Peter Šťastný

„Mňa úžasne motivovala vlasteneckosť a tá slovenskosť, vždy som chcel byť niekto – neskôr už ako Stano Mikita, Eugen Czernan, Martin Kukučín, proste ľudia, významní Slováci, ktorí išli do sveta a presadili sa – byť príkladom pre mladých a ďalších Slovákov, aby pochopili a videli, že Slovák je taký istý ako ktokoľvek iný. Aj Slováci sa dokážu presadiť v tej najťažšej konkurencii kdekoľvek vo svete, záleží len na nás. Ale samozrejme, že keď sme boli druhoradý národ, druhoradí občania, tak aj tých príležitostí bolo menej. Človek, aby mal príležitosti, tak si musí pripraviť prostredie, a to prostredie si musí vybojovať. Nikto vám to nedá, nikto vám to len tak neodovzdá. Som veľmi rád, že sa tieto veci udiali, ja to beriem ako obrovské naplnenie historických snov, túžob a v prvom rade modlitieb. Ja sa dodnes modlím a ďakujem Sedembolestnej, lebo to je patrónka, ktorej generácie pred nami zasvätili Slovensko. Svet ide dopredu a aj Slovensko – nech je ako všelijaké maličkosti nevyzerajú perfektne, ale čo Slovensko dosiahlo v porovnaní s tým, čo tu bolo pred dvesto rokmi, sto rokmi – to je úžasný pokrok, je to viditeľné, hmatateľné.“

„V 50. rokoch sa ľudia strácali, ľudia končili v 20-30-ročných žalároch, pracovných táboroch v Jáchymove a kdekoľvek za nič. Vymysleli sa z nich nepriatelia štátu alebo buržoázni nacionalisti, alebo niečo široké... Našu rodinu to nezasiahlo, ale boli sme si toho plne vedomí, lebo každý niekoho poznal, bolo to vtedy ako súčasť kyslíku v ovzduší. Ľudia z toho mali úžasný rešpekt. V rodinách to bolo otvorené, ale boli rodiny, kde ani v rodinách si neverili, pretože byť špicľom bolo moderné. Bolo moderné byť špicľom, podávať správy na susedov, na spolupracovníkov, na známych. Atmosféra bola úmyselne robená tak, aby bola plná nedôvery a strachu. Jediné, čo bolo, boli všade tie primitívne transparenty, že so Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak. Dnes vzhľadom na minulosť by si človek povedal, že večnosť je asi 40 rokov. Nejaká krátka večnosť.“