Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ladislav Kováč (* 1932)

• narodený 4. 4. 1932 v Závažnej Porube

• 1950 - 56 študoval na Karlovej univerzite v Prahe

• 1956 - 1970 UK v Bratislave, odborný asistent, docent, vedúci Katedry biochémie

• v rokoch 1969 - 1970 bol ako hosťujúci profesor na Cornellovej univerzite v USA

• po roku sa vrátil z USA do Československa, kde ho zastihli komunistické čistky

• v roku 1971 musel z politických dôvodov opustiť katedru

• 1971 - 1976 pracoval ako klinický chemik v psychiatrickej liečebni v Pezinku

• 1976 - 1989 Ústav fyziológie hospodárskych zvierat SAV v Ivanke pri Dunaji, vedecký pracovník

• 1989 - 1990 minister školstva, mládeže a telesnej výchovy Slovenska

• 1990 - 1992 veľvyslanec ČSFR pri UNESCO v Paríži

• 1992 profesor na Katedre biochémie Prírodovedeckej fakulty UK

• dnes žije a publikuje v Bratislave ako emeritný profesor UK

Generácia Ladislava Kováča bola nútená žiť vo ôsmich rozdielnych politických režimoch, z ktorých každý mal iné hodnoty a symboly. V živote Ladislava mal veľký význam koniec druhej svetovej vojny, keď jeho rodná dedina ležala vyše dva mesiace tesne za frontovou líniou. Dom jeho rodiny bol silno poškodený, ale ostala v ňom zachovaná knižnica, ktorú brat jeho matky ako dedinský učiteľ vybavil početnými filozofickými knihami. Po skončení vojny čítanie týchto kníh formovalo Ladislavovu osobnosť a prebudilo jeho záujem o nemarxistickú filozofiu. Ale keďže po komunistickom prevrate v r. 1948 jedinou dovolenou filozofiou sa stal marxizmus, Ladislav si zvolil štúdium prírodných vied na Karlovej univerzite v Prahe ako cestu k vyjasneniu základných otázok, ktoré si ľudstvo stavalo od nepamäti.

Budovanie vedeckého tímu

V roku 1956 sa Ladislav Kováč po ukončení postgraduálneho štúdia v Prahe rozhodol odísť do Bratislavy, kde pôsobil na Univerzite Komenského. Biochémia, jeho vedný odbor, vtedy iba začínala, a to bolo šťastie, pretože si mohol vybrať spolupracovníkov na výskume. Do svojho tímu si vždy vyberal z talentovaných, najšikovnejších chlapcov a dievčat: „Chlapci boli ohromne talentovaní a dievčatá boli veľmi pekné, okrem toho, že boli veľmi bystré. Takže sme boli predmetom obrovskej závisti.“

Začali sa venovať bioenergetike, problému premeny energie v bunke, ktorý sa vo svete rozvíjal, ale inovatívnym spôsobom, vhodným k jednoduchým bratislavským podmienkam, bez rôznych technických vymožeností. Bádať začali zjednodušene na kvasinkách, na obyčajnom pekárskom droždí, pričom im kvasinka slúžila ako model oveľa zložitejšej ľudskej bunky. Začali robiť mutanty, geneticky zmenené kvasinky. Spojili tak genetiku a biochémiu. Vtedy to predstavovalo nový, originálny prístup k bioenergetike, čo vzbudilo aj záujem svetových laboratórií. Ladislava Kováča tak pozvali ako hosťujúceho profesora do Francúzska, Nemecka a USA.

Rok 1968 a normalizácia

Hoci Ladislav Kováč bol v USA s celou svojou rodinou a dostal tam výhodné pracovné ponuky, rozhodol sa vrátiť do rodnej krajiny s presvedčením, že sa jeho slovenský tím kvalitou výskumu vyrovná Američanom. Vrátil sa v čase, keď v krajine zúrili politické čistky, najmä u členov komunistickej strany, ale aj u ľudí, ktorí boli protikomunisticky naladení. Otázky sa vzťahovali k vstupu sovietskych vojsk na územie Československa.

„S celou svojou rodinou som sa vrátil do Československa s tým, že to tým Američanom ukážeme. Keď som sa vrátil, zavolali ma na takúto previerku. Hovoril som im to, čo som si myslel. Išlo im predovšetkým o to, že ma potrebovali dostať z fakulty. Nielen pre moje politické názory, ale aj preto, že sme boli veľmi úspešné pracovisko a svet nás veľmi rešpektoval. Malé slovenské pomery sú také, že nám ľudia začali závidieť. Stali sme sa predmetom obrovskej závisti. Snaha bola zlikvidovať naše pracovisko, za každú cenu.

