Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Vincent Samuely (* 1926)

• narodený 12. 11. 1926 vo Vrútkach

• v r. 1937 – 1945 štúdium gymnázia v mestách Košice – Banská Bystrica – Prešov – Malacky

• od r. 1945 štúdium právnickej fakulty v Bratislave

• od r. 1945 (december) – 1946 (máj) prvýkrát väznený za iniciatívu pri letákovej akcii

• v r. 1948 (v súvislosti s parlamentnými voľbami) zatknutý a väznený cca 1 týždeň

• v r. 1949 (na exkurzii s prof. I. Karvašom) zatknutý a väznený niekoľko dní

• v r. 1950 úspešné ukončenie vysokoškolského štúdia

• od r. 1950 – 1957 právnik vo viacerých inštitúciách

• v r. 1955 manželstvo a v r. 1956 – 1957 narodenie obidvoch synov

• v r. 1957 (1. novembra) zatknutý a následne odsúdený na 7 rokov (za vyzvedačstvo a za pomoc k vyzvedačstvu, vo valdickej väznici tzv. Kartouzy)

• v r. 1960 na základe amnestie prepustený na slobodu

• od r. 1960 – 1965 robotník, následne vedúci robotníkov a neskôr práca na investičnom oddelení v magnezitových závodoch v okrese Revúca

• v r. 1965 pridelený družstevný byt v Košiciach a zamestnanie v stavebnom podniku, následne na hygienickej stanici v Košiciach (zotrvanie na pracovnej pozícii až do prevratu)

• v r. 1983 úmrtie manželky, od roku 1985 druhýkrát ženatý

• po revolúcii právny poradca na Ústavnom súde v Košiciach

• toho času žije s manželkou v Košiciach, je predsedom Konfederácie politických väzňov pre mesto Košice

Vincent Samuely

Detstvo na miestach – mladosť na mieste

Dňa 12. 11. 1926 sa vo Vrútkach, v rodine železničiara, ale najmä v usporiadanej kresťanskej rodine, vyznávajúcej zároveň autonómiu Slovenska, narodil Vincent Samuely. Kvôli spoločenským udalostiam a náležitostiam otcovho povolania študoval na niekoľkých základných a stredných školách. So štúdiom na gymnáziu začal v roku 1937 v Košiciach, ale po obsadení Košíc Maďarmi v roku 1938 pokračoval v Banskej Bystrici. O prestupe do Prešova rozhodlo otcove zamestnanie, ale keďže v roku 1944 školu obsadili Nemci, gymnázium dokončil v Malackách, kde v roku 1945 úspešne zmaturoval.

Svoje vysokoškolské štúdium následne zahájil na právnickej fakulte v Bratislave. Hneď v prvom ročníku spoluorganizoval letákovú akciu, ktorá mala za cieľ pozdvihnúť národné povedomie a slobodu. Keďže akcia bola onedlho prezradená, v decembri roku 1945 Vincent prvýkrát zakúsil „pobyt za mrežami“. Podotýka však, že práve „vďaka tomu, že ešte boli nie komunistickí, ale starí prokurátori, štátni zástupcovia, vyšetrujúci sudcovia, tak som bol ... v .. máji 1946 prepustený na slobodu. Bez toho, aby som bol súdený.“

K druhému Vincentovmu zatknutiu došlo v roku 1948. K jeho objasneniu možno v krátkosti pripomenúť, že začiatok uvedeného roka sprevádzali udalosti, ktoré sú označované (o. i.) ako „februárový prevrat“ a ktoré znamenali víťazstvo komunistov. Po svojej vytrvalej iniciatíve vtedy preberali moc nad krajinou a udržali si ju oficiálne ďalších štyridsať rokov. Dňa 30. mája sa konali parlamentné voľby s vynucovanou účasťou a s kandidátmi komunistickej moci. Keďže so svojimi spolužiakmi vtedy zistil a nahlas avizoval, že volebné lístky sú nenápadne označené menom (aby sa vedelo, kto a ako hlasuje), znovu ho zatkli. Vo väzení tentoraz strávil približne týždeň, pretože ho nemali z čoho usvedčiť.

„Vrátil“ sa však doň už v nasledujúcom roku, keď bol so spolužiakmi zatknutý počas školskej exkurzie, vedenej komunistami prenasledovaným profesorom Imrichom Karvašom. Predmetom niekoľkodňových vypočúvaní bol spomínaný vyučujúci, ktorý bol následne odsúdený, pozbavený majetku a väznený (spočiatku) dva roky.

Tieto tri väznenia však nenarušili Vincentove štúdium a v roku 1950 úspešne promoval. Až neskôr s prekvapením zistil, že jeho život vlastne poznačila najmä tá jeho iniciatíva a činy, ktoré neboli počas štúdia prezradené. Činy, ktoré navyše nepriniesli oslabenie komunistického vplyvu a ktoré prirodzene vyplývali z jeho presvedčenia, ale i z výchovy a mravov.

