Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.
Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)
Mňa veľmi veľa razy Boh zachránil On bol ku mne nesmierne dobrý Aj z tých ťažkých situácií, z chorôb, z väzenia spravil pre mňa veľký duchovný osoh On vie robiť z ľudského blata duchovné zlato
narodil 22. januára 1921 v Tisovci
študoval na banskobystrickom gymnáziu, kde si ho všimol prof. kreslenia Krákora a odporučil ho na ďalšie štúdium
vysokoškolské vzdelanie nadobudol na oddelení kreslenia a maľovania na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave u Jána Mudrocha, Gustáva Mallého a Martina Benku
po absolvovaní vysokoškolských štúdií pôsobil na Gymnáziu v Martine ako profesor kreslenia a deskriptívnej geometrie
zatkli ho za náboženskú aktivitu, bez obžaloby a rozsudku ho odsúdili na 7 rokov
prežil vypočúvanie, zastrašovanie, tvrdé väzenské podmienky, vyhrážania
päť mesiacov prežil na samotke, kde zostavil tridsať básní zachytávajúcich jeho pocity a prežívanie samotky s Bohom; je to tzv. kronika z väzenia
po odsedení polovice trestu bol podmienečne prepustený
v roku 1958 namaľoval významný obraz „Snímanie Krista z kríža“, ktorý bol pre neho symbolom návratu z „kríža“ väzenia
po prepustení zažíval dôsledky perzekúcie, nemohol sa zaradiť do spoločnosti, mal len minimálne pracovné príležitosti, ilustroval detské knihy a venoval sa krajinomaľbe
počas normalizácie vyzdobil 25 kostolov krížovými cestami
v rokoch 1968 - 1969 pôsobil s rodinou vo Francúzsku a venoval sa štúdiu sakrálneho umenia
jeho životným poslaním je rozdávať radosť, kresťanský optimizmus a živú vieru vo večný život
jeho umenie je umením, ktoré má hĺbku a môže hovoriť stále
Príbeh pamätníka
Ladislav Záborský (1921)
„Mňa veľmi veľa razy Boh zachránil. On bol ku mne nesmierne dobrý. Aj z tých ťažkých situácií, z chorôb, z väzenia spravil pre mňa veľký duchovný osoh. On vie robiť z ľudského blata duchovné zlato.“
Životopisné odrážky:
Detstvo, mladosť a neobvyklý sobáš
Akademický maliar Ladislav Záborský si už ako dieťa veľmi obľúbil prírodu. Prežil pekné detstvo v kruhu milujúcej rodiny, na ktoré rád spomína. Jeho rodičia ho viedli k viere v Boha a podporovali ho aj v túžbe stať sa maliarom. Počas gymnaziálnych štúdií sa ho ujal profesor Krákora, ktorý v ňom veľmi rýchlo zbadal neobyčajný talent. Už v prvých ročníkoch na vysokej škole mal tri výstavy. Zúčastnil sa aj medzinárodnej súťaže vo Florencii, kde vyhral tretie miesto. Na vysokej škole sa stretávala skupinka mladých sústredených okolo profesora Kolakoviča, ktorý ich viedol aj po duchovnej stránke a najviac ich ovplyvňoval: „My sme boli úplne šokovaní, aký nový pohľad nám na to kresťanstvo dáva.“ Počas štúdia sa zoznámil a neskôr aj zasnúbil so svojou budúcou manželkou, ktorá mu bola oporou po celý život. Ich sobáš bol veľmi neobvyklý: „Prvého decembra sme išli ráno o pol šiestej do kostola pri mesiačku, prvý sneh bol, hviezdičky svietili, no to bola idyla. Neznámych ľudí nám pozvali za svedkov. Po sobáši sme išli len my dvaja do reštaurácie a dali sme si bielu kávu a rožky. A tá pani vraví: ,A čo sa tak usmievate?‘ ,No, práve sme sa zobrali.‘ ,No tak vám dám aj šľahačku!‘“
Prehliadka bytu a zatknutie, vyšetrovanie a samotka
Ladislav Záborský pôsobil ako pedagóg
na gymnáziu a svojim žiakom často rozprával o viere.
