Augustín Valentovič

„V nedeľu bola studená strava a to bola taká buchta, ako som slúžil na Pankráci, čo mi tá pani ponúkla, neviem, bolo to trošku pokvapkané lekvárom a k tomu bolo koliesko salámy. Tak asi desať deka. Tak teraz som nevedel, čo mám urobiť, či to zjesť hneď poobede alebo si to nechať, ale ako nechať, keď ten hlad sa hlásil. Tak som to rozkrájal na také malinké kolieska a jedno som zjedol. Ale keď som to nedokázal uchrániť, potom som už bol hladný naozaj. A z tej Mariánskej, z tej dobrej stravnej kategórie nás doviezli na tábor Dvanásť, kde bol ten útek a veľmi sprísnený režim. Tak tam som si doniesol kúsok chleba, taký väčší kúsok a do rána mi ho ukradli, samozrejme. Takže nebolo z toho nič. No ale bolo si treba zvyknúť na tieto veci. Vtedy by som povedal celkove, že tej stravy bolo málo a niekedy aj, že hlad bol nápravný alebo trestný prostriedok. Hlad a zima. To bolo jedno z najhorších. Ale my sme sa snažili všetko brať trošku tak s nadhľadom.“

„Potom ďalší si začali uvedomovať, že na takéto zlo, prekonanie celého zla, treba nejakú vyššiu pomoc, že tu si sami nestačíme. Tak ľudia sa začali obracať k Pánu Bohu viac ako v civilnom živote. No a hneď aj pocítili účinok toho, že sa im oveľa lepšie znášalo všetko, aj príkorie, boli tam také vzácne charaktery, jednoduchí ľudia a veľmi vzácne charaktery.“

„Blízko Vykmanova, tam dávali väčšinou kňazov a takých horších zločincov, tam sa tá ruda mlela a triedila do barelov, do takých špeciálnych debničiek a to si už brali Rusi. No a toto triedenie rudy bolo také, že to robili len holými rukami. Holými rukami bez akýchkoľvek ochranných pomôcok. A predstavte si, v tom vidím tiež prst Boží, že ochorenia na následky žiarenia neboli až také časté. Boli pomerne zriedkavé.“

„To odstreľovacie pásmo sa strážilo tak veľmi, že stačilo málinko sa priblížiť a strieľalo sa bez výzvy. V každom prípade sme prechádzali okolo tej strážnej veže a naša cesta viedla trošku v zatáčke. Spoluväzeň niesol nejakú dosku do tábora a koniec tej dosky sa trošku dostal do toho pásma. Už aj strieľali, ale netrafili ho, ani teda nemali ho asi zastreliť, ale už sa strieľalo. Niektorých pár prípadov bolo takých, že veliteľ napríklad zobral čiapku, strhol väzňovi čiapku, hodil ju do toho pásma a poslal ho pre ňu. Tak tam niekoľko ľudí zahynulo. Áno, zastrelili ho tam. Jednoducho.”

„To bola čisto taká interná tichá dohoda medzi pracovníkmi určitého pracoviska. Napríklad my sme tie percentá naháňali trošku, vyše dvadsať, ale sami a zvyšok sa prisunul tým, čo nevládali. Áno, alebo chorým. Ale raz sa nám stalo, že sme dosiahli stoosemnásť percent a dali nás na takzvaný trestný barak. Ten trestný barak pozostával v tom, že sa nesmelo chodiť po tábore, muselo sa tam byť a muselo sa chodiť na brigádu škrabať zemiaky do kuchyne a podobné veci. No a ja som bol celkom rád, lebo tam bol pokoj, tam som si aj literatúru presunul a študoval som.“