monsignore Alojz Tkáč

„Počas detských rokov, od prvej triedy základnej ľudovej školy až do piateho ročníka, bola práve vojna. No a tie udalosti, ktoré sa odohrávali počnúc od začiatku vojny, to nám neboli celkom známe. Samozrejme, boli sme tak detsky informovaní, že vojna je, že vojaci idú na front, ale nejako sa nás to aspoň v prvých rokoch nedotýkalo. Po prvýkrát som sa o vojne dozvedel, keď som mal asi štyri, teda asi v štvrtej triede ľudovej školy. A spomínam si dodnes, že sa písalo a hovorilo o bitke pri Stalingrade. Takisto som zažil koniec vojny a to príchod sovietskej armády. Na to si veľmi dobre pamätám a front sa u nás pomerne dlho zdržiaval. Asi dva-tri mesiace, keď prechádzal, vtedy sme sa naozaj skamarátili my, chlapci, s ruskými s vojakmi, so sovietskymi vojakmi, teda s Ukrajincami, Bielorusmi a Rusmi, pretože sme rozumeli dobre reči. Nebol to problém a vojaci zväčša boli mladí chlapci, ktorí rozumeli nám a my sme rozumeli im.“

„Keď som pracoval v dopravnom podniku, bolo tam mnoho dobrých ľudí, taktiež si ma ako kňaza vážili. Zažil som tam aj také, dá sa povedať, niekedy aj dosť dramatické chvíle. Keď mi napríklad jedna teta počas jazdy povedala: ,Pán vodič, prešli ste človeka!‘ Tak viete si predstaviť, čo to s človekom urobí. Ale, samozrejme, bol to len taký planý poplach, pretože ona to zle videla. Ale aj mňa zamrazilo, keď som ho videl sedieť na ostrovčeku, po ktorom som prešiel.“

„Tak to bola tvrdá totalita. My sme nemali vedomie o tom, že by spomedzi nás, seminaristov, bol niekto donášačom, udavačom a podobne. Môžem povedať, že sme si dôverovali. A to vo všetkých ročníkoch, počnúc od prvého ročníka po piaty vrátane, a takisto medzi nami v ročníku. To sme nemali s týmto problém. Len, samozrejme, cítili sme ako určitú hrozbu, že sa môže dakto dostať do situácie, že sa znepáči cirkevnému tajomníkovi, ktorý bol na fakulte, a môže mu dať konzílium... Taktiež sme ani necítili nejaký mimoriadny tlak, to sme si už vedeli zariadiť a vedeli sme sa správať. Vedeli sme sa akosi prispôsobiť, uvedomili sme si, v akej situácii sa vlastne nachádzame. Že nemôžeme robiť teda nejaké, takpovediac, protištátne výstrelky, pretože vieme, čo by to znamenalo.“

„Keď už sme sa vracali z Ríma cez Prahu, prešli sme sa po Václavskom námestí a videli, že sa to všetko zrejme borí. Len vieme, že to nebolo také ľahké. Lebo to sa mohlo zvrtnúť, Sovietsky zväz existoval. Ale my sme to až tak nevnímali, tie nebezpečenstvá. No a hneď potom, samozrejme, bolo to prekvapenie, môžem to tak vyjadriť. Potom hneď už začali rozhovory medzi Vatikánom a Svätou stolicou. Najprv tu bol monsignor Colas Suano, potom monsignor Bukovský, no a vtedy už začal ten proces zaplňovania diecéz biskupmi.“

„Bol to problém výstavby kostolov, vyučovanie náboženstva, a potom, mali sme tu jeden prípad, keď krivo obvinili kňaza a poslali ho mimo služby. Bol už síce na penzii, ale bol obvinený, tak mu dali na výber: ,Buď bude súd, alebo prepáčime vám to, ale pôjdete už do dôchodku.‘ Tak toto som spomenul. Ináč, na tej schôdzke predovšetkým cirkevný tajomník, dvaja dokonca, boli, no tak to ich pozdvihlo. Hneď veľmi tvrdo reagovali, ale pomaličky sa to utíšilo. Kňazi boli radi, pretože ktosi povedal toto, čo mnohých omínalo a každý sa to, samozrejme, bál povedať. Ja som počítal aj s tým, že môže byť za to postih, takže som nebol prekvapený, že neskôr mi zobrali súhlas. A myslím, že oni by boli aj zabudli na to, boli by to prehliadli, ale objavilo sa to v Slobodnej Európe. Najprv Slobodná Európa, potom Hlas Ameriky, no a nakoniec aj Vatikánsky Rozhlas to vysielal. To bolo v máji 1974. Tak, myslím, to bolo. Keď sa to už objavilo v rozhlase, už potom si to všimla, samozrejme, ŠtB. Štyrikrát ma zavolali. Prvý výsluch trval osem hodín, druhý potom štyri hodiny, dve hodiny a dve hodiny. No a len toto žiadali, že ako sa to dostalo von.“