Odpustiť môžeme, zabudnúť nesmieme
Fridrich Fritz sa narodil 4. marca 1928 v Prešove. V tomto meste a čiastočne i v Bardejove prežil detstvo a školské roky. V roku 1944 bol pri ústupe nemeckých vojsk ako 16-ročný odvedený na nútené práce do Nemecka. Vrátil sa do Granč Petroviec, pretože ich byt v Prešove bol zbombardovaný. Rodina si našla nové bydlisko v Levoči, kde dokončil gymnázium a zmaturoval. Rozhodol sa pre štúdium teológie. V seminári zažil odvedenie rehoľných sestier, tajnú vysviacku biskupa Barnáša, obsadenie seminára Štátnou bezpečnosťou a v roku 1950 jeho zrušenie. Dostal povolávací rozkaz, no neuposlúchol ho. V lete tajne doručil falošné preukazy zaisteným kňazom v Podolínci. Na jeseň, 26. septembra 1950, sa v Čechách na Šumave pokúsil ilegálne prekročiť štátne hranice, s úmyslom pokračovať v štúdiu teológie mimo republiky. Vo vlaku v hraničnom pásme bol však zaistený pohraničnou políciou. Nasledovalo vyšetrovanie, väzenie v Českom Krumlove, odkiaľ bol eskortovaný do Českých Budějovíc a neskôr do Levoče, kde sa mal incident ukončiť exemplárnym rozsudkom. Niekedy v tom čase odhalila Štátna bezpečnosť skupinu, ktorá sa podieľala na výrobe falošných preukazov a prevádzaní cez hranice. Táto skutočnosť ovplyvnila ďalšie udalosti. Fridrich Fritz bol prevezený do Prešova, kde celých päť mesiacov prebiehalo vyšetrovanie a kde, ako hovorí, zažil najťažšie chvíle svojho života. Stal sa súčasťou procesu „Martin Hritz a spol.“ Dňa 4. júla 1951 bol postavený pred súdny tribunál spolu s ďalšími trinástimi obvinenými. Uznali ho vinným z trestného činu velezrady, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní dvadsať rokov nepodmienečne, peňažný trest 30 000 Kčs, prepadnutie celého majetku a strata občianskych práv na dobu desať rokov. Nasledovalo väzenie. Najskôr Leopoldov, potom Ilava a nakoniec Mírov. Vďaka ťažkej práci a vplyvu mnohých vzácnych osobností sa pre neho väzenie stalo vysokou školou života. Vo väzbe strávil deväť rokov, deväť mesiacov a trinásť dní. V roku 1960 ho oslobodila všeobecná amnestia prezidenta ČSSR Antonína Novotného. Po návrate z väzenia sa musel dožadovať svojich práv u prezidenta. Jeho životná cesta poznačila osudy jeho dvoch dcér, ktoré napriek ich výborným študijným výsledkom nesmeli študovať na vysokých školách.