. v nedeľu zasadal v Bratislave Ústredný výbor Komunistickej strany Slovenska. To znamená celý ten veľký orgán, to nebolo len nejaké politbyro. A nadránom tento Ústredný výbor Komunistickej strany Slovenska prijal uznesenie, ktoré ráno zaznelo celým Československom, že Ústredný výbor Komunistickej strany Slovenska žiada, aby bol zrušený štvrtý článok ústavy o vedúcej sile komunistickej strany. A podľa mňa to bola rozbuška, lebo to potom išlo a to už sa proste nieslo, zrazu slovenskí komunisti sa takto zachovali.“

„Myslím, že ten vrchol bola bohoslužba za prítomnosti kardinála Casaroliho, ktorá je už popísaná, kde myslím prvýkrát, že to najlepšie charakterizoval minister Válek, ktorý povedal: ,Podcenili sme situáciu a dnu na Velehrade sme dostali úder pod pás.‘ Predstavitelia štátnej moci sa nepohli. Proste, akonáhle povedali nie, čím chceli manipulovať, tak začal piskot, krik a nepohli sa. To posledné, čo si pamätám bolo, že ustúpili a povedali: ,Peknú slávnosť‘a zišli dolu z tribúny. Proste, nás tam bolo veľa a jednoducho štátna moc sa odrazu nepohla. To bol psychologický zlom. Druhý vrchol pred Novembrom 1989 bol v Sviečkovej manifestácii. Tam nás nedošlo až tak veľa ako na Velehrad, ale tam sme vydržali, teda ja nie, lebo ja som bol zavretý. Tam tí ľudia vydržali, boli obliati, boli zbití, ale boli morálnymi víťazmi. To znamená, že tam sa druhýkrát stalo niečo v tom vedomí, a to všetko hlásil Hlas Ameriky, Slobodná Európa, čiže skúsenosť Velehradu a Sviečkovej, skúsenosť celého Československa. Dá sa ísť na námestie, dá sa vydržať útok priam fyzický a dá sa byť morálnymi víťazmi. Ja myslím, že toto boli psychologické cesty k Novembru 1989, kedy spontánne celé Československo bolo plné ľudí na námestiach.“

„V novembri 1989 bolo na Slovensku 583 000 členov komunistickej strany. Tak si zoberme, dá sa predpokladať, že skoro každý mal manželku a nejaké deti. Tak to bolo s rodinnými príslušníkmi asi milión a pol ľudí, povedal by som zakotvených v štruktúre a plus oni zastávali kľúčové miesta, súdnictvo, polícia, prokuratúra, armáda, vedenie podnikov. Ja si pamätám, aká bola naša vláda po 1990 roku, ako bol obrovský tlak na jedného ministra z KDH, aby vymenil riaditeľa jedného obrovského podniku. On povedal: ,Páni, len čo mi nájdete človeka, ktorý nebol komunista a ktorý vie riadiť dvadsaťtisícovú fabriku, tak to na minútu urobím.‘ Ja som bol na jednom stretnutí v Nitre a zrazu mne tam niečo nesedelo. Je pravda, že tam išlo o to, aby bol odvolaný jeden riaditeľ podniku, ale musím povedať, že som tam videl odrazu ľudí, ktorí mali obrovský ťah za mocou, ktorí neboli komunistami, ale na ich správaní mi proste niečo vadilo. A ja som potom prišiel na VPN a povedal som: ,Prosím vás, ideme dnes odstavovať komunistov z vedenia podnikov a podobne, ale vieme my vôbec, kto sa tam tlačí? My vieme, či tí ľudia sú takí, o ktorých si myslíme, žeby tam naozaj mali byť, že nie sú to takí istí karieristi a bezohľadní ľudia, ktorí akurát nemali možnosť byť v komunistickej strane alebo tam nechceli ísť, ale povahovo sú proste disponovaní na to, aby si znovu uzurpovali moc a robili všetko pre to?‘ Tieto skúsenosti prichádzali z celého Slovenska, a potom sme dali z centra VPN príkaz: ,Koniec akýmkoľvek výmenám. Idú voľby, nech všetko ide normálnym životom.‘“

