monsignore Alojz Tkáč

„Sväté omše som neslúžil verejne. Samozrejme, každý deň som slúžil svätú omšu, ale za zatvorenými dverami. Mal som kľúče aj od kostola, predovšetkým od kostola Krista Kráľa. Potom som slúžil sväté omše nemocným, ku ktorým som chodieval, som im nosil sväté prijímanie. Bolo to dovolené, slúžiť pri nemocných svätú omšu. A samozrejme, že som sa stretával s mladými. Boli to malé skupinky rodín alebo mládeže. Dokonca sme mávali, samozrejme potajomky, duchovné obnovy, zvlášť v soboty. V piatok popoludní, soboty a nedele. Dokonca som mal aj niekoľko skupiniek rehoľných sestier. Dokonca trikrát - štyrikrát v roku som chodil až do Zlatých Moraviec, kde boli sestričky Služobnice Ducha Svätého. Tam som im robil také duchovné obnovy. Takže bol som v kontakte. To neznamená, že keď som bol mimo pastorácie, že som od všetkého dal ruky preč. Je pravda, že verejne som nemohol účinkovať.“

„Keď som pracoval v dopravnom podniku, bolo tam mnoho dobrých ľudí, taktiež si ma ako kňaza vážili. Zažil som tam aj také, dá sa povedať, niekedy aj dosť dramatické chvíle. Keď mi napríklad jedna teta počas jazdy povedala: ,Pán vodič, prešli ste človeka!‘ Tak viete si predstaviť, čo to s človekom urobí. Ale, samozrejme, bol to len taký planý poplach, pretože ona to zle videla. Ale aj mňa zamrazilo, keď som ho videl sedieť na ostrovčeku, po ktorom som prešiel.“

„Počas detských rokov, od prvej triedy základnej ľudovej školy až do piateho ročníka, bola práve vojna. No a tie udalosti, ktoré sa odohrávali počnúc od začiatku vojny, to nám neboli celkom známe. Samozrejme, boli sme tak detsky informovaní, že vojna je, že vojaci idú na front, ale nejako sa nás to aspoň v prvých rokoch nedotýkalo. Po prvýkrát som sa o vojne dozvedel, keď som mal asi štyri, teda asi v štvrtej triede ľudovej školy. A spomínam si dodnes, že sa písalo a hovorilo o bitke pri Stalingrade. Takisto som zažil koniec vojny a to príchod sovietskej armády. Na to si veľmi dobre pamätám a front sa u nás pomerne dlho zdržiaval. Asi dva-tri mesiace, keď prechádzal, vtedy sme sa naozaj skamarátili my, chlapci, s ruskými s vojakmi, so sovietskymi vojakmi, teda s Ukrajincami, Bielorusmi a Rusmi, pretože sme rozumeli dobre reči. Nebol to problém a vojaci zväčša boli mladí chlapci, ktorí rozumeli nám a my sme rozumeli im.“

„Keď už sme sa vracali z Ríma cez Prahu, prešli sme sa po Václavskom námestí a videli, že sa to všetko zrejme borí. Len vieme, že to nebolo také ľahké. Lebo to sa mohlo zvrtnúť, Sovietsky zväz existoval. Ale my sme to až tak nevnímali, tie nebezpečenstvá. No a hneď potom, samozrejme, bolo to prekvapenie, môžem to tak vyjadriť. Potom hneď už začali rozhovory medzi Vatikánom a Svätou stolicou. Najprv tu bol monsignor Colas Suano, potom monsignor Bukovský, no a vtedy už začal ten proces zaplňovania diecéz biskupmi.“

„Tak to bola tvrdá totalita. My sme nemali vedomie o tom, že by spomedzi nás, seminaristov, bol niekto donášačom, udavačom a podobne. Môžem povedať, že sme si dôverovali. A to vo všetkých ročníkoch, počnúc od prvého ročníka po piaty vrátane, a takisto medzi nami v ročníku. To sme nemali s týmto problém. Len, samozrejme, cítili sme ako určitú hrozbu, že sa môže dakto dostať do situácie, že sa znepáči cirkevnému tajomníkovi, ktorý bol na fakulte, a môže mu dať konzílium... Taktiež sme ani necítili nejaký mimoriadny tlak, to sme si už vedeli zariadiť a vedeli sme sa správať. Vedeli sme sa akosi prispôsobiť, uvedomili sme si, v akej situácii sa vlastne nachádzame. Že nemôžeme robiť teda nejaké, takpovediac, protištátne výstrelky, pretože vieme, čo by to znamenalo.“