Krivka úspechu

Súkromný a pracovný život Vincenta, ako čerstvého absolventa práva, začal veľmi sľubne. V zásadnej miere ho nakoniec nenarušila ani tzv. Akcia B, keďže sa namiesto pôvodne pridelenej práce robotníka v Pezinských tehelniach, vďaka svojej iniciatíve a známostiam, zamestnal ako právnik v železiarňach. V roku 1955 sa šťastne oženil a hneď v nasledujúcom roku sa stal prvýkrát otcom. Spolu s rodinou sa vtedy presťahoval do Banskej Bystrice, k svokre, u ktorej však bývali iba dočasne, keďže v roku 1958 im mal byť pridelený 3-izbový byt.

Očakávania a najmä radostné chvíle, ktoré rodine umocnilo narodenie druhého syna, však teraz omnoho „efektívnejšie“ prekazili zložky bývalej štátnej moci. Hoci sa jednalo už o štvrté a zároveň posledné Vincentove zatknutie, vzhľadom na okolnosti malo nepochybne prvenstvo: „Nesmel som sa ani rozlúčiť so svojimi dvomi synmi, ani s manželkou, nasadili ma do auta a išli sme ... Prenocoval som vo väznici Krajského súdu v Bratislave, musel som odovzdať opasok a šnúrky z topánok, aby som sa nedajbože neobesil...“

V nasledujúci deň si ho tu vyzdvihli traja eštebáci z Prahy, ktorí ho spútaného bez vysvetlenia viezli do novozriadenej väznice v pražskej Ruzyni: „Keď sme išli cestou smerom na Ruzyň, tak som sa začal veľmi báť, pretože som nevedel, že v Ruzyni postavili novú väznicu ..., vedel som len to, že v Ruzyni je letisko, tak som si myslel, že ak ma naň vezú, kam inam by som šiel, než do Sovietskeho zväzu?! Zbohom moja rodina. ... Bol som vtedy tri roky ženatý, mal som dvoch synov..., jeden syn mal mesiac.“

V týchto chvíľach teda ešte Vincent Samuely netušil, že ho zatkli za niečo, čo si už len veľmi hmlisto pamätá a čo sa stalo pred ôsmimi až deviatimi rokmi. Ako vysokoškolák spolu s ďalšími spolužiakmi z gymnázia totiž prisľúbil spoluprácu americkému agentovi CIC. Neskoršie mu poskytli rezolúciu, dokladujúcu aktuálne pomery na vysokej škole. Svoj ďalší trestný čin si Vincent „zajednal“ už ako čerstvý absolvent práva, keď vo svojom prenajatom byte prichýlil kňaza z Vatikánu. Ten k nám pricestoval s určitým účelom a ako spomína Vincent, „u mňa mal možnosť sa oholiť a prezliecť, a potom som ho odprevadil do mesta, kde som sa s ním rozišiel“.

V súvislosti s týmito, svojho času – „trestnými“ činmi však poznamenáva, že „Ja som nikdy nechcel otvorene provokovať, ale považoval som za svoju svätú povinnosť splniť to, čo sa odo mňa žiada. To znamená, ... keď ma požiadal ten pracovník CIC, aby som dodal nejaké správy o stave vysokoškolákov, tak som to považoval za bežné, za samozrejmé ... Takisto; považoval som za samozrejmé, že prišiel ku mne ten kňaz vatikánsky a u mňa sa preobliekol, oholil atď.“

Preč z „hniezdočka šťastia“

Hoci mu podľa odhadov advokáta hrozilo odsúdenie na tri až päť rokov, odsúdili ho na sedem. Vincent pritom podotýka, že ak by ho nenahlásili a neusvedčili jeho niekdajší kamaráti – účastníci stretnutia s agentom CIC, komunisti by sa o tom nikdy nedozvedeli. Podľa jeho konštatovania tragika tohto uväznenia sa umocňovala jednak tým, že do väzenskej cely bol premiestnený z „hniezdočka šťastia“, ale i z dôvodu, že na údajné trestné činy si už po rokoch vôbec nepamätal. Mohol si však vybrať: buď si spomenie, alebo eštebáci privedú jeho manželku. Bolo to, mimochodom, svedectvo toho, že na rozdiel od začiatku päťdesiatych rokov, kedy vyšetrovatelia uplatňovali fyzické násilie, do popredia sa tu už dostaval skôr psychicky nátlak a vyvolávanie strachu.