,Nesúhlasím so vstupom ruských vojsk,´ povedal som na previerkach. Vzhľadom na to, že som sa vrátil z tej Ameriky, vedeli, že mi Američania ponúkali u nich miesto a i napriek tomu som sa vrátil do Československa. To im stačilo, aby vedeli, že som odhodlaný pokračovať vo svojej robote. Oni mi pripísali antikomunistické postoje už pred zmenou režimu a taktiež aj to, že z ich strany museli povyhadzovať mojich spolupracovníkov. Tým pádom som bol ja za to zodpovedný a tú zodpovednosť som zobral na seba.“

V skutočnosti to ale neboli politické previerky, ale previerky mravné: od ľudí, ktorí odsúdili vojenský zásah v Československu ako čin agresivity a začiatok okupácie, sa očakávalo, že tento čin označia ako „bratskú pomoc pri záchrane socializmu“. Kto tak neurobil, čistkami neprešiel. Spolupracovníci pamätníka, vedení k tomu, aby vždy hovorili pravdu, tak preverení neboli a Ladislav Kováč bol označený za príčinu ich „poblúdenia“. Celé pracovisko bolo zlikvidované, katedra biochémie zrušená a mnohí jeho kolegovia a aj on sám boli z univerzity prepustení. 

Napokon dostal pamätník vyrozumenie z úradu práce, že pre neho nemajú adekvátne miesto. Túžba po bádaní sa však u neho nedala zastaviť. Našiel si prácu ako klinický chemik na psychiatrii v Pezinku. Z profesora na americkej univerzite a svetovo uznávaného odborníka v bioenergetike sa dostal k analýze moču a krvi pacientov na psychiatrii.

Ľudia zo zahraničia – z Čiech či z Maďarska – chceli Ladislava Kováča zamestnať ako výskumníka v jeho odbore. Aj slovenskí študenti napísali protestný list proti odchodu profesora z univerzity. Komunisti však všetky tieto intervencie uzavreli s tým, že Ladislav Kováč bol špión, a nepustili ho na žiadne z týchto pracovísk.

Výskum navrhnutý na udelenie Nobelovej ceny zmarený komunistickou stranou

Popri rutinnej práce klinického chemika sa Ladislav Kováč venoval v pezinskej psychiatrickej liečebni aj vedeckému výskumu. V skúmaní chorého človeka videl možnosť pochopiť ľudskú psychiku a správanie, podobne ako predtým v bádaní mutantných, „chorých“ kvasiniek chcel vyjasniť fungovanie „normálnych“ buniek. Tak ako bunky kvasiniek mu predtým slúžili ako jednoduchý model ľudskej bunky, v Pezinku mu mal na štúdium ľudskej psychiky poslúžiť ako model jednoduchý organizmus, ovocná muška drozofila. Drozofila sa pre neho stala organizmom pre testovanie účinku psychofarmák, používaných pri liečbe psychiatrických ochorení ľudí. Aj tento jeho nový originálny prístup vzbudil záujem zahraničných odborníkov.

Medzitým sa do Československa dostala správa, že pôvodný tím Ladislava Kováča z Univerzity Komenského bol ako jeden z viacerých vedeckých tímov vo svete navrhnutý pre svoje objavy v bioenergetike na udelenie Nobelovej ceny. Mali ňou byť ocenené výsledky, získané originálnou kombináciou techník biochémie a genetiky. Bohužiaľ, tento tím už na Slovensku neexistoval a jeho nádejný výskum bol zastavený.

To však otvorilo cestu k návratu Ladislava k oficiálnemu vedeckému výskumu. Ústredný výbor sovietskej komunistickej strany prijal uznesenie o potrebe rozvíjania molekulárnej biológie a riaditeľ Ústavu fyziológie hospodárskych zvierat v Ivanke pri Dunaji získal súhlas slovenských komunistov, aby na svojom ústave zamestnal Ladislava Kováča ako výskumného pracovníka. Jeho poslaním malo byť rozvíjanie molekulárnej biológie hospodárskych zvierat na Slovensku. Tu pamätník využil svoju erudíciu v bioenergetike a vypracoval model „zelenej kravy“, organizmu, ktorý by mal vo svojich bunkách chloroplasty, umožňujúce rastlinám využívať energiu slnečného žiarenia. Prvým krokom ku skonštruovaniu takéhoto organizmu malo byť úspešné prenesenie chloroplastov do buniek kvasiniek, a tak sa Ladislav mohol vrátiť ku svojmu pôvodnému výskumu. V tomto ústave pracoval od roku 1976 do 1989 a znovu vychoval úspešných mladých vedeckých pracovníkov.

Aktivity Verejnosti proti násiliu

Svoje úvahy a texty rozširoval Ladislav Kováč počas normalizácie v samizdate. Takto sa šírila kritická rukopisná kniha o sovietskom Rusku. Po uvoľnení cenzúry v rokoch 1988 – 89 zase uverejňoval kritické a mobilizačné články v oficiálnej tlači. Chodil na stretnutia ďalších odborníkov, ktorí referovali, čo je nové vo vede a v ich vedeckých odboroch.

