Ladislav Kováč

„V júni 1990 boli voľby. V týchto voľbách sa zmenila vláda a nemohol byť predsedom vlády muž, ktorý sa volal Čič a ktorý bol starý komunista. Ale mal sa ním stať niekto z VPN. Moji kolegovia z VPN si vymysleli, že ja budem predsedom vlády. Samozrejme som povedal, nie, že chcem ísť za veľvyslanca do Francúzka a chcem robiť vedu. Tak keď nie ty, tak Mečiar a on sa stal predsedom vlády. Jemu sa z tej moci točila hlava. Dozvedel sa odo mňa, že veda je zle organizovaná, že by bolo vhodné, keby namiesto Akadémie vied sa zostavila univerzita ďalšia, aby sme nemali oddelenú výučbu a výskum, a že je potrebné aj ministerstvo pre vedu a školstvo. Mečiar začal presadzovať, ako predseda vlády, teda nie presadzovať, on ma menoval ministrom školstva a vedy. Vravím: ,Vladko, to nemôžeš takto robiť, to musí odhlasovať parlament.´ a Mečiar na to: ,Kašlime na parlament, budeš ministrom školstva a vedy!´ Naraz v televízii ľudia pozerajú a tam menujú novú vládu a Kováča menujú ako ministra školstva a vedy. Niektorí vedci sa vzbúrili a zvolali veľkú manifestáciu a skoro hádzali na mňa vajíčka a kričali: ,Fúj! Fúj! Fúj!´ To bolo september 1990. Bolo mi jasné po dvoch mesiacoch Mečiarovej vlády, že s Mečiarom aj keby som chcel, tak v tej Mečiarovej vláde byť nemôžem. Ja som jeden z prvých ľudí, ktorí pochopili, že Mečiar je nenormálny človek. Odišiel som s potešením."

„S celou svojou rodinou som sa vrátil do Československa s tým, že to tým Američanom vo vede ukážeme. Keď som sa však vrátil, zavolali ma na takúto previerku. A ja som im hovoril iba to, čo som si myslel. Im ale išlo predovšetkým o to, že ma potrebovali dostať z fakulty. Nielen pre moje politické názory, ale aj preto, že sme boli veľmi úspešné pracovisko a svet nás veľmi rešpektoval. Malé slovenské pomery sú také, že nám ľudia začali závidieť. Stali sme sa predmetom obrovskej závisti. Snaha bola zlikvidovať naše pracovisko za každú cenu. Ešte vám musím povedať takto, chcel som mať v tíme šikovných chlapcov a dievčatá. Chlapci boli ohromne talentovaní a dievčatá boli veľmi pekné, okrem toho, že boli veľmi bystré. Takže sme boli predmetom obrovskej závisti. Nesúhlasím so vstupom ruských vojsk, som povedal na previerkach. Vzhľadom na to, že som sa vrátil z tej Ameriky, vedeli, že mi Američania ponúkali u nich miesto a i napriek tomu som sa vrátil do Československa. To im stačilo, aby vedeli že som odhodlaný pokračovať vo svojej robote. Oni mi pripísali antikomunistické postoje už pred zmenou režimu. Pripísali mi to, že z ich strany museli povyhadzovať mojich spolupracovníkov, tým pádom som bol ja za to zodpovedný. Ja som tú zodpovednosť zobral na seba. Áno, my sme boli skutočne také pracovisko, kde sme trvali na tom, že ľudia majú rozprávať to, čo si myslia. Ak chcete povyhadzovať ich, robte zodpovedným mňa za to, čo sa stalo. Oni to zobrali doslova, takže ma vyhodili z univerzity. Prepustili mňa a, samozrejme, prepustili aj ich. Celé to pracovisko sa rozpadlo v roku 1970. Teraz si zvážte, že som sa vrátil z Ameriky, kde som mal možnosť mať vlastné miesto, vyučovať študentov, kde mi núkali vynikajúcu pozíciu na univerzite a išlo o prácu, ktorá bola ohromne dôležitá. Ja sa vrátim domov a po mesiaci ma vyhodia z univerzity a stanem sa nezamestnaným."

„Ešte to vám musím povedať, ohromne dôležitú správu. Keď som pracoval rok na psychiatrii, tak sa rozšírila správa po Európe, že ľudia vo svete vybrali pre Nobelovu cenu náš kolektív, ktorý sledoval na kvasinkách výmeny energie. My sme totižto získali tak dôležité výsledky, že to skutočne vyzeralo na Nobelovu cenu. Čiže, ja som tak sedel a robil som hlúpe experimenty, a prišla ku mne táto správa, že som patril medzi tých ľudí, ktorých navrhovali na Nobelovu cenu. Ohromne ma to potešilo a pomohlo mi to v budúcnosti. Pochopil som, že ak chcem ísť do podstaty veci, potrebujem techniku, zariadenia a laboratóriá a musím sa vrátiť k svojim jednoduchým modelom, k tej práci, ktorú som robil. A tá naša práca bola tak ocenená, že západ pokladal naše výskumy hodné Nobelovej ceny."