Vo valdickej väznici, ľudovo zvanej „Kartouzy“, ktorá sa podobala na tú leopoldovskú a ktorú asi spolovice obývali politickí väzni, boli pomery neľahké; „prísni“ dozorcovia, náročná pracovná disciplína, nejedlá strava, množstvo udavačov, atmosféra strachu a pod.

Z Vincentových slov je pritom zrejmé, že k tým najdôležitejším poľahčujúcim okolnostiam, vďaka ktorým sa stal pobyt vo väzení aspoň trochu znesiteľnejší, náležalo najskôr zistenie, že rozsudky politických väzňov bývali aj horšie. Keď po odsúdení najvyšším súdom, počas prevozu do Valdíc nocoval vo väznici v Hradci Králové, sedel pri stole vedľa staršieho spoluväzňa. „A ten sa ma pýta: ,Čo máš?´ (totiž väzni si tykali – najmä politickí) A ja som myslel, že keď mu poviem ..., že padne na zem. Hovorím: „sedem rokov“ (teraz som čakal na rekciu). A on sa na mňa tak pozrel a hovorí: ,No, keby som ja mal toľko, tak ich ... odstojím aj na jednej nohe.´“

Akousi pozitívnou stránkou celej veci bolo nakoniec aj to, že vo väzení sa stretol s mnohými nesmierne vzdelanými ľuďmi, ktorí si vzájomne pomáhali a držali spolu, napr. kňazi potajme spovedali, vykonávali sviatosti a pod.

Dve oslobodenia

Očakávaná úľava prišla (najprv) vďaka amnestii vyhlásenej 9. mája roku 1960, teda približne po dva a pol roku väznenia. Hoci vtedajšie stretnutie s rodinou bolo tou najšťastnejšou chvíľou v jeho živote, neprebehlo podľa očakávania. Keď totiž pricestoval k švagrinej do Banskej Bystrice, kde ho mala čakať manželka, zistil, že ona tam nie je, a rodina mu nakoniec oznámila, že sa lieči na onkológii v Košiciach.

Keď sa príležitosť jej ďalšej liečby naskytla v nemocnici v Revúcej, Vincent sa zamestnal v magnezitových závodoch v neďalekej obci. V roku 1965 sa spolu s manželkou presťahoval do Košíc, kde sa im podarilo získať družstevný byt a kde si obidvaja našli aj zamestnanie. Vincent tu najskôr pracoval ako právnik v stavebnom podniku a neskôr na Krajskej hygienickej stanici, kde zotrval až do prevratu. Po ňom už pôsobil ako právny poradca na Ústavnom súde v Košiciach a venoval sa aj písaniu článkov s politickou tematikou.

V kancelárii stavebného podniku ho navštívil jeho niekdajší kamarát; jeden z tých, ktorý ho udal eštebákom a ktorý sa po rokoch prišiel zrejme ospravedlniť. Vincent sa však obával zneužitia jeho slov, a tak sa s ním odmietol zhovárať. A keďže mu všetci jeho blízki, ktorí ho toho času navštevovali na pokyn eštebákov, zakaždým, z dobrej vôle prezradili účel svojej návštevy, správy o sebe mohol Vincent ušiť doslova na mieru.

Revolúciu považuje za pozitívnu zmenu a ďakuje Bohu, že k nej došlo, ale zároveň sa domnieva, že jej ideály (zatiaľ) neboli celkom naplnené. Podľa jeho slov sa k niektorým z nich blížime iba veľmi, veľmi pomaly, k niektorým dokonca nepostupujeme vôbec. Zároveň vysvetľuje, že človek je nepoučiteľný, lebo svojim bezbrehým hromadením majetku a prehlbovaním sociálnej nespravodlivosti vlastne opakuje rovnaké chyby, kvôli ktorým vznikol (napríklad) komunizmus.

Svoje úvahy o nedostatkoch porevolučného vývoja pritom otvára slovami: „Všeobecná zásada bola, že my, teda tí, ktorí prišli v osemdesiatom deviatom k moci, my nie sme takí, ako boli „tamtí“, číže my musíme vedieť aj odpúšťať. Tým pádom sa stalo, že mnohí (aj eštebáci – komunisti) len zahodili stranícku knižku a tým ..., že oni boli už zainteresovaní v živote hospodárskom, politickom ... oni sa mohli hneď uchytiť, hneď začať pracovať ...“

Miera toho Vincentovho osobného odpustenia tým, ktorí mu ublížili, spočíva vlastne v tom, že nepripúšťa možnosť svojej pomsty. Ako človek veriaci a ako právnik dôsledky oných zverstiev prenecháva zákonom karmy, ale i právnym procesom. Svojim odkazom alebo posolstvom nakoniec vyzýva k čestnosti a ohľaduplnosti. A to presvedčením, že človek nemá morálne právo žiť tak, aby druhému bral.