Chodil i do kostola a keď sa robila zastrašovacia akcia
voči inteligencii – KS určila, že všetci veriaci musia byť
zatvorení pre velezradu – zatvorili aj neho. V noci 30.
decembra prebehla prehliadka domu. Keď všetko poprezerali a zobrali
všetku korešpondenciu, pánovi Záborskému zaviazali oči, dali mu
putá a strčili ho do auta. Previezli ho do Ružomberka:
„A ja som sa modlil ruženec a to mi dávalo pokoj, úplne
spokojne som išiel, no však, Pane Bože, ty vieš o tom, ty sa na nás
dívaš. Keď ma tam doviezli, vystrčili ma z auta, aby som šiel, no
tak som sa potkýnal, smiali sa a tak ďalej.“ Vyšetrovanie bolo
tvrdé: „...dali ma do tých hábočiek, takže nič som nemal svoje,
ani meno, len číslo. A viedol vyšetrovanie. No tak to bolo tvrdé,
posadil ma v januári pod otvorené okná a nechal ma tam celý deň. On
v baranici, v kožuchu s teplým čajom a ešte odišiel sa prehriať, a
mňa tam nechal celé dni pod tým oknom. Že som neochorel, to ja
pokladám za zázrak. Ale všelijaké zastrašovacie metódy oni mali,
viete, ale keď som ja nemohol nič velezradného vypovedať, lebo som
nič takého nespravil, tak potom napísali velezradnú zápisnicu
päťstránkovú. Takú poriadne tuhú a že ak nepodpíšem, že zabijú
manželku. No, a päť detí sme mali. Nebolo východiska, ako podpísať
to. A strčili ma potom na päť mesiacov do samotky a povedali mi:
,No dostanete aspoň dvadsať rokov alebo povraz.‘ A mysleli si, že
sa tam zbláznim.“
Mladá rodinka bez otca
Situácia pamätníkovej
mladej rodinky bola po jeho zatknutí veľmi ťažká, no jeho manželka
bojovala statočne: „No bolo to ťažké pre moju rodinu. Deti mali
od sedem do dvoch rokov, keď ma zavreli. Manželka, profesorka,
musela upratovať v noci. Cez deň bola pri deťoch a v noci
upratovala v dojčenskom ústave za päťsto korún mesačne. Tak na pár
hodín tam bola. No, tak z toho sa nedalo vyžiť. To keby neboli
dobrí ľudia, ktorí im pomáhali, tak by zomreli hladom. No, a ešte
počas môjho väzenia manželka veľmi ťažko
ochorela.“ Vyšetrovatelia navyše zastrašovali aj ju:
„Povedali jej, že o týždeň prídu vyšetrovať aj ju. Takže ona
chuderka ani nespala, čo sa už bála, no oni naschvál, aby ju
znepokojili...“
Samotka s Bohom
Ladislav Záborský aj napriek krivde a
nespravodlivému uväzneniu nestratil nádej. Čas prežitý
na samotke bral ako duchovné cvičenia, ako čas strávený iba
v Božej prítomnosti.
„A začal som písať básne. Nikdy som sa nepovažoval za básnika,
a ani som sa nikdy inokedy nepokúšal veršovať, ale na samotke
som pociťoval silnú inšpiráciu Ducha Svätého.“ Ako sa
dalo písať na samotke bez pera a papiera, kde bola len posteľ,
vedro a cínový lavór? „Ja som prišiel na to, že ten
lavór môžem namydliť. Ráno mi požičali mydlo, všetko bolo vonku.
Tak som si to namydlil, požičali hrebeň, tak som si vylomil zúbok z
hrebeňa a tŕpol som, že na to prídu, a písal som tie básne na
vonkajšie dno toho umývadla. Ono sa mi to lesklo v tom mydle a ja
som sa to musel za pár hodín naučiť, lebo boli krátke dni a tie
básne niektoré boli aj dvojstránkové. Že som sa ja to dokázal tak
rýchle naučiť a zapamätať si to doslovne, to tiež pokladám za
zázrak. Ja som si potom každý deň opakoval tie básne, aby som ani
slovko z toho nestratil, ani ten rytmus neporušil, hej. Ale to bola
jediná moja duchovná literatúra počas celého väzenia.“ Tieto
básne sú zároveň akousi kronikou, pretože presne zachytávajú to, čo
pamätník vo väzení prežíval.
