Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.
Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)
Mladá generácia by sa mala zaujímať o to, čo sa v časoch totality a normalizácie robilo Z úcty k tým, ktorí prežili roky vo väzniciach, v pracovných táboroch, nehovoriac o gulagoch
narodil sa 2.marca 1934 v obci Ohradzany v okrese Humenné
vyrastal v kresťanskom prostredí, rodičia boli poľnohospodári
absolvoval štúdium teológie v Bratislave v rokoch 1956 – 1961 (v čase tvrdej totality)
ako mladý bohoslovec sa pre riziko vylúčenia vyhýbal konfliktu so štátnou mocou
v roku 1961 mal kňazskú vysviacku a primičnú omšu, na ktorú sa vzťahovali formálne obmedzenia zo strany štátnej moci
nasledovala dvojročná vojenská služba v Pomocných technických práporoch v Čechách
dvadsať rokov pôsobil ako notár na biskupskom úrade v Košiciach
v roku 1974 na stretnutí Pacem in Terris predniesol dvanásťminútový príspevok, v ktorom kritizoval obmedzenia režimom vo vzťahu k cirkvi a krivé obvinenie istého kňaza
po kolotoči výsluchov ho na sedem rokov zbavili kňazskej služby
popri práci v Štátnych lesoch a v košickom Dopravnom podniku ako vodič električky sa však tajne venoval pastorácii
v roku 1983 opäť dostal štátny súhlas a oficiálne sa vrátil do pastorácie
samoštúdiom si začal budovať vzdelanostné zázemie, čo mu pomohlo pri správe košickej arcidiecézy, ktorú mu v roku 1995 zveril pápež Ján Pavol II.
Príbeh pamätníka
Alojz Tkáč (1963)
„Mladá generácia by sa mala zaujímať o to, čo sa v časoch totality a normalizácie robilo. Z úcty k tým, ktorí prežili roky vo väzniciach, v pracovných táboroch, nehovoriac o gulagoch.“
Budem kňazom
Mons. Alojz Tkáč sa narodil 2. marca 1934 v obci Ohradzany
v okrese Humenné. Vyrastal v kresťanskom prostredí,
rodičia boli poľnohospodári. V rodine dostal pevné základy
viery. „Vyrastal som v katolíckej rodine. Žili sme každodenný
život podľa Božích prikázaní. Otec boli prísny, spravodlivý, ale
láskavý a dobrý. Mama, ako každá dedinská žena, starostlivá a
láskavá. Tam som chodil aj na náboženstvo. V takom štvrtom -
piatom roku ľudovej školy som pocítil po prvýkrát náklonnosť k
duchovnému stavu, ku
kňazstvu.“
Ako dieťa zažil druhú svetovú vojnu a príchod sovietskych
vojsk. „Boli sme tak detsky informovaní, že je vojna.
Po prvýkrát som sa o vojne dozvedel asi v štvrtej triede
ľudovej školy. Spomínam si, že sa písalo a hovorilo o bitke pri
Stalingrade. Takisto som zažil koniec vojny a príchod sovietskej
armády. Front sa u nás pomerne dlho zdržiaval.“
Otec Alojza Tkáča bol starostom a malý Alojz mal prístup k literatúre. Postupne sa začal sa vzdelávať. „V našom dome bola obecná knižnica. Vtedy som začal čítať knihy, ktorým som rozumel a tak trochu aj dejiny. A to knihy, ktoré pojednávali práve o vtedajšej situácii, aj o prvej Československej republike, o Slovenskom štáte. Boli to knihy o Milanovi Rastislavovi Štefánikovi, o Andrejovi Hlinkovi i o dovtedajšom prezidentovi doktorovi Jozefovi Tisovi.“
Tŕnistá cesta k oltáru
Myšlienka na kňazstvo v útlom veku sa na prahu dospelosti
zmenila na pevné rozhodnutie. Cesta však bola tŕnistá. „Všetky
diecézne kňazské semináre boli zrušené, bola len jedna teologická
fakulta a kňazský seminár v Bratislave. Nedostal som sa hneď na
štúdium teológie, dokonca až na štvrtýkrát. Až po troch rokoch ma
nakoniec na teologickú fakultu prijali.“
Štúdium teológie v Bratislave v rokoch 1956 – 1961, na
ktoré ho vzali až na štvrtý pokus, bolo v čase tvrdej
totality. „Prijali nás pätnástich, skončili sme jedenásti a
troch vylúčili počas štúdia. Čo nás tak omínalo práve počas štúdia
na teologickej fakulte, bola skutočnosť, že sme si nikdy neboli
