Prišli sme do Bergen-Belsen. Sme si mysleli, že sme prišli niekde do skoro lepšieho, a čo sme tam videli? Koncentračný tábor Bergen-Belsen v Nemecku. Denné nástupy na Appellplatz, či je noc, či prší alebo sneží. Už bol november – december. Mali sme trošku jedla, ale nie jedla, to boli pomyje. Nástupy, bitie, ponižovanie. Nenormálne veci sa tam diali. V januári sme už nedostali žiadne jedlo. Už to bolo tak, že nastalo postupné umieranie od hladu. Tam nebolo treba nič, tam sa umieralo. Od hladu tam ľudia umierali tak, že chodili ako mátohy. Išli, odpadli a umreli. Ešte kto vládal, tak tie telá ponakladali na seba a to si pamätám, že tam bol desný smrad. Tie telá, aj keď bola zima, sa rozkladali a smrad tam bol nesmierny. To bol začiatok chorôb, najmä týfusu. Týfus, týfus, všade bol týfus. Všade boli mŕtvoly a rozkladajúce sa telá. Toto je moja spomienka na Bergen-Belsen. Tam zomrela aj Anna Franková.
Rodinu aj všetkých, čo tam boli, zobrali. Našťastie, ostatných nezastrelili. Mamu aj so mnou aj s ostatnými naložili do nákladných vagónov a odtransportovali nás zrejme do Serede na prestup. Odtiaľ nás odlifrovali, tiež vo vagónoch natlačených. Sme išli do tábora Bergen-Belsen, ktorý sa nachádzal neďaleko Hannoveru na severe Nemecka. Išli sme tam šesť alebo sedem dní. Bolo to koncom októbra a začiatkom novembra, keď už spojenecké vojská tam bombardovali Nemecko. Každých päť hodín bolo treba zastať, lebo bol nálet. Bolo tam jedno vedro na vodu, jedno vedro na odpad. Dvere sa otvorili a mŕtvi sa vyhodili. A pokračovalo sa ďalej.
Otec zrobil v lesoch v Starej Ľubovni veľký bunker, kde sme sa skrývali dvadsiati ľudia z viacerých rodín. V októbri 1944 napadol sneh, skoro prišla zima. A si predstavte, že niekto prezradil tento bunker. Nemci by ho nikdy nenašli, bol dobre zamaskovaný. Nemci by nikdy do toho lesa nešli sami od seba, keby ho niekto neprezradil. Nemci prišli a vypukla veľká potýčka a ihneď zastrelili otca.
Oskar Winkler sa narodil 30. apríla 1941 v Starej Ľubovni do rodiny Jozefa Winklera a Anny Winlerovej, rodenej Gründwaldovej. Oskarov židovský pôvod predurčil a ovplyvnil jeho život už v útlom veku. Po obnovení transportov do koncentračných táborov z územia vtedajšej Slovenskej ľudáckej republiky v roku 1944 sa spoločne s rodičmi ukrývali v bunkri v okolitých lesoch Starej Ľubovne. Tento úkryt bol po krátkej dobe prezradený. Nemeckí vojaci pri potýčke, ktorá nastala, zastrelili Jozefa, otca pamätníka. Ostatní ukrývaní boli spoločne s pamätníkom následne transportovaní. Pamätník sa spolu s matkou dostali do koncentračného tábora v Bergen-Belsene. Zažili mnohé útrapy života späté s intervenovaním v koncentračnom tábore. Anna nakoniec podľahla na epidémiu týfusu, ktorá v Bergen-Belsene vypukla v roku 1945. Pred svojou smrťou poprosila a poverila svoju známu, aby syna zaviedla späť do Košíc v domnienke, že niekto z ich rodiny prežil útrapy druhej svetovej vojny. V Košiciach sa pamätníka ujala Annina staršia setra Helena, ktorá ho do jeho dospelosti vychovávala. Helena koncom 40. rokoch uvažovala o tom, že by s pamätníkom spoločne emigrovali z Československa. Z dôvodu nedostatku financií sa k tomuto kroku nakoniec neuchýlili. Pamätník následne svoje študentské roky strávil v Košiciach. Po ukončení vysokoškolského štúdia sa zamestnal vo Východoslovenských železiarňach, v ktorých strávil celý svoj produktívny život. Pamätník je momentálne na dôchodku a žije spoločne s manželkou Agátou v Košiciach.
Hrdinové 20. století odcházejí. Nesmíme zapomenout. Dokumentujeme a vyprávíme jejich příběhy. Záleží vám na odkazu minulých generací, na občanských postojích, demokracii a vzdělávání? Pomozte nám!
