Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ing. Oskar Winkler (* 1941)

• narodil sa 30. apríla 1941

• pred druhou vlnou deportácií v roku 1944 sa spoločne s rodičmi ukrývali v bunkri v okolí Starej Ľubovne

• v roku 1944 bol transportovaný do koncentračného tábora Bergen-Belsen

• po návrate z koncentračného tábora ho vychovávala teta Helena v Košiciach

• koncom 40. rokov spoločne s tetou Helenou uvažovali o emigrácii z Československa

• v roku 1969 sa zosobášil s manželkou Agátou

• od roku 1963 až do dôchodku, na ktorý nastúpil v roku 2001, pracoval vo Východoslovenských železiarňach

• má dve deti, syna Tomáša a dcéru Zuzanu

Oskar Winkler sa narodil v období, ktoré bolo pre židovských spoluobčanov vtedajšej Slovenskej ľudáckej republiky jedno z tých najtragickejších vôbec. Do obdobia tesne pred prijatím Židovského kódexu, právnej normy, ktorá ovplyvnila jeho život už v útlom veku. Prvej vlne transportov sa rodina pamätníka vyhla. Po vypuknutí povstania, pred obnovením transportov, sa spolu s blízkymi ukrývali v bunkri v okolí Starej Ľubovne. Avšak, toto ukrývanie nedopadlo úspešne a nemeckí vojaci ich v lesoch našli. Pamätník tak vo veku necelých štyroch rokov prežil útrapy koncentračného tábora.

Dieťa v koncentračnom tábore

Pamätník prišiel na svet 30. apríla 1941 v meste Stará Ľubovňa. Narodil sa do rodiny Jozefa Winklera, narodeného 15. apríla 1906 v Užhorode a Anny Winklerovej, rodenej Gründwaldovej. Jeho matka sa narodila 6. decembra 1913 v obci Lorinčík, nachádzajúcej sa neďaleko Košíc. V tej dobe išlo o časť Maďarského kráľovstva. Celá rodina z matkinej strany pochádzala a žila v Lorinčíku.

Rodičia pamätníka žili po svadbe v Starej Ľubovni. Protižidovské opatrenia prijímané v období existencie Slovenskej ľudáckej republiky sa rodiny Winklerových dotkli na viacerých úrovniach. Jedno z nich malo súvis s procesom arizácie. Rodina prišla o viaceré časti ich súkromného majetku, a to aj napriek tomu, že neboli veľmi majetnou rodinou. Ďalšou úrovňou boli okolnosti týkajúce sa pracovnej činnosti. V období vojny bolo mame pamätníka znemožnené pracovať. Pred vojnou pracovala ako kaderníčka. Otec Jozef mohol aj počas obdobia vojny ďalej pracovať ako lesník. Avšak, aj jeho pracovné možnosti boli obmedzené, nakoľko bol preradený na nižšiu pozíciu. Vykonával o dosť náročnejšie a menej kvalifikované práce. Práca lesníka mu potom v období k blížiacemu koncu vojny umožnila vybudovať bunker v blízkych lesoch.

