Marta Szilárdová

„Ani vtedy sme neboli pobožní. U nás v rodine a vôbec celé Levice, keď tam bolo 5 pobožných rodín, tak veľa poviem, lebo to bola taká skutočne moderná obec. Ale po Osvienčime, ja som povedala, kde bol ten Boh? Kde bol, keď sme ho potrebovali? My sme vyvolený národ. A takéto veci… Ja aj teraz neverím tomu. Ja verím, že je voľačo mimozemské, voľáka moc existuje, aby bola spravodlivosť. Lebo tá spravodlivosť musí prísť. A viete, ja mám také čudné názory, ja napríklad stále hlásam, že Božie mlyny melú, ale pomaly. Nikdy neviete, že tí, čo tak škodili, keď nie je sám postihnutý niečím, nejakou krivdou alebo chorobou, alebo voľačím, tak sa to môže stať jeho najbližším. A tiež tým trpí. A len si to neuvedomí, že to je trest za to, čo si urobil. Lebo neexistuje, aby sa voľakto mal vždy len dobre a druhý len zle. Ja to tvrdím. A viem, ani sa nebránim proti tomu, že viem, kam patrím. Viem, aj kedy sú aké sviatky, ale... neviem, ja som vieru stratila. Stratila vieru. A čo ja viem, možno, že budem raz za to potrestaná. Pán Boh všetko vie, všetko vidí, všetko riadi. On stvoril aj Hitlera, aj mu dal tú moc, aby robil, čo robil? Na miliónoch ľudí? A jako? Povedzte mi, na toto nie je vysvetlenie, že to Pán Boh riadil. Neriadil to! Ale ani nezabránil."

„Tri dni, čo sme takto dokola chodili, to sme v stohu slamenom alebo kde sa len dalo, takto spolu sme posediačky spali a jedna druhú zohrievala. Za hrozných neľudských pomerov, tie tri dni. A kto nevládal a zastal na kraji cesty alebo vôbec tak, tak ho zastrelili. Takže my, ktorí sme boli prípadne v prostred alebo v zadnej časti toho zástupu, jak sme išli, tak tam už ležalo kopa mŕtvych žien, čo boli zastrelené s tým, že už nevládali chodiť. To ešte tí naši nemeckí sprievodcovia, ktorí s nami išli, tí vojaci jednoducho odstrelili a hotovo, nebudú sa baviť. Ale za tie tri dni, keď prišla noc, na ráno, už tam vždy bolo menej tých dozorcov. Tí už utiekli, a tak sme vedeli, že voľačo je, keď oni už nekričia. A jednoducho zmizol ten, neni ten, neni ten. A nakoniec sme ostali skoro celkom sami bez dozoru, bezradní, nevedeli sme, kde sme, čo sme. No a takto nad nami krúžili lietadlá, ale ukazovali takým bielym, či zástava, či čo to bolo. Ukazovali vždycky na jednú stranu, ale my sme mysleli, že to to lietadlo, že ten vzduch tie zástavy odfúka na jednu stranu. Ale oni nám ukazovali smer. A my sme došli niekde, nevedeli sme, kde. A tam už prišli naproti americkí vojaci. Tak samozrejme, potom nás naložili na tie džípy, zobrali do nejakej nemeckej kasárne opustenej. Tam nás ubytovali, tam bol lekár. Prehliadali nás, lieky dali. Však v hroznom stave boli všetci. A tam už bola teplá voda. Dávali nám také hygienické vrecúška, kde bola kefa na vlasy, hrebeň, zubná kefa, pasta. Po roku! Po roku som mala zubnú kefu. Viete si predstaviť? Čo to bolo? No tak, tam nám bolo dobre, lebo skutočne oni sa snažili dať nás do poriadku. A dokonca z tých nemeckých opustených obchodov nám aj šaty doniesli, čo tam zostali. A takto sme my dočkali koniec vojny."