Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

PaedDr. Lujza Bakošová (* 1957)

• narodená 28. 12. 57 v Zlatých Moravciach

• ZŠ aj gymnázium navštevovala v Zlatých Moravciach

• 1977 - 1982 študovala slovenský jazyk a psychológiu na Pedagogickej fakulte v Nitre

• 1982 - 1984 pracovala v Dome československo-sovietskeho priateľstva

• 1989 - spoluzakladateľka nitrianskej VPN

• 1989 - členka redakčnej rady Nitrianskej verejnosti

• 1990 - šéfredaktorka Nitrianskej verejnosti

• 1998 - členka Grémia tretieho sektoru, aktivistka v Občianskej kampani ‚98

Lujza Bakošová, aktivistka VPN a šéfredaktorka novín Nitrianska verejnosť, dnes pracuje pre Asociáciu Divadelná Nitra a knižné vydavateľstvá. Narodila sa 28. 12. 1957 v Zlatých Moravciach. Vyrastala bez otca, ktorý zomrel ako štyridsaťdvaročný, keď mala len osem rokov. „Mama pracovala cez vojnu na ministerstve zásobovania – počas SNP zásobovali povstaleckú armádu a zrejme aj partizánov.“ Ako mladučká robila jej mama aj so svojou staršou sestrou spojku pre povstaleckú armádu. Tretím zo súrodencov bol ich brat Arnold Fraňo, ktorý s partiou filmárov a fotografov chodil po Slovensku a natáčal udalosti z obdobia povstania. Mama však o tom veľa nerozprávala, Lujza má informácie o tomto období skôr od jej sestry. 

Na stredoškolskom zájazde bol s nimi „tajný“

V detstve sa u nich politika vôbec nepreberala. Sama o tom hovorí: „Aj na šesťdesiaty ôsmy rok si spomínam len tak, že som maďarskému tanku vyplazila jazyk a utekala domov.“ Normalizáciu ako mladé dievča príliš neregistrovala, o komunistickej minulosti matky vie až z neskoršieho rozprávania: „Mama bola istý čas aj v strane. Ale potom prestala platiť povinný príspevok, lebo na to nemala, a tým pádom ju vyhodili. A bolo po straníckej línii.“ Bolo to pochopiteľné, matka zostala na tri deti sama a peňazí nemali nazvyš. Na detstvo má však Lujza Bakošová pekné spomienky.

Študovala na gymnáziu v Zlatých Moravciach, kde si prvýkrát uvedomila, že niečo v spoločnosti nefunguje tak, ako má: „Chodila som do speváckeho zboru. Raz sme išli na zájazd do Belgicka a dozvedela som sa, že tam s nami bude „tajný“, aby nás sledoval. Aj náš dirigent profesor Podhorný nám hovoril, čo máme a nemáme hovoriť a kam ísť či radšej nejsť.“ Belgické reálie boli pre ňu s vtedajšími československými neporovnateľné. „Bol to obrovský rozdiel. Krásne čisté domy, ulice, nové autá. Bola som pubertiačka, pozerali sme na tie diaľnice s otvorenými ústami,“ priznáva.

V rodinách, kde boli ubytovaní, videli materiálne bohatstvo, aké dovtedy nepoznali: „Celé detstvo som chodila do školy s chlebom natretým marhuľovým lekvárom, lebo sme mali na záhrade obrovskú marhuľu. Na iné sme nemali. Zrazu sme niekde denne jedli fantastické jedlo, domy mali zariadenie, aké sme si doma ani len nevedeli predstaviť.“

Kontakt s komunistickým režimom na vysokej škole 

Po gymnáziu odišla študovať do Nitry na vtedajšiu Pedagogickú fakulta, odbor slovenčina-psychológia. Zborovému spievaniu sa už nevenovala, no s umením zostala v kontakte cez svoju sestru, ktorá učila na VŠMU, a cez švagra – výtvarníka Rudolfa Sikoru: „Švagor bol vypočúvaný, zakázali mu vystavovať, mnoho jeho známych emigrovalo. On ani jeho súputníci nemohli vystavovať svoju tvorbu a už vôbec nemohli svoju tvorbu prezentovať v zahraničí. Občas sa v kufri auta podarilo niečo prepašovať cez hranice, ale bolo to skôr výnimočné,“ hovorí.

