Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ing. Martin Rác (* 1979)

• narodený 20. septembra 1979

• otec Štefan Rác, mama Edita, rodená Balážová, štyria starší bratia

• jeho starý otec a strýko počas druhej svetovej vojny strávili istý čas v Zaisťovacom tábore pre Rómov v Dubnici nad Váhom

• 23. februára 1945 z tábora odviezli a do pripravenej jamy postrieľali 26 Rómov

• rodičia pamätníka a jeho bratov viedli k integrácii do majoritnej spoločnosti

• potláčali v nich identitu a hrdosť na etnický pôvod, nevybudovali hrdosť na vlastné korene

• študoval na gymnáziu, neskôr na vysokej škole

• chvíľu podnikal a od roku 2010 pôsobí ako starosta obce Bolešov

• ženatý, s manželkou vychovávajú tri deti

„Považujem za hendikep, že v nás rodičia možno trochu potlačili takú základnú vec, našu identitu, že kto vlastne sme. Ale na druhej strane vlastne ani neviem, či je dobre hlásiť sa k nejakej menšine. Lebo byť menší znamená, že ste zraniteľní a zraniteľnejší ako väčšina a väčší. Oni by to najradšej z nás vygumovali. Keby existovala nejaká guma na pokožku, tak by nás vygumovali, aby sme mali jednoduchší život aj ja, aj súrodenci. Myslím si, že moji starí rodičia a rodičia s týmto bojovali a cítili, že byť menšinou nikdy nie je dobré.“ Martin Rác sa narodil 20. septembra 1979 ako piate dieťa Štefanovi Rácovi a Edite, rodenej Balážovej. Má štyroch starších bratov, Petra, Pavla, Ľubomíra a Mariána. Obaja rodičia pochádzali z nie veľmi početnej rómskej komunity stredného Považia, ktoré v tejto lokalite žijú niekoľko storočí. Vplyvom obchodných ciest, priaznivej hospodárskej situácie a pracovných príležitostí sa mnohé rómske rodiny takmer integrovali do majoritnej spoločnosti. Iný gén ako dôležitý element Starí rodičia z otcovej strany pochádzali z Kameničian, neskôr sa presťahovali do Bolešova, kde Martinov otec Štefan prežil prakticky celý život. Obaja pochádzali z rómskych rodín. Štefanova mama, Alojzia Kumanová, ešte pred druhou svetovou vojnou, podobne ako mnoho ďalších ľudí z majority, odišla za prácou do Čiech, kde pracovala na majeri. Doma nechala muža a dieťa. Po čase sa odtiaľ vrátila tehotná a v lete 1939 porodila nemanželské dieťa Štefana. „Otcov otec mal byť istý pán Sýkora. Krstné meno nevieme. Takže môj biologický dedo je v podstate nejasný. Veľakrát sa o tom aj s bratmi tak rozprávame, že možno toto bola jedna z vecí, ktorá zohrala veľmi dôležitú úlohu, že úplne regulérne sa pomiešala krv. Ale teda otca si osvojil manžel mojej babky Jozef Rác. Spolu s babkou mali ešte ďalšie deti. Ale teda otec bol paradoxne druhorodený syn, čiže bol ako nemanželské dieťa a prezývali ho Čechúr,“ približuje otcov pôvod Martin. Chlapec sa najprv volal po mame Štefan Kuman, neskôr Kuman Rác, až sa aj úradne ustálilo jeho meno na podobu Štefan Rác. Martinov otec vyrastal v rodine Rácovcov ako plnohodnotný člen spolu s ostatnými súrodencami. „Možno aj tým, že mal ten iný gén trošičku, tak mal iný pohľad na svet. Čo si teda na otcovi nekonečne vážim a čo je jeho najväčší hnací motor je, že otec nikdy nebol lenivý. Doteraz je veľmi pracovitý a okrem tých pracovných zručností si vážim aj to, že vždy sa snažil, aby sme sa mali my jeho deti vždy o niečo lepšie, ako sa mal on,“ popisuje svojho otca s hrdosťou Martin. Dedo Jozef Rác pracoval ako murár a babka sa venovala prevažne výchove piatich detí a sezónne pôsobila ako pomocná sila v poľnohospodárstve. Štefan sa vyučil za kováča a kováčskemu remeslu sa venoval celý svoj pracovný život. Martinova mama Edita sa narodila v roku 1940 a pochádzala z rómskej rodiny z Tuchyne. Narodila