Rodičia sa spolu s pamätníkom vyhli prvej vlne deportácií. Celú situáciu vnímali a sledovali s veľkými obavami. Okolnosti, s akými vtedajší štátny režim postupoval voči určitým skupinám obyvateľstva, im neboli ľahostajné. Otec pamätníka preto naplno využil skutočnosť, že pracoval ako lesník. Jozef veľmi dobre poznal okolité lesy a postupne sa mu v nich podarilo vybudovať bunker. Udalosti nasledujúce po vypuknutí Slovenského národného povstania znamenali, okrem iného, obnovu transportov smerujúcich do koncentračných táborov. Vzhľadom na túto situáciu sa rodina Winklerových rozhodla ukryť v miestnych lesoch, v bunkri, ktorý vybudoval Oskarov otec. V tomto bunkri sa spoločne ukrývali aj s ďalšími rodinami. Pamätník si spomína, ako v roku 1944 prišla zima už v októbri. Ukrývanie v bunkri v ľubovnianskych lesoch avšak netrvalo pridlho. Pamätník si z dôvodu svojho útleho veku na toto krátke obdobie veľmi nepamätá. Vie, že v lesoch boli len zopár dní. Ich útočisko bolo niekým z okolitých obcí prezradené. Na základe tohto avíza sa nemeckí vojaci vydali prehľadávať okolité lesy. Bunker, v ktorom sa ukrývali, nakoniec títo vojaci našli. Po ich odhalení nastala potýčka, pri ktorej bol otec Jozef na mieste zastrelený. Pamätník aj s mamou prežili tento zásah. Spoločne s ostatnými, ktorí sa ukrývali, ich zadržali. Všetky rodiny boli v krátkom časovo slede naložené do dobytčákov, ktorými boli transportovaní do koncentračných táborov. Pamätník sa aj s mamou dostali najskôr do tábora v Seredi, v ktorom sa zdržali len v rámci prestupu. Zo Serede boli následne transportovaní do koncentračného tábora Bergen-Belsen, ktorý sa nachádzal v neďaleko nemeckého Hannoveru. Transport do tábora Bergen-Belsen bol sprevádzaný trýznivými podmienkami, a to za sprievodu nepriaznivého počasia. Zima bola v tom roku chladná. Presun do nemeckého tábora trval týždeň. Celý transport bol poznačený mnohými zastávkami, ktoré boli zapríčinené náletmi vojenského letectva na území Nemecka. Vo vagóne, ktorom sa nachádzali, mali akurát jedno vedro na vodu a jedno ďalšie na vykonávanie potrieb. Počas častých zastávok sa len otvárali dvere na vagónoch, z ktorých následne vypadávali mŕtve telá ľudí, ktorí tento presun neprežili.

Do tábora sa dostali v decembri. Pamätník si spomína na podmienky v tábore, ktoré boli sprevádzané hladom a mnohými chorobami. V jeho pamäti sa nachádza spomienka na nemierny smrad z rozkladajúcich sa mŕtvych tiel. Tieto podmienky zapríčinili rozmach chorôb, hlavne týfusu. „Tam bol nesmierny smrad, tie telá, aj keď bola zima, sa rozkladali. Smrad bol nesmierny. Bol to začiatok chorôb, hlavne týfusu. Týfus, týfus, všade týfus. Všade boli mŕtvoly a rozkladajúce sa telá.“ Takto si pamätník spomína na život v Bergen-Belsen. V dobe, keď nemal ešte ani štyri roky. V pamäti mu utkveli aj mnohé povely nemeckých vojakov v tábore, ktoré aj po návrate vykrikoval po nociach zo spánku.

Návrat do Košíc

Zdravotný stav Anny, mamy pamätníka, bol poznačený hroznými podmienkami v tábore. Stala sa obeťou epidémie týfusu, ktorá vypukla v tábore Bergen-Belsen v roku 1945. „Bergen-Belsen bol oslobodený anglickou armádou 15. apríla 1945. Armádou maršala Montgomeryho. Oni ihneď zriadili vo vedľa stojacích kasárňach Wermachtu poľnú nemocnicu, kde previezli niektorých chorých. Ona tam zomrela, v tej nemocnici anglickej.“ Ešte predtým, ako podľahla tejto chorobe, stihla poprosiť a poveriť svoju priateľku z Košíc, aby pamätníka doviedla späť do Košíc. Urobila tak v domnienke, že niekto z ich rodiny prežil útrapy druhej svetovej vojny. Do Košíc sa pamätník dostal cez Prahu. Na túto cestu si avšak veľmi nepamätá. Pamätník sa do metropoly východu vrátil v auguste 1945.

