Ing. Martin Rác

* 1979

  • „Ja nemám tú lokálnu znalosť. Nemám ju z jednej ani druhej strany. Je to frustrujúce, že jednoducho sme dospeli, ja by som hľadal možno ten problém, že sme dospeli do takého štádia, že toto sa deje, že sme sa ako spoločnosť, ako národ, krajina, ako štátne inštitúcie nedokázali posunúť do stavu, že takéto niečo sa nemôže udiať, lebo sme natoľko múdri, rozvážni a natoľko máme tu fungujúce od toho systému sociálneho vzdelávacieho, že sa to nemôže stať. Mňa najviac mrzí to, že sú ľudia, ktorí nemajú prístup ku vzdelaniu, že žijú, a nie že na hranici, pod hranicou chudoby, alebo že žijú v podmienkach, ktoré si ja neviem ani predstaviť, lebo som ich nezažil nikdy. Takže, že sme toto nedokázali ako civilizácia v 21. storočí alebo aj v 20., alebo že za toľko rokov, čo sme mali tie príležitosti, že sme toto nedokázali vyriešiť a že to plodí frustráciu na jednej, ale aj na druhej strane. Aj frustráciu na strane tých ľudí, ktorí jednoducho nemajú inú možnosť ako niečo ukradnúť, niečo jednoducho, že nemajú inú možnosť, že ten, čo nezažil hlad a nezažil možno to, že jeho dieťa je hladné a jednoducho tak to nikdy nepochopí. Ale potom, áno, aj frustráciu zo systému, že jednoducho... Ale... Obávam sa, že nevidím celkom to svetlo na konci tunela. Obávam sa, že celá tá rétorika aj našich politikov, aj celoeurópska tá rétorika, že sa radikalizuje, že sa zhusťuje, že jednoducho sme ako keby nejaký rozmer stratili, ten sociálny, alebo ten rozmer pochopenia, rozmer ľudskosti, že sa kdesi vytráca a tí, ktorí sa tým rozmerom zaoberajú, tak sú slniečkári, tak sú ešte zosmiešňovaní 2:16:35 – 2:19:15 - Je frustrujúce, že v dnešnej dobe niektorí ľudia v iných chudobnejších regiónoch nemajú prístup ku vzdelaniu, žijú pod hranicou chudoby a majú hladné deti

  • „U nás v mojej rodine s manželkou nastal jeden z obrovských zlomov, keď už sa ĽSNS dostala do vlády, do parlamentu a jednoducho tie čierne scenáre, a moja manželka, tá v nejakom okamihu, má práve mala strach a obrovský strach vzhľadom na to, že má deti miešané, tak to jednoducho otriaslo. Tá spoločenská situácia otriasa rodinami, má obrovský dopad. Je dôležité, aby sme boli múdri, aby sme vedeli nejaké veci. Fakt analyzovať správne a moja manželka tá je nadstavená, že tá by sa zbalila do jedného kufra a odišla odtiaľto. Ja zase si hovorím, že nie, lebo tuto je moja krajina, môj domov a prečo ja by som mal odtiaľto utekať, ako keď vám ide o život. A to je zase už teda to, čo robíte, že toto si možno hovorili aj tí Židia a doposledy, že prečo by mali však, keď sa tu narodili, tu žili niekoľko generácií. Takže nechce sa mi na to myslieť, že treba byť obozretný a treba byť akože pripravený a mať stále otvor. Ale áno, tu treba, treba.“ 2:08:30 – 2:10:08 Spoločenská a politická situácia otriasala rodinami v minulosti, ale aj v súčasnosti