„Vlado Jukl mal heslo, našim heslom musí byť: ,Čelom k masám,‘ to komunistické, ale on to myslel asi tak ako to mysleli komunisti. Pokiaľ nás nebudú tisíce, tak komunisti sa nás nebudú báť. Pokiaľ nás nebude masa, tak komunisti spravia s nami za jednu noc poriadok. A toto malo obrovský význam, že my sme vydržali v tých sedemdesiatych rokoch čiste v tichosti budovať malé spoločenstvá.“

„Rok 1989 bol dosť únavný. Ja som ho vnímal ako únavný. My sme boli stále na výsluchoch. Tam Štátna bezpečnosť do toho vstúpila už razantne, lebo ja som bol stále sledovaný, keď boli nejaké súdy s ľuďmi, čo boli zatknutí na Sviečkovej manifestácii, tak my sme boli počas celého súdu na vyšetrovaní na Februárke. Tam sme sedeli sedem, osem hodín na tých výsluchoch. Oni sa striedali, už to bolo únavné. Kedykoľvek som išiel z domu, tak už vyšli, celkom demonštratívne pri mne zastalo auto s mojím vyšetrovateľom a povedal: ,Tak, čo pán Mikloško, kam idete?‘ A vedel som, že sa nepohnem, tak som sa vrátil domov.“

„Dnes máme dvadsiate výročie pádu komunizmu a vyrastá tu veľmi zaujímavá mládež. Vyrastá tu mládež, ktorá po prvé nemá žiadne komplexy, žiadne frustrácie, to je európska mládež. Vie prirodzeným spôsobom jazyky, jazyky si chodí potvrdzovať alebo utvrdzovať do cudziny, kde študuje, kde pracuje. Pýtam sa, že či je tu nejaký generačný pocit, generačná výzva, niečo teda nielen v tej horizontálnej rovine nejakého ťahu za lepším životom, čo je úplne v poriadku, ale v zmysle vertikálnom, vyslovene nejakých túžob, vyslovene nejakých problémov, polemík, ktoré v tejto spoločnej existujú, alebo ktoré existujú vôbec v celej Európe a možno v celom civilizovanom svete. Niečo také tu zatiaľ nie je a to je také zvláštne, že či táto generácia, či tu niečo také vôbec vznikne. Dvadsať rokov po páde komunizmu treba povedať, že nad Slovenskom visí istý otáznik. Či sa prebojujeme k nejakému vnútornému sebavedomiu, vnútornému sebapoznávaniu, alebo či sa potom staneme tak trošku plebejskými. To znamená, že áno, budeme sa síce mať dobre, ale budeme potrebovať, aby nám niekto iný ukazoval cesty, vládol, ukazoval horizonty. Toto je čas veľkej výzvy. Teraz generácia, ktorá sa narodila, keď už padol komunizmus, dorástla, má dvadsať rokov a teraz táto generácia by mala nejakým spôsobom vyjadriť svoj základný pocit, čo chce v tejto krajine robiť a nemal by to byť len pocit lepšieho životného štandardu, konzumu, pretože vidíme, že aj táto filozofia vo svete priniesla vlastne celú túto obrovskú krízu a nikto nevie ako skončí.“