istí, že skončíme. Pretože sa mohli vyskytnúť nejaké obvinenia,
predovšetkým zo strany štátnych úradov, zo strany
ministerstva.“ Ako mladý bohoslovec sa pre riziko vylúčenia
vyhýbal konfliktu so štátnou mocou. Štátne úrady mali svoje slovo
aj pri povolení kňazskej vysviacky. „Vedeli sme sa akosi
prispôsobiť. Uvedomili sme si, v akej situácii sa nachádzame. Že
nemôžeme robiť nejaké protištátne výstrelky, pretože vieme, čo by
to znamenalo. Tak sme sa snažili veci ,kočírovať‘, aby neboli vážne
problémy s dovolením vysviacky.“
V roku 1961 Alojza Tkáča vysvätili za kňaza. Aj na primičnú omšu sa vzťahovali formálne obmedzenia zo strany štátu. „Na primície bolo treba povolenie cirkevného tajomníka, ktorý sa každého primicianta primerane snažil inštruovať, čo má a čo nemá robiť. Nesmeli sme mať sprievod z rodičovského domu do kostola, primičná svätá omša nesmela byť vonku pred kostolom, nech bol kostol akokoľvek maličký. Nesmel byť rozhlas nainštalovaný. A primičná hostina nesmela byť v nejakej verejnej budove, v kultúrnom dome alebo kdekoľvek inde. Hoci už vtedy kultúrne domy boli, bolo to výslovne zakázané.“
Pétépák a notár u biskupa
Šesť mesiacov po vysviacke musel narukovať na dvojročnú vojenskú službu, ktorú absolvoval ako člen Pomocných technických práporov v Čechách. „Chcem pripomenúť, že všetci, predovšetkým velitelia a dôstojníci vedeli, že som kňaz a všetci sa voči mne veľmi korektne správali. Bol som na vojenčine zdravoťákom, takže som mal aj pomerne veľa času, takže som vo veľkej pohode prežil. Dokonca niekedy mi dali aj prednostne opušťák. Boli to českí dôstojníci aj slovenskí, mám na nich pekné spomienky. Viacerí z nich boli ešte dôstojníkmi z takzvanej starej gardy. Ale i mladí boli voči mne úctiví a ohľaduplní.“
Alojz Tkáč sa túžil po vojenskej službe vrátiť k pastorácii. Dostal sa však na biskupský úrad v Košiciach, kde pôsobil dvadsať rokov. „Nemal som rád písačky, ale pretože som sa prehrešil ako seminarista, že som pánovi farárovi nechcel písať matriky, tak kto čím hreší, tým býva trestaný. Po návrate z vojenčiny mi vtedajší pán vikár Štefan Onderko povedal: ,Prídete na biskupský úrad za notára.‘ No a tu som prežil veľkú časť svojho kňazského života, dvadsať rokov. Z toho som, samozrejme, pracoval na biskupskom úrade, učil náboženstvo, spovedal, slúžil sväté omše a podobne.“
Ako kazateľ mal často problémy so štátnou „cenzúrou.“ „Viackrát som bol pozvaný ako kaplán na taký pohovor k mestskému cirkevnému tajomníkovi. Vraj: ,Pán kaplán, v tej kázni ste povedali to či ono.‘ Bol to predovšetkým zákon o ochrane ľudského života, respektíve o potratoch. O tom som občas čosi povedal, upozornil. Keď sa to dostalo do uší štátnych úradníkov, tak si ma zavolali viackrát a upozorňovali ma, že je to protizákonné.“
Dvanásť minút, ktoré ovplyvnili sedem rokov života
Skutočný prelom v živote Alojza Tkáča znamenal rok 1974. Na stretnutí Pacem in Terris predniesol 12-minútový príspevok, v ktorom kritizoval obmedzenia režimom vo vzťahu k cirkvi a krivé obvinenie istého kňaza. „Nebolo to nepredvídane, pretože som bol na biskupskom úrade, kde sa schádzali všetky informácie. Kňazi si posťažovali. Videl som teda, čo sa robí, tak som to potom v takom dvanásťminútovom príspevku povedal. Bol to problém výstavby kostolov, vyučovanie náboženstva, a potom mali sme tu jeden prípad, keď obvinili krivo kňaza a poslali ho mimo služby. Tak toto som spomenul. Na tej schôdzke boli dvaja cirkevní tajomníci. Hneď veľmi tvrdo reagovali. Kňazi boli radi, pretože ktosi povedal to, čo mnohých omínalo a každý sa to bál povedať. Počítal som aj s tým, že môže byť z toho postih, takže nebol som prekvapený, keď mi neskôr zobrali súhlas.“