  • „Ale keď sa vrátim k tým mojim rodičom, a teda k otcovi, aj mame, lebo však to tak... Oni, čo sa týka výchovy, tak ťahali vždy za jeden koniec a to bolo, myslím si, veľmi, veľmi dobre, prospešné aj pre nás. Tak oni sa snažili prioritne o to, aby sme sa mali lepšie. Možno, že keby niekedy, a teraz sa na to tak pozerám, že trošičku v nás aj takú hrdosť a sebavedomie budovali, tak by to bolo o niečo lepšie. A preto, keď sa pýtate na otca, tak otec sa veľmi nerád k tomuto vracia, nerád o tomto tak nejako rozpráva. Lebo myslím si, že on veľakrát zažil jednoducho také, nechcem to nazvať aj poníženie, ale jednoducho musel trikrát viac alebo niekoľkonásobne viac dokazovať to, že si zaslúži tú svoju pozíciu, to svoje miesto na Zemi tým, že je Róm, Cigán, ako keby bolo z majority. A jednoducho to, čo bolo prepáčené možno niekomu inému, tak jemu by nebolo a jednoducho musel o mnoho viac pracovať. A toto v podstate prenášali aj na nás, čo ja zase tvrdím, že bolo dobre nakoniec, že takýmto spôsobom nás vychovávali.“ 0:26:05 - 0:27:34 Rodičia museli trikrát viac pracovať a dokazovať, že si niečo zaslúžia preto, že je z rómskej menšiny

  • „My to máme ako hendikep, ja to považujem ako hendikep, že v nás rodičia možno trošičku potlačili takú elementárnu vec, že tu našu identitu, že kto vlastne sme. Lebo v nejakom období a ja vlastne ani neviem, či aj teraz je to dobre a či to ešte niekedy aj nebude zle, sa hlásiť k nejakej menšine. Lebo slovo menší znamená, že ste zraniteľní a zraniteľnejší ako väčšina a väčší. Oni to v nás nejakým spôsobom by najradšej z nás vygumovali, keby existovala nejaká guma na pokožku, tak by nás vygumovali, aby sme mali jednoduchší život aj ja, aj súrodenci, lebo myslím si, že oni moji starí rodičia a rodičia jednoducho sa s týmto, nechcem nazvať, že úplne bojovali, bojovali, ale jednoducho byť menšinou nikdy nie je dobré.“ 0:23:55 - 0:24:59 Martinovi rodičia, vnímali svoj pôvod ako hendikep a preniesli to aj na deti.

  • Celé nahrávky
  • 1

    Bolešov, 19.12.2024

    (audio)
    délka: 02:33:26
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia - rómska menšina
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Tá ideológia, ktorá je vnášaná medzi ľudí, stigmatizuje a vznikajú z toho rôzne zlé nálady a nenávisť. Ak by sme elementárne nechali v sebe iba city, tak by nám malo byť jedno, ako vyzeráme či aké náboženstvo vyznávame. Buď ťa mám rád alebo ťa nemám rád ako človeka

pamätník Martin Rác ako študent
pamätník Martin Rác ako študent
zdroj: archív MR

Martin Rác sa narodil 20. septembra 1979 Štefanovi Rácovi a Edite, rodenej Balážovej. Má štyroch starších bratov. Jeho rodičia, starí rodičia aj ďalší predkovia pochádzali z rómskeho etnika Horného Považia. Počas druhej svetovej vojny ich zasiahol rómsky holokaust, jeho starý otec a strýko boli väznení v Zaisťovacom tábore pre Rómov. Dňa 23. februára 1945 z tábora odviezli a do pripravenej jamy postrieľali 26 Rómov Rodičia Martina aj ostatných bratov viedli k tomu, aby sa snažili do majoritnej spoločnosti integrovať usilovnosťou a prácou. Potláčali v nich identitu a hrdosť na etnický pôvod a mrzí ho, že v ňom a v bratoch nevybudovali hrdosť na vlastné korene. Po skončení gymnázia vyštudoval vysokú školu poľnohospodársku. Po škole chvíľu podnikal a od roku 2010 pôsobí ako starosta v rodnej obci Bolešov (NEKA). Snaží sa posúvať ju dopredu, rodákom a obyvateľom pripomína pohnutú minulosť, ktorú prežili ich predkovia a má odvahu prinášať aj kontroverzné témy. Je ženatý a s manželkou vychovávajú tri deti.