V novembri 1989 sa stretli opäť a uvažovali o tom, aké kroky podniknúť, keďže zmena pomaly prichádzala. Dňa 17. novembra boli všetci zhrození správou o zabití študenta na manifestácii v Prahe. Rozhodli sa pre „nenápadné“ zapaľovanie sviečok na námestí SNP. Vo dvojiciach mali zapaľovať sviečky každý deň od smrti študenta. 

„Ale tí ďalší z našej skupiny, tí vytvorili stretnutie v Umeleckej besede. Do čela sa dostali Fedor Gál, Ján Budaj a vytvorili Verejnosť proti násiliu (VPN). V dobe, keď som zapaľoval sviečky, aby som splnil dohodu, oni už vytvorili Verejnosť proti násiliu. Potom sme začali štrajkovať a s hercami sme chodili po vysokých školách. Angažoval som sa dosť, vytvorili sme spolok pre reformu našej vedy. Uverejnili mi článok v časopise Literárny týždenník s názvom ,Čo robiť s našou vedou´. Ten článok bol úvahou z roku 1989, ktorá by nemohla normálne vyjsť, ale vyšla. Toto všetko viedlo k tomu, že sami učitelia si vytvorili samostatnú organizáciu a išli za Budajom a Kňažkom, a presvedčili ich, že ma navrhujú za ministra školstva. Tí potom prišli za mnou, aby som sa ministrom naozaj stal. Ja som mal rozbehnutú nádhernú robotu v Ivanke pri Dunaji. Mali sme ultracentrifúgu. Týždeň som váhal, či by som to mal zobrať. Prišlo mi to komické, že sa mám z ničoho nič stať politikom, hoci som politiku v živote nerobil. Po týždni ma moji kolegovia v Ivanke presvedčili, aby som to zobral. Tak som sa v piatok vybral na Verejnosť proti násiliu, že to beriem. Na druhý deň som sa chystal na autobus do Ivanky pri Dunaji, mal som rozpracovaný pokus. Dostal som ale telefonát z ministerstva vnútra, aby som sa dostavil na vymenovanie ministrov. Takže namiesto aby som šiel na autobus do Ivanky, som sa autom vyviezol na Hrad, aby ma vymenovali za ministra školstva. A takto som sa ním stal.“

Revolučná situácia v novembri 1989 zachytila pamätníka uprostred vedeckej práce. Krátko predtým uverejnil v oficiálnej tlači texty, v ktorých poukazoval na mravné spustnutie spoločnosti a uvažoval o tom, ako sa treba prostredníctvom vedy a vzdelávania pokúsiť o nápravu. Asi to bolo príčinou, prečo ho nespokojní učitelia základných a stredných škôl a revoluční študenti navrhli VPN za nového ministra školstva.

Takmer predsedom vlády v roku 1990

Po prvých slobodných voľbách mu ako jednému z viacerých politikov VPN ponúkli, aby sa stal aj predsedom vlády. On však nechcel byť profesionálnym politikom. Chcel len dokončiť svoju začatú prácu ministra. Po vymenovaní Vladimíra Mečiara za predsedu vlády ale veľmi rýchlo pochopil, že s Mečiarom ako politikom by nedokázal spolupracovať, a preto v septembri 1990 odišiel zo svojej funkcie. Stal sa veľvyslancom ČSFR pri UNESCO v Paríži s nádejou, že mu táto funkcia umožní kombinovať prácu diplomata s jeho výskumnou spoluprácou s francúzskymi vedeckými kolegami. V tejto funkcii pôsobil od októbra 1990 do konca roku 1992 a po rozdelení československej federácie opustil politiku i diplomaciu. Po dvadsiatich rokoch sa vrátil na svoje pôvodné pracovisko na Univerzite Komenského, kde dodnes pôsobí ako emeritný profesor.

Je autorom viac než dvoch stoviek vedeckých publikácií v zahraničí a ešte väčšieho počtu publicistických článkov v domácej tlači. V roku 1981 napísal kritickú knihu o sovietskom Rusku „Kolieska na anjelovi, alebo v zemi, kde zajtra znamená včera“, ktorá sa šírila v podobe samizdatových textov a knižne vyšla až v roku 1991. V knihe „Krása a vznešenosť učiteľského povolania“ (1992) uverejnil svoje texty o význame vedy a vzdelávania. Kniha „Prírodopis komunizmu. Anatómia jednej utópie“ (2007) vyjadruje pohľad experimentálneho vedca na komunizmus ako sociálny experiment, ktorý zlyhal. V roku 2015 vyšla v anglickom jazyku kniha, ktorá bola o dva roky neskôr vydaná aj v českom preklade pod názvom „Konec lidské evoluce. Život v závěrečném věku“. Ladislavov pohľad na život a jeho zmysel vyjadruje aj pripravovaná kniha „O zmysle ľudského života“.