V Košiciach sa pamätníka ujala Annina staršia sestra, Helena Gründwaldová. Vychovávala ho do dospelosti. Helena tak naplno prijala pamätníka za svojho a jeho výchove sa naplno venovala. Na prelome 40. a 50. rokov, kedy bola určitá možnosť emigrovať z Československa, o tejto eventualite vážne uvažovali. K zrealizovaniu týchto plánov sa nakoniec nedostali, a to hlavne z dôvodu nedostatku financií. Prevrat v roku 1948 a prevzatie moci komunistami pamätník, vzhľadom na svoj mladý vek, veľmi nevnímal. Okrajovo si spomína, ako zaregistroval jav početného zatýkania a mnohých súdnych a politických procesov. Zmene politického režimu a pojmom ako buržoázny nacionalista v tej dobe nerozumel.

Teta Helena, u ktorej vyrastal pamätník, pochádzala z ortodoxnej rodiny. Po návrate do Košíc sa týmito zásadami obaja naďalej riadili. Po jej smrti, v období, keď pamätník dovŕšil svoju plnoletosť, sa od týchto zásad začal postupne vzďaľovať. Pamätník to spätne hodnotí tým, že to vyžadovala hlavne teta a všetky náležitosti zabezpečovala práve ona. Čo sa týka religióznej stránky, tak od neho nevyžadovala striktnejšie dodržiavanie. „Ja som síce Žid, ale do Synagógy chodím len dvakrát do roka. A síce, keď je Nový rok a keď je Jonkipur, deň zmierenia. To sú dva sviatky, kedy tam idem.“

Počas svojho detstva sa pamätník nestretol s otvorenými prejavmi antisemitizmu. Primárne štúdium absolvoval na Základnej škole na Hviezdoslavovej ulici v Košiciach. Počas tohto obdobia svojho života si prešiel etapami iskričiek a pionierov. Na tieto aspekty doby spomína v neutrálnom duchu. Bola to preňho povinnosť, ktorou bolo potrebné prejsť. Po základnej škole nastúpil na Gymnázium na Šrobárovej ulici, taktiež v Košiciach. Po gymnaziálnom štúdiu nastúpil na Vysokú školu Technickú v Košiciach, kde študoval na Hutníckej fakulte.

Život počas povinnej vojenskej služby

Po štúdiu absolvoval povinnú vojenskú službu. Bol pridelený k útvaru, ktorý sa nachádzal v Mariánskych Lázniach. Pamätník sa stal členom motostreleckej jednotky. „Prvý mesiac bol veľký zaberák. To som mal prípravku. Potom som ako desiatnik absolvent slúžil ďalej. Ale mal som šťastie, lebo v tom čase sa v Prahe mala konať spartakiáda. Išiel som do Prahy pripravovať ubytovanie pre armádu na letisku Vypich. Tam sme robili stany a celkovú prípravu pre armádu, aby mala ubytovanie pre vystúpenie na pražskej spartakiáde.“ Týmito slovami si pamätník spomína na túto etapu svojho života. V rámci pobytu v Prahe si naplno užil život v metropole Československa. 

Po ukončení vysokoškolského štúdia pamätník vstúpil aj do Komunistickej strany. Spomína si na kádrovú komisiu, kde sa rozhodovalo o tom, či bude do strany prijatý. „Je to Žid, ale je to dobrý človek, tak ho zoberieme.“

