Peter Salner

* 1951

  • “No, ale teraz sa vrátim k tomu šesťdesiatemu ôsmemu roku. To ste mali koľko rokov, sedemnásť? Prosím? To ste mali koľko rokov, sedemnásť? Sedemnásť, sedemnásť a bolo to pre mňa proste, ono to začalo už trošku skôr, v tom šesťdesiatom štvrtom, šesťdesiatom piatom, sa objavovali knihy a v novinách správy o veciach, ktoré dovtedy boli... neexistovali alebo proste boli tak jakože ináč interpretované, takže ja som to vo veľkom hltal a všetky tieto veci ma ovplyvnili. Potom keď prišla, prišiel dvadsiaty prvý august, tak to bola tiež taká krásna novina, pretože oznámila mi to mama ráno. Ma zobudila, ale nie v noci, ale ráno o nejakej siedmej, pol ôsmej, akože prišli Rusi, som povedal, že to je blbosť a chcel som spať ďalej. Mama tvrdila, že ale áno prišli a tak som sa vytrepal z postele a u nás bola vtedy tá otcova sestra Hedviga na návšteve. Ona vtedy ani neviem, žila v Prahe už, zomrel jej manžel a jej jediná dcéra Lyda žila v Prahe, tak ona išla za ňou do Prahy a potom po čase bola u nás na návšteve a ona to hrozne prežívala. A také, že keď bolo počuť, my sme vtedy bývali na tej Palackého a to bolo blízko univerzity, blízko Námestia SNP, takže keď sa strieľalo tak to bolo tam hrozne počuť a ona najskôr vždy, keď začala streľba, tak ona zaliezla pod stôl čo ma teda absolútne fascinovalo a aj mi bolo ľúto, že otec bol v robote, že to nevidel, on by sa na tom asi tiež kráľovsky bavil, a potom prišla na to, ale že vlastne keby bombardovali, tak pod stolom to nie je bezpečné, tak stála pod dverami, v ráme dverí a pre mňa to bola obrovská zábava. Dostal som samozrejme zákaz ísť von z domu, čo som neposlúchol a spolu s týmto Paľom, s tým mojím priateľom a budúcim švagrom, sme sa išli pozrieť von. A prvý zážitok silný, ktorý mám, a ktorý dodnes ma naplňuje rozhorčením, po našej ulici išlo auto v protismere. Ako ja som bol hrozne rozčúlený z tohoto, z toho aj vidno, že jak mi nezapínalo, čo vlastne sa deje. A išli sme na Námestie SNP, kde bolo plno tankov a plno sovietskych vojakov, hlavne boli ázijskí vojaci tam a mne sa zdalo, že to boli hlavne títo, a my sme sa ich snažili našou úžasnou ruštinou presviedčať, že žiadna kontrarevolúcia nie je, neexistuje, a že majú ísť domov a oni s nami debatovali o kontrarevolúcii. Existujú proste také normálne veci a pamätám si hlavne, že vždy... lebo raz za čas sa tá streľba ozvala, strašne som sa bál a strašne som bojoval sám so sebou aby som to nedal najavo a snažil som sa, akože nič sa nedeje. Potom sa situácia, tak akože stabilizovala, po tých niekoľkých skôr týždňoch ako dňoch.”

