Jozef Krajňák (* 1929)

Príbeh pamätníka

 

 

Jozef Krajňák (1929)

 

 

 „Ak chcem brániť pravdu, niečoho sa musím vzdať.“

 

 

 

•  narodil sa v roku 1929 v Abrahámovciach;
•  detstvo a mladosť prežil vo Veľkej Lomnici, kde takmer všetci obyvatelia boli 

 nemeckého pôvodu;

•  od malička bol vychovávaný v náboženskom duchu;
•  dvanásťročnému mu zomrela matka a tak ho vychovávali starí rodičia;
•  citlivo vnímal pôsobenie miestnych kňazov;
•  rozhodol sa stať kňazom a v roku 1948 vstúpil do seminára v českom Bruntáli;
•  v roku 1950 bol seminár zrušený;
• v roku 1951dostal povolávací rozkaz do PTP v Mimoni, Česko;
•  viac ako dva roky pracoval v niekoľkých českých uhoľných baniach;
•  v roku 1954 po návrate z PTP začal pracovať v Československých 

      pozemných stavbách v Poprade;

•  prepisoval a rozširoval medzi robotníkmi leták proti interrupciám;
•  v roku 1956 bol udaný, vyšetrovaný a súdený;
•  bol odsúdený na štyri mesiace s podmienkou na dva roky;
•  oženil sa v roku 1960;
•  7. augusta 1965 sa zúčastnil na pohrebe biskupa Vojtaššáka a predniesol reč nad hrobom zosnulého;
•  za jeho otvorenú a verejne prednesenú kritiku režimu bol zaistený a vyšetrovaný ŠtB;
•  strávil 70 dní vo vyšetrovacej väzbe v Banskej Bystrici;
•  okresný súd v Dolnom Kubíne ho podľa § 100 za poburovanie proti republike odsúdil na 2 roky väzenia nepodmienečne;
•  na základe spoločenskej záruky spolupracovníkov z Pozemných stavieb v Poprade bol po 6 mesiacoch prepustený.

 

 

 

 

Detstvo a mladosť

 

            Jozef Krajňák sa narodil v roku 1929 v podtatranskej obci Abrahámovce. Detstvo a mladosť prežil vo Veľkej Lomnici, kde bol žiakom prvej slovenskej školy. Väčšina obyvateľov tejto obce bola nemeckého pôvodu. Spomína na čas druhej svetovej vojny, kedy títo obyvatelia museli posielať svojich synov na front a napokon zo strachu pred Rusmi odísť do Nemecka. Keď mal dvanásť rokov, zomrela mu matka.  Vychovávali ho starí rodičia. Bol vnímavý na pôsobenie kňazov vo svojom okolí. Uvedomoval si, že formujú a vedú národ ku konaniu dobra. „Všetci v tejto obci boli sme vychovávaní silne nábožensky. Tú náboženskú zásadu sme mali už za bývalého Slovenského štátu, za doktora Tisu, kedy sme sa učili o mravnosti, o čestnosti, kedy bolo náboženstvo u nás na prvom mieste, učili nás, že máme iných milovať, že nesmieme kradnúť, nesmieme nepoctivo žiť. V škole v Kežmarku, ešte za Slovenského štátu, sa konali rôzne duchovné cvičenia, mali sme v škole aj silencium a toto všetko nám dodávalo silu, aby sme svoje náboženské presvedčenie verne zachovávali.“

 

 

Rozhodnutie pre kňazstvo

 

Jozef sa rozhodol stať kňazom. V roku 1948 vstúpil do seminára v českom Bruntáli. No už o dva roky na to bol seminár zrušený. Dostal povolávací rozkaz do PTP v Mimoni v severných Čechách. Pracoval vo viacerých baniach a to bez nároku na dovolenku a odmenu.

