Vincent Samuely

„Dôležité ale je, že kým som bol v tej Podbrezovej, v päťdesiatom piatom, po poldruha ročnej známosti som sa šťastne oženil. V päťdesiatom šiestom som mal prvého syna a v päťdesiatom siedmom (to už keď som odišiel z Podbrezovej a dočasne sme bývali u mojej svokry ..., pretože na ďalší rok ... som mal už dostať byt ...) v septembri sa mi narodil druhý syn a prvého novembra ma zatkli! Štvrtýkrát, no teraz to už bolo o niečo horšie ... Zobrali ma z ničoho nič, ja som nevedel o čo ide ... Prišli naraz, urobili prehliadku v kancelárii Banskej Bystrici v Pozemných stavbách, potom išli so mnou do toho môjho bytu, teda k svokre, tam urobili prehliadku, nesmel som sa ani rozlúčiť so svojimi dvomi synmi, ani s manželkou, nasadili ma do auta a išli sme. Prenocoval som vo väznici Krajského súdu v Bratislave, musel som odovzdať opasok a šnúrky z topánok (aby som sa nedajbože neobesil) a na druhý deň sme pokračovali v ceste. Prišli pre mňa traja eštebáci z Prahy – to bolo pražské auto, ktoré ma viezlo z Banskej Bystrice. Prišli sme do Břeclavi, eštebáci zrejme cítili hlad, chceli sa najesť, tak ma museli zobrať, nemohli ma nechať samého v aute. Takže pre neznámeho človeka – štyria ľudia sedeli pri stole – mohol si myslieť, že bohvie akí priatelia sú.“

„Nie tak dávno predo mnou, lebo predsa len, ja som prišiel do tých Valdíc už v päťdesiatom siedmom roku, ale ešte pred maďarskými udalosťami, to znamená, v päťdesiatom tretom a tam boli ešte väzni, ktorí si to všetko pamätali. Tí nám hovorili, že bol prípad, keď mali záujem niekoho likvidovať, tak bol múr vysoký, vyorané a taký mali plot s nápismi ,zákaz prestúpiť´. A tam na tom múre, hore, boli guľometné hniezda. No a oni spravili takú vec, že dozorca zobral čiapku jednému väzňovi (ktorého chceli zlikvidovať) a hodili ju do toho zakázaného pásma. A povedal väzňovi: ,Choďte si pre ňu!´ ... No a ten väzeň ... sa zdráhal tam ísť, bál sa, keď tam videl nápis ,pozor strelné pásmo´ (alebo niečo podobné). A on naňho „reval“: ,Choďte si pre ňu!´ Tak išiel pre ňu a ... guľometná dávka, celá. ,Zomrel na úteku,´ dozvedela sa rodina.“

„Tragédia tohto môjho zavretia ... bola práve v tom, že ma zavreli po ôsmich až deviatich rokoch po spáchaní takzvaného trestného činu. [ ] Čo sa stalo v roku ´48/´49, ja som si hmlisto, ale naozaj hmlisto pamätal. Takže ... ja som s tým vôbec už nerátal. [ ] Celá záležitosť sa stala tak, že: v štyridsiatom deviatom roku povedal jeden môj známy – priateľ – spolužiak z gymnázia, s ktorým som býval na priváte v Bratislave ... že príde do Bratislavy jeden náš ďalší spolužiak z gymnázia a príde z Viedne. A ja, tak zo zvedavosti, som išiel na tu schôdzu ... No ... (viem to len podľa toho, čo hovorili ďalší a čo hovorili eštebáci, keď nás vyšetrovali) údajne sme tam sľúbili spoluprácu s týmto agentom, ktorý prišiel z Viedne. To bol agent CIC, americký agent. Povedal nám, že príde neskoršie a máme mu odovzdať rezolúciu s podpismi mnohých vysokoškolákov, ... kde opíšeme, aké sú pomery na vysokej škole atď. Tak to je fakt, že som to spravil, takú rezolúciu som dal aj ja. A potom, inokedy, v inej veci, keď som už býval na priváte ako skončený právnik, v Bratislave, prišiel za mnou jeden ďalší môj kolega, s ktorým som študoval právo a priniesol ďalšieho, mne neznámeho pána, ktorého predstavil a bol to vlastne kňaz z Vatikánu, ktorý sa dostal na pokyn Vatikánu (a ja neviem, koho ešte) do republiky s určitým účelom. U mňa mal možnosť sa oholiť, prestrojiť atď. Potom som išiel s ním do mesta a tam som sa s ním rozišiel. To bol môj druhý trestný čin. ... (1.) – s tým spolužiakom, že som sa zúčastnil tej schôdze a dal som aj tú rezolúciu a (2.) umožnil som nejakému špiónovi, alebo ako ho nazvali ..., aby sa u mňa preobliekol , oholil, umyl atď. Bol mi pridelený advokát, na moju otázku, koľko asi dostanem, povedal tri až päť rokov. No, dali mi sedem, tým ostatným, ďalšími dvom mojim kolegom, ktorí boli so mnou súdení, dali po šesť. Ja som dostal sedem práve preto, že som mal dva trestné činy. Pomery vo väzení boli pre mňa nepríjemné jednak preto, že som s tým nepočítal, a hovorím – bol som premiestnený z hniezdočka šťastia do takého prostredia.“

(Štefan Haško: „Máte nejaký odkaz pre ďalších ľudí, možno pre ďalšie generácie? Máte nejaké posolstvo, také, ktoré by ste ... ?“) Moje posolstvo je to, aby sme žili čestne a nikdy nezabudli na to, že aj iní ľudia chcú žiť. A keď ja chcem žiť dobre, aj iní ľudia chcú žiť dobre. Čiže; ja nemám právo – morálne pravo - žiť tak, aby som druhému bral. To je môj odkaz.“ (Štefan Haško: „Ďakujem, veľmi pekne ďakujem.“)

„Vo väzení, viete, samozrejme nemusím hovoriť, že aké je to nepríjemné – tvrdé, ale na druhej strane treba povedať to, že som sa tam stretol s nesmierne vzdelanými ľuďmi. Pretože tá väznica v Kartouzach sa podobala väznici v Leopoldove a dá sa povedať, že polovica väzňov boli politickí väzni. Len druhá polovica bola kriminálni väzni. No a tí politickí väzni väčšinou boli vysoko vzdelaní ľudia.“