Do kontaktu s režimom sa počas štúdia citeľne nedostala. V neskorších ročníkoch si všimla, že sa niektorí študenti hlásili do strany a stali sa z nich zväzácki funkcionári, ale nemyslí si, že by boli a priori horší alebo menej schopní ako ostatní. Štúdium ukončila v roku 1982. O disidentskom hnutí počula, no nevedela o konkrétnych ľuďoch, ktorí sa v ňom angažovali. Uvedomovala si však problémy a obmedzenia slobody, ktoré mali nielen veriaci, ale aj umelci.

Dom československo-sovietskeho priateľstva a VPN

Na obdobie po vysokej škole nespomína rada, pretože učiteľské miesto sa jej neušlo, a tak jej kamarát dohodil prácu v inštitúcii, ktorú nazýva akýmsi „odložiskom skončených učiteľov“ – v Dome československo-sovietskeho priateľstva v Nitre: „Propagovali sme sovietske umenie na Slovensku. Rozhodli sme sa však, že budeme poukazovať na to kvalitné z ruskej kultúry, a tak sme propagovali Prokofjeva, Musorgského a podobne,“ vysvetľuje. Pôsobila tu dva roky, potom odišla do vzdelávacieho zariadenia pre učňov, spadajúceho pod ministerstvo obchodu, kde pripravovali vzdelávacie materiály pre učňovské zariadenia. Tu sa už uplatnila aj ako psychologička. Uvoľňovanie pomerov na konci 80. rokov reflektuje nasledovne: „Už sme vedeli o perestrojke, Gorbačovovi, že niekto mladý sa tam objavil. Potichu sa hovorilo o uvoľňovaní vo východnom bloku.“

Sviečkovú demonštráciu zachytila až ex post. Viac než s katolíckymi kruhmi bola totiž v kontakte s ochranármi, kde bol aktívny jej manžel Pavol Bakoš. Zúčastňoval sa aktivít ochranárov SZOPK č. 6, ktoré vydalo publikáciu Bratislava/nahlas. Okrem toho aktívne pomáhal zachraňovať napríklad vzácny vodný mlyn v Kvačianskej doline.

O násilnom zásahu proti manifestácii študentov v Prahe zo 17. novembra sa dozvedela až na druhý deň. V sobotu 18. novembra ich s manželom zburcoval priateľ a spoluzakladateľ ochranárskej organizácie „Neverice“ František Kolář. „Fero nás zháňal, stretli sme sa v maličkej miestnosti ochrancov prírody, rozprávali sme sa medzi sebou, informácie v televízii a rozhlase však neboli úplné, skladali sme si mozaiku cez kamarátov z Prahy alebo z Bratislavy. Cez kopiráky v písacom stroji sme 18. novembra začali rozmnožovať letáky. Vtedy sme boli len partička trinástich ľudí,“ líči situáciu tých dní.

Informácie sa šírili útržkovite. Dozvedeli sa, že na výstave Ruda Sikoru v Umeleckej besede v Bratislave vzniklo združenie VPN. Vedeli, že musia zaangažovať aj ďalších ľudí. Sestra jej z VŠMU poslala materiály, ktoré mali šíriť na verejnosti, a udalosti začali nadobúdať rýchly spád. „Na pešej zóne sme sa stretli so študentmi, ktorí tam organizovali jeden z prvých pochodov, snežilo, pamätám si, že bola strašná zima. Paľo Sika prečítal vyhlásenie, ktoré sme spoločne zostavili v sídle ochranárov, o tom, že zakladáme nitriansku VPN a hlásime sa k bratislavskej, s tým, že tvrdo odmietame udalosti, ktoré sa udiali na Národní třídě v Prahe. Že komunistický režim môže skutočne padnúť, si však ešte neuvedomovala. Uverila tomu až 29. decembra, keď bol za prezidenta zvolený Václav Havel.“