„... my sme nemali vlastne žiadny nárok na odmenu, lebo toto, že sme pracovali, tak to nám bolo dané ako za trest a nemali sme sa povedzme čím brániť, aby nám boli dávali za niečo odmenu, keďže sme boli politicky nespoľahliví tak nás oni vlastne podľa ich úsudku nemali za čo odmeňovať.“ Po viac ako dvoch rokoch ťažkej práce sa Jozef vrátil domov a začal pracovať v Československých stavebných závodoch v Poprade.

 

 

Rozmnožovanie letákov

 

V roku 1956 sa v Československu pripravovala legalizácia umelého prerušenia tehotenstva. Keď sa mu dostal do rúk leták proti interrupciám, mal odvahu ho  prepisovať a rozdávať manželkám spolupracovníkov. „A tento letáčik som niekoľkokrát rozmnožil na písacom stroji,  samozrejme večer pri uzávierke a keď prichádzali ženy tých robotníkov pre výplatu, tak som im tie letáčiky rozdal. Ale medzi týmito ľuďmi, ktorým som to rozdal, bol aj jeden náš zamestnanec, ktorý tento leták odovzdal Bezpečnosti v Smokovci. A tak som mal potom vyšetrovanie. V roku tisícdeväťstopäťdesiatšesť práve na Veľký piatok, bol som pred súdom v Spišskej Sobote, kde ma súdil jeden rómsky sudca, doktor Karika“. Sudca vzal do úvahy, že je to  jeho prvý trestný čin, preto  ho odsúdil iba na štyri mesiace s podmienkou na dva roky. Život plynul ďalej. Jozef sa v roku 1960 oženil. Keď už boli v rodine štyri malé deti, do ich života opäť tvrdo zasiahol komunistický režim.

 

 

Trestný čin

 

      V roku 1965 zomrel sídelný biskup spišskej diecézy Ján Vojtaššák. Tohto vzácneho človeka Jozef osobne poznal a veľmi si ho vážil. Cítil mravnú povinnosť zúčastniť sa pohrebu a prehovoriť.  Urobil ako zamýšľal. „Bola to hrozná doba a ja som v tej kázni, také najznámejšie slová, ktoré som povedal boli tieto:, Je to doba, ktorá prenasleduje pravdu a lož do popredia kladie. Doba, ktorá ničí najlepších synov nášho národa, ľudí túžiacich pracovať pre hmotné i duchovné dobro. Týchto ľudí nám násilne vytrháva z našich radov. Vláči, týra po väzeniach a po rokoch vracia hľa bezduché mŕtvoly.´ Toto bola najhlavnejšia veta. Okrem nej som aj iným spôsobom ešte skritizoval a poukázal na nedostatky vtedajšieho režimu. Ale toto bola veta, ktorá keď sa povedala tak verejne, tak samozrejme, že toto už za ich režimu bol trestný čin. Je jediné šťastie, že pri tej truhle nebol zapojený rozhlas, lebo keby tam bol a ja by som to isté povedal do rozhlasu, tak mi hrozí až deväťročné väzenie”.

 

 

Vo vyšetrovacej väzbe

 

Tento čin nemohol zostať nepotrestaný. Celý týždeň trvalo vyšetrovateľom ŠtB kým zistili, kto bol ten odvážny neznámy rečník. Jozefa vyhľadali v práci traja páni v civile, urobili mu domovú prehliadku a hneď odtiaľ ho zobrali do vyšetrovacej väzby v Banskej Bystrici. Tu strávil sedemdesiat dní.  „No a stravu sme dostali trikrát denne jednoduchú. Najhoršie bolo, že sme nesmeli celý deň sedieť, museli sme chodiť. Tá stolička, ktorá bola v múre, bola šikmá. Takže človek, keď si na ňu troška aj sadol, tak dostal mozole, pretože stále ste sa šmýkali. Spať ste mohli ísť len o deviatej večer. Na posteľ sa nesmelo sadnúť vôbec, bola to len jednoduchá posteľ, ktorá sa skladala zo strožliaka. O deviatej hodine, lebo pred deviatou hodinou prichádzal vždycky vlak smerom od Košíc. A to už sme počúvali ako ten hukot tej lokomotívy sa ozýval, že už sa nám bude blížiť večierka, pretože sme už boli hrozne unavený od toho neustáleho chodenia, že nám až nohy puchli. Väčšinou sme museli chodiť.“

