Radislav Wagner

„Mama už vtedy mala tých trojo detí. Tí malí boli Dušan, Miro a Svatka a Jožo na ceste. No dosť na tom, zostala bez prostriedkov, otec si to neuvedomil. Zostala bez prostriedkov, len ja som vtedy zarábal ako ten pétepák, tak ja som mame každý mesiac tých tisíc korún, čo som zarobil, tak som jej posielal. A potom prišiel rok päťdesiat tri, však prišla zmena peňazí a čo sme mali na knižke, to nám zredukovali 1:50, no tak som tam mal ťažké tisíce, no a nakoniec som z toho fasoval. Keď som skončil vojnu, tak som z toho manželke kúpil šijací stroj. To bolo všetko, čo som dva roky na tej vojne nadobudol ako pétépák. Lebo oni nás furt platili, ale potom už tie platy boli už nízke a vojenské odvody boli furt. Takže už sme nezarábali ako pred tým, už sme neboli takí gavalieri ako zo začiatku."

„Bol som svedkom teda jednoho prípadu. To sa stalo, my sme vyfárali a tam bol taký režim, že nová zmena išla dole a stará išla hore. A postupne podľa pater [poschodí, pozn. ed.] to sa spúšťalo. Takže ja som vždycky šiel až naposledy. A vyfárali, to mohlo byť podľa môjho odhadu tak v strede, tak na siedmom-ôsmom patre, keď ešte vyvážali hore a tí druhí išli dole. No naraz sa porobil krik, streľba. A viem, že vtedy, ja som ich síce nevidel, traja sa pokúšali z tej šichty nočnej, vlastne to bola poobedňajšia a nočná. Tak z poobedňajšej, čo vyfárali, tak nejako využili, oni tam boli vždycky títo bachári, to boli reťaze a hneď ich stavali do radu, proste nejako sa im podarilo, sa zamotali a ušli. No ako začali utekať, tak pochopiteľne veľká streľba. Tak vtedy, viem, že ich zastrelili. To síce nemôžem povedať, to zase hovorili na druhý deň, že ten jeden sa dostal až k nejakému domu a tam búchal na dvere, aby ho pustili. No tí ľudia tam, ak nebol konfident, tak sa proste báli prichýliť alebo čo, tak že tam dobehol nejaký bachár a on akože sa vzdáva, ale aj tak ho strelil."