Ladislav Záborský

„No, a potom ma dali do tých hábočiek, takže nič som nemal svoje, ani meno, len číslo. A viedol vyšetrovanie. No tak to bolo tvrdé, posadil ma v januári pod otvorené okná a nechal ma tam celý deň. On v baranici, v kožuchu s teplým čajom aj tak ešte odišiel sa prehriať a mňa tam nechal celé dni pod tým oknom. Že som neochorel, to ja pokladám za zázrak. A keď nič nemal, ale všelijaké zastrašovacie metódy oni mali, viete. Keď som ja nemohol nič velezradného vypovedať, lebo som nič takého nespravil, tak potom napísali velezradnú zápisnicu päťstránkovú, takú poriadne tuhú, a že ak nepodpíšem, že zabijú manželku. No, a päť detí sme mali, nebolo východiska ako podpísať to. A potom, keď som to podpísal nechali ma v tej samotke päť mesiacov a povedali mi: ,No, dostanete aspoň dvadsať rokov alebo povraz!‘ a mysleli si, že sa tam zbláznim.“

„Okolo šesťdesiateho ôsmeho roku sa stavalo veľa kostolov najmä na východe. Tak ja som vtedy spravil za komunizmu dvadsaťjeden krížových ciest. Samozrejme, bez komisie výtvarnej. To muselo ísť celkom potichu, hej. Rôzne ryté do dreva a leptané do skla, a do farebnej, do okien, a tak ďalej, a do dvadsiatich piatich kostolov nových aj starých som urobil vitráže.“

„...také krásne myšlienky a ako keby mi to Duch Svätý inšpiroval a diktoval, tak ja som to chcel písať, tak som na to prišiel, že ja ten lavór môžem namydliť, ráno mi požičali mydlo, všetko bolo vonku. Tak som si to namydlil, požičali hrebeň, tak som si vylomil zúbok z hrebeňa a tŕpol som, že na to prídu. A písal som tie básne do vonkajšieho dna toho umývadla a pred tým okom sa mi to lesklo v tom mydle a ja som sa to musel za pár hodín naučiť, lebo boli krátke dni a tie básne niektoré boli aj dvojstránkové. Že som sa ja to dokázal tak rýchle naučiť a zapamätať si to doslovne, to tiež pokladám za zázrak. Ja som si potom každý deň opakoval tie básne, tak aby som ani slovko z toho nestratil, ani ten rytmus neporušil.“

„No bolo to ťažké pre moju rodinu. Deti mali od sedem rokov do dvoch rokov, keď ma zavreli. Manželka, profesorka, musela upratovať v noci. Cez deň bola pri deťoch a v noci upratovala v dojčenskom ústave za päťsto korún mesačne. Tak na pár hodín tam bola, hej. No, tak z toho sa nedalo vyžiť. To keby neboli dobrí ľudia bývali, ktorí pomáhali tak zomrú hladom.“