 

Súd

 

„Po sedemdesiatich dňoch ma vzali na súd do Dolného Kubína. Zase šli dvaja či traja esenbáci so mnou, dali mi okovy na ruky, pretože cez Ružomberok je cesta dosť ďaleká, možno, že sme šli asi hodinu a pol alebo tak nejako. Na súde, na Okresnom súde v Dolnom Kubíne bolo niekoľko ľudí, ktorí ma tam čakali a ktorí asi vedeli, že budem ja súdený pre takýto čin. Ale do miestnosti sa nedostali. Súdil ma taký mladý sudca, ktorého prvá otázka bola, že či sa cítim vinný. Povedal som, podľa svojho svedomia sa vinný necítim, ale podľa vašich zákonov áno. No jemu sa to veľmi nepáčilo...” Jozef bol podľa § 100 za poburovanie proti republike odsúdený na dva roky väzenia nepodmienečne. Z Banskej Bystrice bol preložený do Belušíc v Čechách. Najskôr tvrdo pracoval na repných poliach, neskôr v povrchových baniach v Moste.

 

 

Rodina bez otca

 

Odvaha predniesť reč nad hrobom biskupa Vojtaššáka si vyžiadala tvrdú daň. Poznačilo to nielen jeho život ale aj život celej jeho mladej rozvíjajúcej sa rodiny. „Štyri deti som mal vtedy, keď ma brali do väzenia za to, že som rečnil vtedy Zákamennom nad hrobom pána biskupa Vojtaššáka. Rodina, manželka to znášala veľmi ťažko, pretože chyboval mi jeden deň do toho, aby som dostal rodinné prídavky. Takže po mojom odchode manželka dostala iba dvadsať korún a nikto z vlády sa nestaral o to, že z čoho bude ďalej žiť. No chvalabohu našli sa niektorí dobrí ľudia, ktorí jej pomohli, aby túto najväčšiu krízu prekonala. Odo mňa z väznice jej posielali peniaze až od decembra alebo januára nasledujúceho roku...“ Manželka Jozefa Krajňáka ostala teda so štyrmi malými deťmi úplne bez príjmu. Trvalo to štyri mesiace.

 

 

Návrat domov

 

„No tak potom ma vzali znovu na previerku, boli vtedy ešte takzvaní sudcovia z ľudu a viem, že ma tam súdili a vraveli mi: ,no jedine preto, že ste dostali z vášho závodu spoločenskú záruku tak vás prepúšťame´. No prísne nám prikázali, že nesmieme o tom nikde nič hovoriť...“

Na základe spoločenskej záruky jeho kolegov z Pozemných stavieb  v Poprade bol po šiestich mesiacoch z väzenia prepustený. Po návrate z väzenia pracoval až do dôchodku na Pozemných stavbách v Poprade ako skladník.

 

Odkaz

 

Jozef Krajňák si celý život uvedomoval, že obrana hodnôt prináša so sebou aj strádanie. Hovorí: „No tak sa nedá aj rodinu ľutovať, aj pravdu nebrániť. Tak keď chcem brániť pravdu, tak jedného sa musím vzdať. ... Ich zákony sa nezrovnávali so svedomím, nemali právo ma zavrieť. Keby sa všetci politickí väzni, čo trpeli vo väzení boli dívali na to, čo povie ich rodina, tak by vlastne každý radšej zrádzal, pridal sa k ním a pravdu by nebránil.“

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Nahrávanie Oral history vo Veľkej Lomnici dňa 13.04.2005

Kamera a moderátor: Ondrej Krajňák

 

Príbeh pamätníka spracovala: Andrea Krajňáková