Divadelníci a ochranári

Revolučné hnutie na Slovensku často viedli divadelníci. V Nitre však všetko spustili ochranári a ich priatelia. Počas prvých dní revolúcie bolo totiž Divadlo Andreja Bagara na zájazde v Moskve: „Po ich návrate z Ruska 24. novembra sme za nimi prišli do divadelného klubu, kde sme potom pôsobili spoločne mesiac. Dňa 27. novembra bol celoštátny generálny štrajk a my sme založili Nitriansky koordinačný výbor, kam patrila prvotná VPN-ka založená ochranármi, ďalej študenti a zástupcovia divadla.“ Podľa Lujziných spomienok boli súčasťou koordinačného výboru z divadla dramaturgička Darina Kárová a herec Dušan Lenci, z radov ochranárov boli členmi koordinačného výboru ochranári František Kolář, Pavol Bakoš, Peter Hattas, ďalej výtvarníci Laco Ševella, Jaro Košš a Marián Žilík, inžinieri Jožo Kurák a Miro Klačko, lekár Peter Olajoš, psychológ Paľo Csáder, právnička a sociologička Turi Nagyová a z nitrianskej Pedagogickej fakulty najmä Pavol Sika. Ten sa okrem výučby venoval aj vedeniu autorského divadelného zoskupenia Divá hus. „Rok potom, ako som skončila školu, založil v Nitre festival klasickej gitarovej hudby Cithara aediculae.“ Neskôr bol iniciátorom a organizátorom kultúrno-spoločenských podujatí v exteriéroch nitrianskej ulice Palánok. Aj pri týchto podujatiach, ktoré vznikali v rámci ochranárskych organizácií, sa tvorila komunita ľudí, ktorá neskôr aktívne pôsobila vo VPN.

Zoskupenia ochranárov nevzbudzovali toľko pozornosti, aj preto Lujza považovala vtedajšie ochranárske združenie za relatívne bezpečnú možnosť, ako sa zoskupovať, stretávať a diskutovať bez toho, aby ich prenasledovali zbytočné kontroly. Úloha Lujzy Bakošovej vo VPN bola spočiatku najmä v prepisovaní a rozdávaní materiálov. „Bola som vydesená, že ma niekto chytí za golier a odvlečie do väzenia. Nebolo to jednoduché, vo vedľajšej ulici stálo auto, odkiaľ nás pozorovali.“

Vznik novín Nitrianska verejnosť

Nevyhnutnosť a potrebu objektívne informovať verejnosť si aktivisti miestnej VPN v tých dňoch uvedomovali čoraz nástojčivejšie. „V televízii zaznelo, že Nitra spí. Noviny Nitriansky hlas, ktoré vtedy vychádzali, boli výrazne prorežimové, akoby sa nič nestalo; žiadna revolúcia, žiadna VPN, udalosti v Prahe, nič.“ Pavol Bakoš sa už pred revolúciou zasadzoval za to, aby podobná iniciatíva ako Bratislava/nahlas fungovala aj v Nitre. Pôvodne tak chceli v rámci Nitrianskeho hlasu vytvoriť vlastnú prílohu, ale napokon sa rozhodli ísť vlastnou cestou. Nový týždenník nazvali Nitrianska verejnosť.

Prvé číslo aktívne redigovala Darina Kárová, no zväčša bolo poskladané z prepisovaných a rozmnožovaných materiálov. Funkcie grafika sa ujal výtvarník Laco Ševela. „Ja som bola v redakčnej rade, lebo v predchádzajúcej práci som vyhrala súťaž v rýchlopise,“ smeje sa. „Od januára som sa stala šéfredaktorkou, ale to už asi nie pre rýchlopis.“

O úspechu novín svedčí aj veľký záujem čitateľov. „Išlo to na dračku, ľudia nám noviny trhali z rúk, pamätám si, že niekto dal za jedno číslo stovku.“ Lujza aj vďaka tejto skúsenosti spomína na revolučný rok ako na obdobie, keď každý chcel pomôcť, prispieť, akokoľvek mohol a vedel: „Cítili sme, že sa niečo deje, ale ešte som nebola presvedčená, že sa niečo definitívne zmení.“

Zmeny vo vedení podnikov a inštitúcií

O tom, ako fungujú inštitúcie a závody v ich okrese, však nemali revolucionári v Nitre vôbec jasnú predstavu. V prvých novembrových dňoch boli divadelní herci ochotní pomôcť revolúcii a v malých tímoch zložených zo študentov, VPN-károv a hercov navštevovali podniky: „Ja som bola konkrétne v Calexe v Zlatých Moravciach a hovorila som o tom, čo sa deje, čo sa stalo v Prahe na Národní třídě, že vzniklo Občianske fórum, čo je to VPN, čo chceme dosiahnuť, zmeniť a že sa niečo také ako v Prahe už nesmie stať. Vysvetľovali sme, že vedúca úloha KSČ sa musí skončiť. A ľudia zrazu zistili, že sa niečo dá zmeniť.“

Radoví pracovníci síce chceli vymeniť komunistických šéfov, ale ako hovorí Bakošová, niekedy to skĺzlo do osobných vyrovnávaní si účtov. „Niekedy nešlo o to, aby niekoho vymenili za šikovnejšieho pracovníka, ale aby ho odstránili pre osobné konflikty. Stávalo sa to, ale nebol to záujem VPN,“ dodáva.