Vo Východoslovenských Železiarňach naprieč svojim produktívnym životom

V prvej polovici 60. rokov začal pracovať vo Východoslovenských železiarňach (VSŽ), ktoré boli vybudované v priebehu šiestej dekády minulého storočia. Počas tohto obdobia postupne v Československu začalo obdobie tzv. pražského predjaria, ktoré bolo zavŕšene v roku 1968 Pražskou jarou. „Ja som pracoval v železiarňach od roku 1963 a pracoval som na smeny. Nejako som veľmi reformy Dubčeka nevnímal. Ja som to vnímal, že chce niečo nové. A ja som bol rád, že niečo chce, lebo Brežnevov komunizmus mi nevoňal, ale ani Dubčekov mi veľmi nevoňal, lebo on chcel veľmi rýchlo všetko zmeniť. A to sa nedalo.“ Príchod okupačných vojsk vnímal veľmi kriticky. A pre neho a mnohých jeho kolegov to bola zrada. Príchod okupačnej armády zachytil cestou do práce, kedy z električky videl pristávať mnohé lietadla na letisku v Košiciach. V práci strhli mnohé debaty. Pamätník si spomína, že vo VSŽ ozývali hlasy z oboch názorových spektier.

Obdobie konca šesťdesiatych rokov bolo pre pamätníka príznačné aj tým, že sa práve v roku 1968 spoznal so svojou budúcou manželkou Agátou. Ich vzájomný vzťah sa v priebehu nasledujúceho roka natoľko prehĺbil, že sa v roku 1969 spoločne zosobášili.

V nasledujúcich rokoch nastalo obdobie vytvárania nových kádrových posudkov. Na toto obdobie začiatku normalizácie si pamätník veľmi nespomína. Uvádza, že ho politická situácia veľmi nezasiahla, nakoľko bol pracovne vyťažený. Pamätník sa spolupodieľal za rozbehnutí prevádzky v hutníckom komplexe. Pracoval na prevádzke teplej valcovne. V rámci tejto prevádzky železiarní sa postupne vypracoval skrz viacero hierarchických pozícií. Neskôr pracoval na prevádzke hlbinných pecí, až sa stal vedúcim technického úseku teplých valcovní. Svoje produktívne roky tak strávil na prevádzke teplej valcovne, a teda v rokoch 1963 až 2001. Skrz život strávený vo VSŽ si pamätník spätne vybavuje aj mnohé zmeny, ktorými prešla metropola východného Slovenska.

Nežná revolúcia a život v demokratických časoch

Nárast spoločenského napätia začal pamätník postupne vnímať po nástupe Gorbačova, na čelo Komunistickej strany Sovietskeho zväzu. Sviečkovú manifestáciu konanú 25. marca 1988 v Bratislave považuje ako jednu z posledných kvapiek v pomyslenom pohári trpezlivosti spoločnosti. Pamätníka zastihli udalosti Nežnej revolúcii v robote. Aj v rámci týchto dejinných udalostí sa neangažoval. „Keď je niekto Žid, nemá sa angažovať v prvej línii nikde. Pretože nevie, ako to dokáže, ale nikdy to nedopadne pre neho dobre, či to bude tak alebo onak. A preto sa čudujem, keď sa hrabú do funkcií, do popredia. Nedopadá to dobre pre nich. Lebo tu nie je klíma na to, aby to ľudia zniesli. Aby bol niekto vo funkcii, keď má takýto pôvod. Lebo ten antisemitizmus je v ľuďoch. To sa nedá vykoreniť. Žid môže byť Židom len v Izraeli. Možno aj tam niekedy nie. Aj tam už niekedy nie 100-percentne. Tak pozor na to.“

Pamätník počas obdobia svojho produktívneho pracovného života neudržiaval bližšie kontakty so židovskou komunitou v Košiciach, s výnimkou dvoch návštev synagógy ročne. Rozpad Československa vnímal so sklamaním a nárast nacionálnych tendencií v 90. rokoch vnímal kriticky. „Veľmi nás to mrzelo, že tu bol taký Slota, taký Móric. Stalo sa to, čo som aj ja svojim deťom vždy pripomínal. Tu nikde nebude dobre. Ten nacionalizmus kvitne.“ Pamätník momentálne žije na dôchodku spoločne s manželkou Agátou v metropole východného Slovenska. Majú spolu dve deti, syna Tomáša a dcéru Zuzanu.