„Tí herci boli sami ochotní pomôcť tej revolúcii, chodili v takých maličkých tímoch, zložených zo študenta, VPN-kára a herca, a chodili sme do tých podnikov, inštitúciách, nielen v Nitre, ale aj v okolí, ja som bola napríklad v Zlatých Moravciach v Calexe, a chodili sme hovoriť, čo sa vlastne deje, čo sa stalo v Prahe na Národní tříde, ako sa to rozvinulo, prečo vzniklo Občianske fórum, VPN, a čo to je, čo chceme a že sa niečo také už nesmie stať a musí sa zrušiť vedúca úloha KSČ a tak ďalej. Na toto boli potrebné tie úderky, ktoré takto chodili po tých inštitúciach. Tam sa ľudia dozvedeli, čo sa deje, zistili, že treba niečo meniť a že sa to dá. Takže zmeňme to aj tu. My tu máme nejakého komunistu-šéfa, ktorý je taký, onaký a treba ho vymeniť. Ľudia mali o to záujem, ale treba zase veľmi otvorene povedať, že niekedy to skĺzlo do pomsty, do vybavovania si osobných účtov. Určite sa stalo, že tam nešlo o to, aby v dobrom vymenili vedenie za niekoho lepšieho a šikovnejšieho, ale aby len odstránili niekoho, lebo sú tam osobné zášte alebo konflikty."
„V tom čase to išlo ako teplé párky, išlo to úplne na dračku. Stačilo vyjsť s kôpkou von... Ľudia si to brali, trhali a dávali za to veľké peniaze. Pamätám si, že v tom čase dal niekto za jedno číslo stovku! Ak si pamätáte tie krásne zelené stokorunáčky, tak niekto za to dal stovku. Bolo to obdobie, keď každý chcel nejako pomôcť, niečím prispieť, akokoľvek pomôcť, keď vedel, čo sa deje. A mnohí mali možno lepšie tušenie ako ja, že sa to zmení definitívne, lebo to som ja vtedy ešte netušila."
„Jeden zo zájazdov so speváckym zborom bol do Belgicka. Dozvedela som sa, že tam bol s nami „tajný“ - človek, ktorý nás mal sledovať. Viem, že v autobuse tam s nami takýto človek bol, dával pozor na to, kam ideme a s kým sa rozprávame. Aj náš dirigent, profesor Podhorný, nám povedal: ‚Toto nehovorte, tam nesmiete ísť...‘ Dával pozor, čo hovoríme a ako sa správame nielen z hľadiska slušného správania, ale aj preto, aby pán, ktorý nás tam kontroloval, nevidel niečo nevhodné. Bol to môj prvý reálny kontakt s niečím, čo nebolo celkom fér.“
Narodila sa 28. 12. 1957 v Zlatých Moravciach. Vyrastala bez otca, ktorý umrel, keď bola dieťa. So sestrou ich vychovávala mama. Základnú školu aj gymnázium navštevovala v Zlatých Moravciach, kde sa venovala zborovému spevu. Vysokú školu absolvovala v Nitre na pedagogickej fakulte, odbor slovenský jazyk-psychológia. Po absolvovaní vysokej školy v roku 1982 nemohla nájsť uplatnenie ako učiteľka, zamestnala sa preto v Dome československo-sovietskeho priateľstva, kde strávila dva roky. V roku 1989 stála pri zrode nitrianskej VPN, kde prepisovala a šírila materiály o vtedajšej situácii. Je zakladajúcou členkou novín Nitrianska verejnosť, ktoré od roku 1990 viedla ako šéfredaktorka. V roku 1998 sa stala členkou Grémia tretieho sektoru, ktorému šéfoval Pavol Demeš. Grémium sa pričinilo o vznik Občianskej kampane ‚98, ktorá prispela k ukončeniu mečiarovskej éry.
Hrdinové 20. století odcházejí. Nesmíme zapomenout. Dokumentujeme a vyprávíme jejich příběhy. Záleží vám na odkazu minulých generací, na občanských postojích, demokracii a vzdělávání? Pomozte nám!