Väzenie vo Valdiciach
Po piatich mesiacoch na samotke prišlo odsúdenie, proti ktorému sa pamätník odvolal. Po transporte do Prahy, sudca Najvyššieho súdu velezradu neuznal. Po nejakom čase prebehli ďalšie súdy v Žiline a v Prahe, kde nový mladý sudca z radov komunistov uznal, že sa Ladislav Záborský previnil velezradou. „Potom nás transportovali do väzníc. Mňa do Valdíc, vraví sa, že je to jedno z najhorších väzení. Tam nás strčili do samotiek, ale v tých samotkách boli dvaja. To bolo tak malé aj pre jedného a my sme tam boli dvaja. A teraz, keď máte tam kolegu vraha alebo zlodeja, alebo všelikoho, tak to nie je príjemná spoločnosť. Museli sme párať perie, ale to aj smrdelo, lebo tam boli ešte zvyšky mäsa. Alebo sme vyberali skalky zo šošovice, čistili sme ju, ale nám, keď ju varili, tak aj s tými skalami. No a na prechádzku desaťminútovú sme chodili. Keď sa išlo, tak museli sme byť len dvaja a nesmeli sme sa stýkať s tými ďalšími. Nesmeli sme prísť do styku s tými ďalšími, bolo to prísne. No a potom ma strčili aj do dielne stolárskej, tam som natieral okná. Potom ma strčili zasa k tým, čo brúsili sklá a ja som to musel čistiť.“ Neskôr pána Ladislava volali, keď potrebovali niečo nakresliť alebo namaľovať na Pankráci: „Raz som jedného esenbáka v kožuchu namaľoval, ako sa zhovára s chlapčekom na kolobežke, a to bol veľký obraz, asi dva a pol metrový.“ Ale inak mal maliarske ruky celkom zviazané. Raz sa pokúsil tajne poslať poštou ilustrovanú rozprávku pre svoje deti. List však našli a predvolali ho, lebo v ňom chceli nájsť neexistujúcu tajnú šifru.
Prepustenie
Po odsedení si štvorročného trestu bol Ladislav Záborský v roku 1957 podmienečne prepustený na slobodu. Život po prepustení bol však veľmi ťažký. Dôsledky perzekúcie, nemožnosť zaradiť sa do spoločnosti, nemožnosť tvoriť... Po čase sa nad ním Matica zľutovala a pracoval ako ilustrátor detských kníh. Za éry A. Dubčeka bol rehabilitovaný, ale počas normalizácie bola rehabilitácia zrušená a L. Záborský musel absolvovať ešte ďalších trinásť zdĺhavých pojednávaní, kým velezradu zmenili na miernejší paragraf. Už vtedy tajne tvoril: „Ja som vtedy spravil dvadsaťjeden krížových ciest. Samozrejme, bez komisie výtvarnej. To muselo ísť celkom potichu.“ V roku 1968 odišiel spolu s rodinou na rok do Francúzska, kde sa venoval štúdiu sakrálneho umenia - architektúre a interiéru kostolov. Úplne bol rehabilitovaný až v roku 1990.
Na záver
Z celého života akademického maliara Ladislava Záborského možno vidieť, že jeho nenahraditeľným stredobodom je vzťah s Bohom. Boh nie je niečím nedosiahnuteľným, ale prejavuje svoju prítomnosť veľmi konkrétne, cez všetky životné situácie. Pamätník často hovorí o Božej láske. Odpustenie je pre neho priamym, konkrétnym dôkazom lásky. Nenosí v sebe trpkosť z väzenských zážitkov. „Ja som im všetko odpustil. A to väzenie bolo pre mňa veľmi potrebné, bol to veľký dar. Samozrejme, že bola to hrozná nespravodlivosť a tvrdosť, ale Kristov kríž tiež nebol ľahký.“
Jeho životným poslaním je rozdávať radosť, kresťanský optimizmus a živú vieru vo večný život. Jeho umenie je umením, ktoré má hĺbku a môže hovoriť stále.
Príbeh pamätníka spracovala: Antónia Filípková
© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Witnesses of the Oppression Period
Příbeh pamětníka v rámci projektu Witnesses of the Oppression Period (Jana Speváková)