Ja som to osobne vnímal, to obdobie mečiarizmu, ako jedno z najťažších v mojom živote. Ja som za komunizmu sa cítil byť ohrozený, vždy nado mnou visela nejak tá hrozba väzenia, chodil som na výsluchy, ale ja som nemal pocit, že mi môže ísť prípadne až o život. Ale tie roky až po 98. to boli drámy. Jednak tam začalo sa dostávať to podsvetie. To bol asi prirodzený úkaz vo všetkých krajinách, že začali hľadať spôsoby a oni – potom sa až ukázalo – že to bolo nejak prepojené aj na tajné služby, ale v podstate sa vtedy medzi sebou strieľali. Veď to boli dosť dramatické vraždy, ktoré sa tam diali. A teraz únos Michala Kováča, veď to bol celý svet zdesený, že prezidentovho syna unesú a od prvej chvíle ten major Šimunič povedal: „Dôkazy mi padajú samy do rúk.“ A potom odvolali Vačka, čo bolo jasné, že tá Slovenská informačná služba je v tom. Tak tajná služba unesie prezidentovho syna do cudzej krajiny. To bol šok. No a potom došla vražda Remiáša, medzitým boli tie dramatické mítingy. Veď Petrovi Tóthovi, ktorý v tom čase bol novinár a písal proti Mečiarovi, zhorelo auto pred domom. Ale to je možné, že oni len strašili, pretože volali ho dolu, on nešiel dolu, vedel, že je niečo nedobre, tak mu proste podpálili auto. Mňa – to bolo tak, že my sme, keď uniesli Michala Kováča mladšieho, tak potom sme mali míting, ktorý na námestí SNP moderoval Vladimír Palko a Ján Čarnogurský vtedy tam povedal ako predseda KDH, že nie my sa budeme báť Mečiara, ale Mečiar sa bude báť nás. No a o týždeň ma zbili na ulici pred domom. Oni vedeli, že ja chodím v utorok hrávať futbal, tak si ma vyčkali a ma tam vymastili. Je treba povedať, že možno keby boli chceli, mohli mi ja viac ublížiť. Tak ma len nejak ťahali po zemi a kopali do hlavy.

To bolo tak, že v októbri 87. zavraždili na fare v Borovciach kňaza Štefana Poláka. To bola brutálna vražda, ktorá, samozrejme, sa do dnešného dňa, žiaľ, nevyšetrila. A oni ho tam našli uviazaného pri radiátore so zaviazanými ústami a zrejme sa on zadusil. Medzitým došlo v Svetovom kongrese Slovákov, kde bola tá stará garnitúra ľudí, ktorí ešte nejako súviseli aj so slovenským štátom alebo s tými rokmi ďalšími - došla nová generácia, oni to omladili a podpredsedom sa stal Marián Šťastný, ktorý vtedy pôsobil ako tréner vo Švajčiarsku. A tam bol druhý taký búrlivák, to bol Paľo Arnold. On teraz žije tu ako podnikateľ. Oni na toto došli k tomu, že niečo musíme ísť robiť, lebo tu vraždia kňazov. Tak oni vymysleli, že v tých krajinách, kde žije viac Slovákov, že bude proste demonštrácia 25. marca. Vymysleli oni dátum. A jednoducho že tam bude transparent, on nám aj poslal ten transparent – mapa Slovenska a nad tým taká ruská čižma červená šliape. A nepamätám si už, či už vymyslel nejaký prejav alebo niečo. A Jano Čarnogurský mňa o tomto informoval, že to dostal od Mariána Šťastného, teda cez jeho svokru. Najprv aj pre mňa to bolo niečo úplne nové, tak som sa nevedel s tým celkom vyrovnať, čo to znamená. A potom sme boli na lyžovačke zimnej tam v Ždiari, on bol v tom Jesenskom, oni boli z druhej strany. A tak sme sa tam stretli a ja som povedal, že poďme do toho, to je zaujímavé. No tak tam bolo treba prekročiť dve bariéry. Prvá teda, že aby sa do toho pustila tajná cirkev. Čiže prvá, aby to zobrala tá Fatima, to hnutie, kde bol Vlado Jukl, Silvo Krčméry, vtedy Rudo Fibi, ktorý bol predstavený tej Fatimy, lebo my sme mali najlepšie vybudované štruktúry. Tak tam ja som to predniesol, my sme sa pravidelne každú nedeľu stretávali a do toho ticha, lebo pre každého to bola novinka, Rudolf Fibi povedal zrazu ako predstavený, že aj sviečku, aj chuť mám. Tak to bolo rozhodnuté. Vladovi Juklovi to imponovalo, aj Silvovi. Ale bolo jasné, že Korec, keď to nepodporí, tak nebude z toho nič. Tak to som bol vyslaný ja. Ja som vedel, že Korec on nebol veľmi na takéto veci, pretože on videl základ v budovaní malých spoločenstiev. On hovoril vždy, že pokiaľ nám zoberú samizdaty, pokiaľ nám zoberú možnosť vysielať do Hlasu Ameriky a nesmú nám zobrať malé spoločenstvá, že to je kľúčová vec. Keď som mu toto predostrel, tak on zostal ticho. Tak sme tak ticho sa na seba pozerali a potom sa ma pýta, že čo chceš odo mňa počuť. Ja hovorím, no aby ste neboli proti. A on, tak to nie som.

