Ak chcem brániť pravdu, niečoho sa musím vzdať
Jozef Krajňák sa narodil 19. februára 1929 v robotníckej rodine v podtatranskej obci Abrahámovce. Neskôr, keď mal štyri roky, sa rodina presťahovala do Veľkej Lomnice. Žilo tu iba päť slovenských rodín, pričom ostatní obyvatelia boli Nemci. V roku 1935 bola v tejto obci otvorená prvá slovenská škola a Jozef sa stal jej žiakom. Keď mal dvanásť rokov, zomrela mu matka a jeho začali vychovávať starí rodičia. Od útleho detstva citlivo vnímal pôsobenie kňazov, s ktorými prichádzal vo farnosti do kontaktu. Nadšený ich osobnosťami a ich vierou sa aj on rozhodol stať kňazom. V roku 1948 vstúpil do seminára v Bruntáli v Čechách, no už o dva roky bol seminár zatvorený a Jozef sa vrátil domov. V roku 1951 dostal povolávací rozkaz do Pomocného technického práporu (PTP) v Mimoni v Čechách. Označený za politicky nespoľahlivého, stal sa vojakom bez zbrane. Napriek častým politickým školeniam, tvrdej práci bez nároku na odmenu a dovolenku, dokázal opakovane odmietnuť pracovať v nedeľu. Za trest mu bol pobyt v PTP predĺžený o niekoľko mesiacov. Po návrate sa v roku 1954 stal zamestnancom Československých pozemných stavieb v Poprade. V tom čase sa v Československu pripravovala legalizácia umelého prerušenia tehotenstva. Mal odvahu prepisovať v práci po záverečnej leták proti interrupciám a rozdávať ho manželkám robotníkov. Jeho „priateľ“ ho však udal, a tak bol v roku 1956 vyšetrovaný a súdený. Sudca vzal do úvahy, že je to jeho prvý trestný čin, preto ho odsúdil iba na štyri mesiace s podmienkou na dva roky. V roku 1960 sa oženil s Máriou Zacherovou. Keď už boli v rodine štyri malé deti, do ich života opäť zasiahol tvrdý komunistický režim. Dňa 7. augusta 1965 sa zúčastnil na pohrebe zosnulého sídelného biskupa Spišskej diecézy Jána Vojtaššáka. Tohto výnimočného kňaza osobne poznal, vážil si ho, a tak cítil morálnu povinnosť na pohrebe prehovoriť. Vo svojej odvážnej reči nad rakvou zosnulého otvorene vyjadril kritiku režimu. Verejne povedal, že je to režim, ktorý prenasleduje pravdu, do popredia kladie lož, ničí najlepších synov národa, vláči ich po väzeniach a týra a po rokoch vracia už len bezduché mŕtvoly. Za tento skutok ho v krátkom čase zaistila ŠtB, pričom v Banskej Bystrici strávil 70 dní vo vyšetrovacej väzbe. Okresný súd v Dolnom Kubíne ho odsúdil podľa § 100 za poburovanie proti republike na dva roky väzenia nepodmienečne. Na základe spoločenskej záruky jeho kolegov z bývalého zamestnania bol po šiestich mesiacoch z väzenia prepustený. Po návrate z väzenia pracoval až do dôchodku v Pozemných stavbách v Poprade ako skladník.