  • “S rodičmi bola pohoda. V podstate chodievali sme v lete na kúpalisko, na Tehelné pole. Nenaučili ma nič. Myslím teraz, že z športového hľadiska, z takéhoto hľadiska, takže ja som...okrem plávania, plávať ma naučili a skutočne plával som dobre a rád, ale bicyklovať, korčuľovať, lyžovať, to všetko som sa nenaučil vôbec, alebo ako bicyklovať, po tridsiatke. Stretol ma spolužiak, keď som cestoval z výskumu v autobuse a povedal, že jáj my sme sa o tebe rozprávali, a že ty si taký samorast, ešte si sa ani nenaučil bicyklovať aby si sa odlíšil od ostatných, takže som prišiel domov, to bol piatok a v nedeľu som vedel bicyklovať, ale to sú také detaily. Chodil som potom do školy na Palackého, mal som to oproti domu, čo bolo na jednej strane veľmi pohodlné, na druhej strane dosť nepríjemné, pretože moja úzkostlivá mama, ktorá prežila proste hlad, som spomínal… a trpela pri predstave hladného človeka, tak keď som nedojedol raňajky alebo nedopil čaj alebo kakao, tak ona mi to bola ochotná, schopná priniesť do triedy, takže proste hanba obrovská a nepríjemná. Po šesťdesiatich rokoch som stretol spolužiaka, ktorý mi to pripomenul, takže keď ničím iným, tak vďaka tomu som ostal v pamäti. Vyrastal som ako nadšený pionier a ja som túžil byť pionierom ešte v rannom detstve. Ja som na tých fotkách čo som doniesol, je jedna fotka kde mám tri, štyri roky s pionierskou šatkou, strašne šťastne sa škerím do toho objektívu a stala sa mi taká príhoda, ktorú si pamätám po týchto šesťdesiatich piatich, šiestich, siedmich rokoch, že bol som v pionierskom paláci s pionierskou šatkou a prišiel nejaký starší chlapec alebo mladý muž, zobral mi tú šatku s tým, že ja ešte nemám právo ju nosiť. Som reval ako tur, lebo mi zobrali moju pioniersku šatku, takže potom keď konečne som sa stal pionierom, som bol na to hrozne hrdý. Prešlo ma to v dosť veľkej miere v tých šesťdesiatych rokoch, keď proste sa ukázala aj tá negatívna tvár režimu, ale ku mne to veľmi nedoliehalo. Ja som hovoril, že rodičia ma chránili pred týmito vonkajšími vplyvmi takýmito, takže… pritom ja som bol ako politicky vyspelý.”

  • “Môžem sa opýtať, ja vás teda môžem ešte trošku vrátiť? Vy idete tak veľmi rýchlo. Ja trošku vrátim, že. Nech sa páči. Vy ste spomenuli, ešte by som sa opýtala úplne na rodinu, teda rodiny vašich rodičov. Boli to pobožné rodiny alebo boli skôr menej pobožné alebo ako fungovali vlastne. Ja som k tomu chcel prísť, ale dobre. Aha. Mamina rodina, pokiaľ to môžem vypátrať, bola židovská, ale absolútne nepobožná. Otcova rodina. Ja mám fotografiu, toho starého, prastarého otca Dávida, na ktorej vidno, že to bol pobožný ortodoxný žid, ale môj starý otec, otcov otec. Mám fotografie, aj tuna som ich doniesol, kde už je evidentné, že to je sporiadaný mešťan, ktorý výzorovo sa nijako nevymyká z trendov majoritnej spoločnosti. Má fúzy, ale nemá bradu, nenosí klobúk, niečo takéto. Proste, boli si vedomí svojho židovstva, ale neboli ortodoxní. Nakoniec stará mama je pochovaná, ona prežila vojnu a je pochovaná… ona zomrela hneď po oslobodení v Banskej Bystrici a to nebola ortodoxná komunita. A otec takisto sa hlásil k neológom. Obidvaja rodičia sú nakoniec pochovaní v Bratislave na neologickom cintoríne. Čo viem zase z počutia, moja obriezka sa uskutočnila tiež neologicky, nie ortodoxne, takže ja sa takisto hlásim k tejto neologickej tradícii, ale nie k ortodoxii. Paradoxne, zase keď sme pri tejto náboženskej časti, tak otec, on bol veľmi silný žid. Ešte raz, nebol nejako výrazne veriaci, ale veľmi silné židovské zmýšľanie mal, veľmi bol pro izraelsky zameraný. V podstate, podľa mňa to bol jeden veľmi silný sionista, ktorý v živote nevidel Izrael, takže ja som im to zmaril, tým, že som sa mal narodiť, proste nedostali sa tam. A mamina rodina, to som spomínal, že bola neologická, ale teraz dochádzam k tomu paradoxu... nie neologická, ale nie pobožná. Teraz dochádzam k tomu paradoxu. Môj otec sa angažoval v židovskej obci, bratislavskej. V šesťdesiatych rokoch sa stal členom najskôr revíznej komisie židovskej náboženskej obce, potom predstavenstva židovskej náboženskej obce a jeden alebo dve volebné obdobia, bol aj predsedom. Bratislavská obec sa deklarovala viac ako ortodoxná, ale nebola tak prísne ortodoxná ako sa deklarovala a hovorím paradoxne, neologický žid, sa stal predsedom obce.”

