Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.
Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)
Síce už som bol na slobode, ale vždy som cítil za sebou kroky toho príslušníka s tým automatom
narodil sa v roku 1927 v Spišskej Belej
v kruhu svojej rodiny prežil pekné detstvo, všetci aktívne žili svoju vieru
ako osemnásťročného ho chytili, vypočúvali a nespravodlivo odsúdili, hoci nikdy nič protištátne nevykonal
pamätá si iba na jedno jediné stretnutie s kamarátmi, kde si povedali iba toľko, že nesúhlasia s komunistickým režimom
pri vypočúvaní, a aj počas neskorších väzení mal šťastie, pretože nezažil teror ani bitky
od mnohých spoluväzňov však pozná strašné príbehy
medzi spoluväzňami získal hodnotné priateľstvá na celý život
Začiatky
Emil Tressa prežil pekné detstvo v kruhu svojej rodiny, kde ho vychovávali v duchu kresťanstva. Keďže svoju vieru žil bez skrývania, onedlho sa stal terčom komunistického režimu. „My sme slúžili ako odstrašujúci príklad pre mnohých. Oni nás potrebovali za niečo zavrieť, a tak si na nás vymysleli, že sme ozbrojení, že máme styky so zahraničím, dokonca tvrdili, že v hrobkách na cintoríne máme tajné vysielačky a podobné nezmysly.“ Ako osemnásťročný sa pripojil ku skupine mladých z Bielej légie, ktorí sa napr. rozmnožovaním protištátnych letákov usilovali vyjadrovať nesúhlas s vládnucim režimom. Hoci Emil sa do ničoho aktívne nezapojil, stal sa terčom ŠtB. Pri vypočúvaní mal šťastie, pretože sa dostal do rúk miernejších vyšetrovateľov. Jeho kamaráti to šťastie nemali: „Oni boli bití. A poriadne bití.“ Napriek nevine ho odsúdili. „Prišiel ku mne pridelený prokurátor a povedal mi: ,Som váš obhajca a mojou povinnosťou je vám povedať, aby ste sa k trestnej činnosti priznali, lebo súd má dostatok usvedčujúceho materiálu.‘“
Väzenie
Emil putoval z Leopoldova do Handlovských baní a odtiaľ do Jáchymova. Na celách zažil rôznorodú spoločnosť: „Raz som bol na izbe asi so šiestimi mužmi, no a tam sme mali medzi sebou aj dvojnásobného vraha. Na mňa to veľmi vtedy zle pôsobilo, lebo on si dokonca oboch rodičov zavraždil.“ V Jáchymove sa naopak dostal na celu so siedmimi kňazmi, čo mu nesmierne pomohlo: „To prostredie bolo pre mňa veľkým uľahčením. Tam ste nepočuli zúfalé slová, hnev a nadávky alebo také dačo.“ Už na začiatku ho starší väzni upozornili, ako sa má správať, čo, kedy a kde môže, a čo naopak nesmie povedať. Viackrát sa im doniesla do uší správa, že majú na cele konfidenta, a teda museli byť obozretní. Predsa sa im však podarilo mávať na celách tajné sväté omše, pričom kňazi neváhali v tichosti zabezpečiť potrebné hostie a víno. Väzenský život v takejto spoločnosti bol zaručene obrovskou duševnou silou a Emil Tressa naň teraz spomína s úsmevom.
Strelné pásmo
Keď pán Tressa nastúpil na práce v Jáchymovských baniach, bol oboznámený aj s neuveriteľnými príbehmi o väzňoch: „Raz príslušník hodil väzňovi čiapku do strelného pásma. On chudák, zmätený z postupu toho príslušníka, zohol sa a šiel si po tú čiapku... A to urobil chybu, lebo na mieste ho zastrelili. Už si ju naspäť na hlavu neposadil.“ Po takýchto skutočnostiach si Emil dával obrovský pozor. Raz kamene presekli drôty v strelnom pásme a dozorca ho poslal opraviť to. „Hovorím: ,Však ma zastrelia!‘ A neviem tiež, kde som tú odvahu bral, hovorím: ,Pán strážmajster, však ma zastrelia, prečo ma tam posielate?‘ ,Nestarajte sa, choďte dolu. Ja som ich upozornil.‘ No viete, že akú som mal tenkú dušičku? Keď som šiel dolu, nohy sa mi zabárali, predo mnou sa sypali kamene, ta som si v duchu myslel na ten koniec, že to je môj koniec. Oni raz-dva dokážu odbafnúť človeka.“
Útek
Emil Tressa v tábore zažil aj vzburu. „V noci sme počuli streľbu. Niekto prepadol príslušníka, ktorý bol pri ťažnej veži. Asi vrtnou tyčou alebo čo. Zobrali mu automat a dostali sa von. No ale, samozrejme, tam na okolí boli posádky. Nemali to dobre premyslené, bol to nezmysel. Nepodarilo sa im utiecť. Tak potom, myslím, šiestich či ôsmich zastrelili pri úteku, ostatných, samozrejme, chytili a hneď prišli na tábor.“ Ráno po hodinách vyhrážania od najvyšších štátnych príslušníkov zavelili: „Prvý rad vľavo bok a takto mali prejsť okolo tých mŕtvych. A veľmi sa mi páčilo, že sa väzni nebáli prejaviť poctu tým padlým. Každý, čo prechádzal okolo si dal dolu čapicu. No to bolo vidieť ako zúrili tí príslušníci. Oni neznášali ani úsmev, ani poriadne slovo, nie ešte toto.“
Návrat
Trojročné väzenie neustále sprevádzali obavy o svojich najbližších. Väzni boli izolovaní od „reálneho“ sveta, ale rodičia a príbuzní mali hrôzovládu totality neustále na očiach. Okrem Emila trpeli v rodine mnohí ďalší, napr. jeho sestra prišla kvôli nemu o zamestnanie. Po návrate z väzenia ho čakala ešte nejedna skúška, a hoci všetko pretrpel a prežil s nadhľadom, ani vytúžená revolúcia nenaplnila všetky očakávania. Sloboda, pokoj a ľudskosť navždy ostanú hodnotami, za ktoré treba nielen bojovať, ale aj ich aj vštepovať ďalším generáciám.
Spracovala: Antónia Filípková
© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Witnesses of the Oppression Period
Příbeh pamětníka v rámci projektu Witnesses of the Oppression Period (Jana Speváková)