Alojza Tkáča citovali mnohé demokratické médiá - Slobodná Európa, Hlas Ameriky i Vatikánsky rozhlas, čo neuniklo pozornosti Štátnej bezpečnosti. Začal sa kolotoč výsluchov. „Štyrikrát ma zavolali. Prvý výsluch trval osem hodín, druhý potom štyri hodiny, dve hodiny a dve hodiny... Chceli ma nahovoriť, aby som povedal, že [ma naviedli] seminaristi. Samozrejme, že som to nepovedal.“
Séria vypočúvaní bola najmä psychickou záťažou. „Keď vám eštebák zavolá, nie je to nič príjemné. Pri tom osemhodinovom výsluchu, asi dve hodiny sa pýtali, aké je počasie, čo šport, až nakoniec udrú. Pri druhom či treťom výsluchu prišiel dokonca krajský veliteľ ŠtB a hovorí: ,Tak, my vám ukážeme, že sa rozpamätáte na to.‘ Hrozili mi, ale nedotkli sa ma.“
Z kňaza vodič električky
Trest nedal na seba dlho čakať. V roku 1975 Alojza Tkáča na sedem rokov zbavili kňazskej služby. Popri práci v Štátnych lesoch a v košickom Dopravnom podniku ako vodič električky sa však tajne venoval pastorácii. „Každý deň som slúžil svätú omšu, ale za zatvorenými dverami. Stretával som sa s mladými, dokonca sme mávali, samozrejme potajomky, duchovné obnovy. Dokonca som trikrát - štyrikrát v roku chodil až do Zlatých Moraviec, kde boli sestričky Služobnice Ducha Svätého a tam som im robil také duchovné obnovy.“
Mal šťastie na ústretových kolegov a ľudí, aj keď bol v civilnej službe. „Bola to veľmi dobrá skúsenosť, nazrel som do života našich dopravákov, predovšetkým vodičov električiek v Košiciach. Robil som si kurz, ktorý trval vyše šesť mesiacov a počas kurzu som videl niekoľko nepekných havárií električiek. V dopravnom podniku bolo mnoho dobrých ľudí, ako kňaza si ma tiež vážili. Zažil som niekedy aj dosť dramatické chvíle. Keď mi napríklad jedna teta počas jazdy povedala: ,Pán vodič, prešli ste človeka!‘ viete si predstaviť, čo to s človekom urobí? Samozrejme, bol to len planý poplach, pretože ona to zle videla. Ale aj mňa zamrazilo, keď som ho videl sedieť na ostrovčeku, po ktorom som prešiel.“
Arcidiecéza volá
V roku 1983 Alojz Tkáč opäť dostal štátny súhlas a vrátil sa oficiálne do pastorácie. Diecézny vikár Onderko ho poslal do maličkej farnosti Červenica pod Dubníkom. Aj naďalej bol pod dohľadom ŠtB. „Najnepríjemnejšie chvíle boli, keď sa objavil na fare príslušník Štátnej bezpečnosti. Bolo to tak raz za dva roky alebo každý rok raz, dvakrát. To boli nepríjemné chvíle. Pretože viete, stretnúť sa s eštebákom alebo sa s ním rozprávať, to je, ako keby ste stúpili na hada.“ Samoštúdiom si postupne dopĺňal vzdelanie. „Mohol som dosť veľa študovať, tak som sa učil taliansky, nemecky, poľsky a nielenže som sa učil, ale som tam veľa knižiek preložil... Dodnes mám mapu Východoslovenského kraja, našej Košickej arcidiecézy, kde som mal zakreslené všetky dekanáty. Poznal som osobne mnohých kňazov aj farnosti. Vedel som o problematike, takisto som bol zorientovaný v administratíve...vnikol som, dá sa povedať, do štruktúry a do mechanizmu riadenia diecézy.“
Po páde totalitného režimu Alojza Tkáča v roku 1990 vysvätili na biskupa. Košickú arcidiecézu mu v roku 1995 zveril pápež Ján Pavol II.
Odkaz (nielen) mladým
„Predovšetkým mladá generácia by sa mala zaujímať o to, čo sa v časoch totality a normalizácie robilo. Z úcty k tým, ktorí prežili roky a desiatky rokov, či vo väzeniach, či v pracovných táboroch, nehovoriac o gulagoch. Tak títo ľudia si zaslúžia väčšiu pozornosť a, samozrejme, úctu.“
Príbeh pamätníka spracovala: Marianna Bublavá
© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Witnesses of the Oppression Period
Příbeh pamětníka v rámci projektu Witnesses of the Oppression Period (Jana Speváková)