Pád VPN

Po ukončení štrajku sa pred Vianocami VPN a Nitrianska verejnosť museli vysťahovať z priestorov divadla. Nový priestor si vybavili na nitrianskej pešej zóne, kde fungovali od januára 1990, keď sa Lujza Bakošová stala šéfredaktorkou. Noviny vychádzali do prvých komunálnych volieb v novembri 1990. „Potom VPN-ka padla tvrdo „na hubu“: ako prudko vzrástla, tak aj padla na zem,“ hodnotí vývoj pamätníčka. Pripisuje to množstvu celoštátnych problémov, okrem iného aj účasti bývalých komunistov na kandidátkach. Jeden z ochranárov, Peter Hattas, chcel rozšíriť nitriansku VPN o ďalších, tzv. bežných ľudí. „Výsledkom bolo, že sa tam zjavilo niekoľko žien, z ktorých sa neskôr stali známe „babky-demokratky“, verné HZDS-áčky. Tam už nebolo o čom...“ hovorí. 

Po zvolení nového primátora v roku 1990 Pavol Bakoš viedol na Mestskom zastupiteľstve v Nitre oddelenie životného prostredia a zaviedol napríklad zmeny týkajúce sa viaczdrojového zabezpečenia prác v starostlivosti o verejnú zeleň.

Rozpad republiky a Občianska kampaň ‚98

Lujza Bakošová dodnes nie je celkom stotožnená s rozpadom republiky, cíti sa byť federalistkou: „Myslím si, že sme mali zostať jednou republikou. Československo malo meno, cveng, podľa mňa sme dnes mohli byť ďalej. To sa nedá odpustiť Mečiarovi, ale najmä Klausovi.“ V tom čase už spolupracovala na festivale Divadelná Nitra. Vtedajšia situácia, ktorú hodnotí ako veľmi nepriaznivú, súvisela so zakladaním kontrolných kultúrnych orgánov v regiónoch, ktoré boli nadriadené kultúrnym inštitúciám. Zoškrtanie dotácií veľmi pocítili aj v Divadelnej Nitre, jeden rok fungovali bez dotácie, čo sa odrazilo aj na ich rodinnom rozpočte.

V roku 1998 sa stala členkou Grémia tretieho sektora, ktorému šéfoval Pavol Demeš. Grémium sa pričinilo o vznik Občianskej kampane ‚98, ktorá prispela k ukončeniu mečiarovskej éry. V rámci tejto kampane založili s priateľmi aj občianske združenie Človek a obec, na ktoré získali dotáciu. Organizovali koncerty, na diskusie pozývali osobnosti: „Pamätám si, že sme dali vyrobiť medovníčky, ktoré boli ozdobené kľúčom k novému obdobiu,“ spomína. Z nitrianskych VPN-károv dnes nie je politicky aktívny nik. V komunálnej politike sa v mestskom úrade načas uplatnil Pavol Bakoš a Miro Klačko a politicky sa angažovala aj Darina Kárová, ktorá v roku 1996 založila otvorené fórum Zachráňme kultúru.

„Časy aj ľudia sa zmenili“

Lujza by súčasným mladým ľudom angažujúcim sa v posledných mesiacoch na verejnosti neadresovala nič konkrétne. Sama hovorí: „Nie je vhodné im dávať nejaké rady. My sme boli v ´89 roku rovnako mladí, takisto sme nič nevedeli, vhupli sme do niečoho neznámeho a robili sme, čo sme vedeli a cítili. Jasné, že sa popália, aj my sme sa popálili, ale bez toho to nejde.“ Jediný odkaz azda je, aby neboli namyslení a aby sa otvorili mladším aj starším. S nostalgiou spomína na dnes už nežijúcich členov nitrianskej VPN-ky. Revolúcia znamenala obrovskú zmenu, no pre ňu osobne to boli predovšetkým stretnutia s týmito skvelými ľuďmi, na ktorých nikdy nezabudne.

A či vníma rozdiel medzi ľuďmi vtedy a dnes? „Vtedy, počas revolučných dní, bola na uliciach oveľa väčšia spolupatričnosť, láskavosť. Snažili sme sa byť k sebe ústretoví, navzájom si pomáhať. Dnes tento pocit nemám. Držím však palce každému, kto sa rozhodol zmeniť dnešnú neveselú situáciu. Keby som mala menej rokov a viac síl, idem im pomôcť,“ dodáva na záver.