Emil Tressa

„Sa dostalo do našich zápisov, že sme boli ozbrojení, že sme mali styky so zahraničím, neviem odkiaľ to brali, dokonca tvrdili na schôdzi Komunistickej strany, že v hrobkách na cintoríne máme tajné vysielačky a takéto nemožnosti.“

„Mali sme tajné sväté omše a čo ma prekvapilo - vrátim sa do Handlovej. Tam som miništroval, ešte žije Mons. Trstenský na Orave, a bol som veľmi prekvapený, keď nám tam príslušníci ukázali jednu izbu. Tam, samozrejme, tí Slováci prišli, bola plná, on slúžil svätú omšu a v ornáte, tak som sa ho potom pýtal: ,Ako sa to stalo, monsignor, že vy ste v ornáte tu? My väzni a vy v ornáte?‘ On hovorí: ,Požičané z Handlovej.‘“

„[Sudkyňa hovorí vedúcemu skupiny:] ,Čo sa týka obžalovaného, ktorého som teraz vypočúvala, vy ste o ňom vypovedali inak ako teraz.‘ Lebo on tam dobrovoľne a dobromyseľne ma hájil, že ja nemám k tej skupine dajaké také zvláštne vedomosti, no a ona ho zahriakla. No, ale hovorím, že viem pochopiť, lebo oni určite boli bití. A poriadne boli bití. Ja som mal veľké šťastie, možnože to mi aj veľmi pomáhalo, že mal som veľmi solídnych, musím povedať, veľmi solídnych vyšetrovateľov. Ja sa nemôžem teraz chváliť, že som bol bitý a že preto som dačo podpísal alebo k čomusi sa priznal.“

„V noci sme potom počuli streľbu a aspoň tí, čo nespali, oni od toho príslušníka, ktorý bol pri ťažnej veži, on ho ktorýsi prepadol, ja neviem. To už vrtnou tyčou alebo čosi, no zobrali mu automat a dostali sa von, áno. No ale, samozrejme, to tam v okolí boli posádky a toto takto, to neviem, nemali to dobre premyslené, to bol nezmysel, sa im nepodarilo. Tak potom, myslím, šiestich či ôsmich zastrelili pri úteku, ostatných, samozrejme, chytili. Hneď prišli na tábor, to sme vtedy mali tam hodiny. Prišli, neviem, prišiel generálny prokurátor, najvyšší straníci a po tých hodinách vyhrážania, toto zavelili: ,Prvý rad, vľavo bok!‘ a takto [mali] prejsť kolo nich. A začali to práve Česi, veľmi sa mi páčilo, že nebáli sa prejaviť poctu tým padlým, áno, tým zastreleným. Smekli, každý, čo prechádzal smekol čapicu, no to bolo vidieť, ako zúrili tí príslušníci a oni neznášali skrátka ani úsmev, ani poriadne slovo, to neznášali.“

„Som mal to šťastie, že som bol na baraku, na izbe asi so šiestimi, či siedmimi kňazmi. Takže už to prostredie také bolo pre mňa, to bolo veľké uľahčenie pre mňa, áno. Tam ste nepočuli zúfalé slová. Veľmi mi to pomáhalo, ale tak si hodnotím, že v tom čase nás tam bolo veľa politických väzňov a prevažne znášali sme to dobre. Už v Košiciach som bol na izbe asi so šiestimi, no a tam sme mali dvojnásobného vraha. Na mňa to veľmi vtedy zapôsobilo, lebo on dokonca oboch rodičov si zavraždil.“