sa ako najstaršia zo štyroch dcér. Balážovci žili v trochu odlišných podmienkach. V Tuchyni žilo niekoľko rómskych rodín, no neboli natoľko integrovaní do života obce ako Rácovci v Bolešove. Tuchyňa bola chudobnejšia dedina a tým pádom aj rómske etnikum bolo viac vyčlenené zo spoločnosti, ako Rómovia v iných obciach. Ich dom bol postavený na kraji dediny na tienistom svahu, kde žilo spolu niekoľko rodín. Z maminých spomienok z detstva si Martin pamätá, že počas druhej svetovej vojny sa v okolí chalúpok pohybovali nemeckí vojaci. Malá Edita bola v tom čase veľmi chorá a nemecký lekár jej pichol injekciu s liekom, ktorý jej pomohol. Nad ich domom koncom vojny počas prechodu frontu stál drevený bunker, ktorý ustupujúci Nemci vyhodili do vzduchu. Po vojne Balážovi aj niekoľko ďalších rómskych rodín odišlo do Nového Jičína, kde zostali prázdne domy po odídených etnických Nemcoch. Viac ako osem rokov žili a pracovali na Morave a Edita tam chodila do školy. Po čase sa však vrátili naspäť do Tuchyne, keďže sa odniekiaľ dopočuli, že odídené rodiny sa budú vracať naspäť. „Mama spomínala na to, že už ako 15-ročná začala chodiť do práce do Makyty v Púchove, kde pracovala ako krajčírka. Snažila sa rodine už v takomto veku pomáhať, lebo boli na svete už aj jej sestry. Spomínala, že v jednej posteli spali všetky štyri - dve tak a dve nohami oproti. Mama mala v sebe tiež tú vlastnosť, že chcela, aby sa aj tie jej sestry mali lepšie a teda mala obrovskú zodpovednosť. Chcela pracovať, pracovala a snažila sa celá rodina mala trošku lepšie, aj jej mama, aby sa mala lepšie,“ spomína na maminu snahu vymaniť sa z nižšej spoločenskej vrstvy. Tragédia rómskeho holokaustu Počas druhej svetovej vojny Bolešov a okolité obce veľmi zasiahlo rasové prenasledovanie. V Bolešove v tom období žila početná židovská komunita. Patrili medzi miestnu intelektuálnu elitu a aktívne sa zapájali do hospodárskej a kultúrnej činnosti obce, dokonca založili futbalový klub a stretávali sa v miestnej synagóge. V roku 1942 žilo v Bolešove podľa Súpisu Židov 45 ľudí hlásiacich sa k židovskej menšine, čo predstavovalo viac ako 10 % vtedajšieho obyvateľstva obce. Židovská komunita dobre vychádzala s miestnou majoritou, navzájom sa rešpektovali a pomáhali si. Všetko sa však zmenilo po vzniku Slovenského štátu. Vzťahy v dedine sa začali postupne meniť. Druhá menšia komunita bola rómska. V Bolešove žilo približne päť rómskych rodín a v okolitých obciach niekoľko ďalších. Rómska komunita však nemala také významné postavenie ako práve židovská. Represálie voči Židom a deportácie do koncentračných a vyhladzovacích táborov začali hneď ako vstúpil do platnosti Židovský kódex. Rómsku komunitu spočiatku vtedajší systém najmä vytláčal na okraj spoločnosti. Po potlačení SNP však nastali opäť ťažké časy aj pre miestnych Rómov. V novembri 1944 vznikol v neďalekej Dubnici nad Váhom zaisťovací tábor pre Rómov, ktorý mal kapacitu približne 250 zaistencov. V decembri až v januári 1945 sa v ňom však nachádzalo až 700 Rómov. Zlá hygiena, nedostatočná zdravotná starostlivosť a hlad spôsobili rozšírenie rôznych chorôb. Koncom decembra 1944 sa v tábore objavil škvrnitý týfus. Tábor zostal bez akejkoľvek lekárskej pomoci a aby sa zabránilo šíreniu epidémie, bola na tábor uvalená karanténa. Pod zámienkou odvozu do nemocnice naložili 23. februára 1945 do nákladného auta 26 chorých Rómov a odviezli ich do areálu miestnej zbrojovky. Chorých a vysilených ľudí postrieľali do vopred pripravenej jamy. Medzi obeťami bolo dvadsať mužov a šesť žien, medzi ktorými bol aj pätnásťročný chlapec a žena