  • Celé nahrávky
  • 1

    ateliér Holubník, 26.10.2020

    (audio)
    délka: 01:46:21
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

“Sám seba označujem doslovne za dieťa holokaustu.”

Súčasná fotografia Petra Salnera, číslo štyri.
Súčasná fotografia Petra Salnera, číslo štyri.
zdroj: Sandra Polovková

Peter Salner, v súčasnosti známy historik, vedec a etnograf, známy nielen pre svoju bohatú pracovnú činnosť, ale aj pre svoj výrazne silný vzťah k židovskej komunite, sa narodil 1.marca 1951 v Bratislave, do židovskej rodiny. Pamätník je v poradí druhým dieťaťom, keďže má ešte staršieho brata Juraja. Obaja jeho rodičia prežili pracovný tábor v Seredi. Otec, ktorý sa oficiálne volal Vojtech Salner, bol známy aj ako Karol, Martin, Móric či Jozef a mal dokonca aj dva dátumy narodenia. Úradmi akceptovaný dátum bol 27. februára 1894, avšak podľa Petrovej matky či iných členov rodiny, sa narodil 31.augusta 1893. Pochádzal zo sedliackej židovskej rodiny, ktorá sa zaoberal drevorubačstvom. Petrova mama Alica, ktorá sa pred vydajom volala Marburgová, sa narodila 13. augusta 1913 v Rimazaví, v Severnej Morave a patrila do židovskej rodiny z lepšej spoločnosti. Kvôli mnohým rozdielom medzi rodičmi Peter verí, že nebyť ich náhodného stretnutia v Seredi, nikdy by nebol na svete. Peter ako dieťa, býval na ulici Palackého, v centre Bratislavy. Navštevoval základnú školu neďaleko domu, pričom bol vynikajúci žiak s dobrou pamäťou. Následne pokračoval na Strednej všeobecnovzdelávacej škole, na ulici Vazovova číslo 38. Spočiatku mal sen stať sa veterinárom, ale zaujala ho archeológia a tak sa rozhodol v roku 1969 poslať prihlášku na spomínaný odbor. Neotvorili ho, ale dostal od matky radu, že národopis je niečo podobné, a tak sa prihlásil tam. Filozofickú fakultu Univerzity Komenského, úspešne ukončil v roku 1974. Po vysokej škole, to so zamestnaním ako etnograf, nemal Peter jednoduché. Spočiatku mal informáciu, že niekoho hľadajú na Výskumnom ústave výživy ľudu, ale bol to len omyl, keďže hľadali stenografa. Následne získal miesto skladníka v Mestskom dome kultúry a osvety. Krátko na to v roku 1975, sa od svojho školiteľa dopočul, že robia konkurz na “výskum súčasnosti” v Národopisnom ústave. Aj napriek zlému kádrovému profilu bol prijatý a na akadémii pôsobí dodnes. V 90. rokoch bol pozvaný Martinom Bútorom, podieľať sa na projekte o ľuďoch, ktorí prežili holokaust. Natočil vyše sto rozhovorov a stal sa jedným z prvých, ktorí sa vôbec niečomu takému na Slovensku začali venovať. Peter je aj členom židovskej náboženskej obce v Bratislave a v roku 1996 sa stal prvýkrát predsedom židovskej náboženskej obce, pričom tejto funkcii sa venoval až do roku 2013. Stal sa budovateľom, keďže obec premenil na jedno solidne fungujúce komunitné centrum. V roku 1970 sa zoznámil so svojou budúcou manželkou Evou, s ktorou sa oženil v roku 1974, na úrade. Pôvodne plánovaná židovská svadba na čierno, sa nakoniec neuskutočnila. Podobne ako on, aj Eva pochádza zo židovskej rodiny. Ich rodina sa stala kompletnou 2.júna 1977, keď sa im narodil syn Andrej.