Ťažko mi teraz povedať, že či to bolo len také preventívne, aby oni dávali najavo, že ma sledujú a to znamená, aby som si dával pozor, resp. aby som moc nevyskakoval. Lebo oni sa odo mňa nedozvedeli nič. Pamätám si, my sme v 87. dali to ospravedlňujúce vyhlásenie k židovským deportáciám, tak oni vedeli, že to organizujem ja spolu s Jánom Čarnogurským. No a tak ma zavolali, ale skôr som mal pocit, že to je formálne. Niečo také sa bežne pýtali a na záver povedali, že to židovské ospravedlnenie, že to čo má byť? Tak neviem ani čo som povedal, to bolo všetko. Potom povedzme vtedy, keď som sa vrátil z toho Poľska, keď sa ma pýtali, či som bol v Poľsku, tak viem, že sa ma pýtali, tak čo si myslíte, pápež sem nakoniec príde? Tak ja som povedal, verím, že príde. Čiže to boli, ja si nepamätám, že by oni išli nejak cielene a že by mali nejakú informáciu a chceli ma na nej dostať. Po Sviečkovej manifestácii som bol u dvoch levov a ten stále ma tlačil ten vyšetrovateľ a bol s ním ešte jeden, ale to boli už policajti, to bola verejná bezpečnosť. Vedel som, že on ma chce dotlačiť, aby som hovoril, jak som to zorganizoval a na to chceli oni zrejme nahodiť, že som priznal ja to, že som to organizoval a že to teda boli výtržnosti a že som podnecoval výtržnosti. Ale tam som ja odmietol úplne vypovedať, čiže oni nedostali zo mňa nič. A po takej hodine, hodine a pol on keď videl, že a ja som povedal, že nebudem odpovedať na žiadnu otázku, tak zrazu len tak sa na mňa pozrel a hovorí: „Pán Mikloško, Boh Vás ochraňuj!“ A poslal ma domov. Čiže tam som možno videl, že tam by ma možno chceli nejak načapať, ale ináč som nemal pocit žiadnej nejakej pasce. Keď ma zatkli na Sviečkovej manifestácii, tak tam sa zopakovalo, by som povedal, čo mi dali už v utorok predtým. V piatok bola manifestácia, v utorok ma zobrali na mestskú prokuratúru, kde ten mestský prokurátor Sucháň mi dal výstrahu, že ak neprestanem, tak ma zatknú. A oni teda, ako mi dali otázku, tak ja som povedal, že na základe takých a takých, ústavného práva som požiadal o zhromaždenie. Ja mám na to právo a nič viac som nehovoril. A to isté som hovoril aj v tú noc, keď ma zatkli. Ja si myslím, že to všetko boli rozhodnutia politické. Ja si myslím, že bolo politicky rozhodnuté, že oni ma po tej Sviečkovej nezavrú.