v siedmom mesiacu tehotenstva. Na sklonku vojny zostal tábor bez velenia, Rómovia sa rozutekali po okolí, zariadenie tábora si rozobrali vojaci a obyvatelia z okolia. Prázdne budovy zhoreli, tábor úplne zanikol, akoby nikdy neexistoval. V tábore sa istý čas nachádzal aj Martinov dedko z maminej strany. „Bol tam aj môj dedo, ale ten tam bol veľmi krátko. Vtedy fungovali ZŤS a Škodove závody so zbrojárskou výrobou a všetkých ľudí s lokálnymi väzbami, ktorí boli schopní a ochotní pracovať , odtiaľ stiahli na pomocné výkopové a neodborné manuálne práce. Takže aj môj dedo tam bol veľmi krátko, iba niekoľko dní. Potom ho stiahli ako pracovnú silu alebo teda na nejaké kopačské práce do ZŤSky. Možnože mal šťastie.“ Medzi internovanými bol aj otcov ujo Kolár. V deň, keď sa odohrala spomínaná tragédia, aj on bol na nákladnom aute. „On však mal lokálnu znalosť a vedel, že tadiaľ cesta do nemocnice nevedie. Podarilo sa mu z toho auta vyskočiť a ujsť a zachrániť sa,“ spomína na strýka Martin. Mať sa každý deň o halier lepšie Martinovi rodičia vzrastali v rodinách, ktoré boli viac či menej integrované do majoritnej spoločnosti. Martin je presvedčený, že vďaka ekonomickej aj spoločenskej vyspelosti regiónu, ktorý leží na tradičných obchodných cestách a vždy bol relatívne bohatší ako napríklad regióny na východe Slovenska, mala rómska menšina lepšie postavenie v majorite ako v chudobnejších regiónoch. „V tomto regióne tie pomery boli tak trochu obrúsené. Nebolo to nejako extra vypuklé, že sú Cigáni, Rómovia a na druhej strane je majorita. Ale vždy to bolo tak, že žili na okraji dediny. Nemám však nejakú vedomosť v tom zmysle, že by boli nejako zásadne potláčaní, utláčaní. Skôr si myslím, že v tomto regióne a v týchto obciach Bolešov a Kameničany, že boli Rómovia súčasťou obyvateľstva, komunity. Myslím si, že to boli začiatky tých dobrých, niekedy až nadštandardných vzťahov medzi majoritou a minoritou,“ zamýšľa sa Martin. Štefan Rác aj Edita sa už od útlej mladosti snažili vlastným úsilím a prácou prispievať do rodinného rozpočtu. Veľký vplyv však vidí aj v niekdajšom politickom nastavení, keďže počas komunizmu bola snaha menšiny za každú cenu začleniť do spoločnosti. „Má to význam a zmysel aj pre spoločnosť, aj pre ekonomické či sociálne aspekty. Len to treba vedieť robiť. Nedá sa to robiť tak, že jednu komunitu z jedného miesta presunieme niekde inde a budeme si myslieť, že to bude fungovať. Lebo v prvom rade treba poznať tú komunitu a pochopiť jej fungovanie. Vtedy sa s tým dá niečo robiť,“ pripomína Martin. Poukazuje na to, že aj integrácia či asimilácia rómskej menšiny do spoločnosti má svoje riziká. Myslí si, že život jeho rodičov bol už o niečo jednoduchší ako život jeho starých rodičov. „Viacero pamätníkov, starších ľudí, hovorí, že oni sa mali každý deň o halier lepšie. Jednoducho aj tá spoločnosť sa vyvíjala a myslím si, že to veľmi krásne videli. Snahou a prácou mojich rodičov sme sa aj my mali o niečo lepšie. Stále budovali, budovali, budovali a išlo to stále k lepšiemu.“ Hlavne nevytŕčať z davu Štefan Rác a Edita sa zobrali v roku 1963. Štefan pracoval ako kováč v ZŤS v Dubnici nad Váhom a mama ako krajčírka v Púchove v Makyte. Krátko po svadbe sa im narodil syn Peter, neskôr do rodiny pribudli Pavol, Ľubomír, Marián a v roku 1979 posledný syn Martin. Najskôr bývali u Štefanových rodičov, neskôr si postavili v Bolešove vlastný dom. „Čo sa týka výchovy, tak ťahali vždy za jeden koniec. Myslím si, že to bolo veľmi dobré a prospešné aj pre nás. Prioritne sa snažili o to, aby sme sa mali lepšie. Teraz sa na to tak pozerám, že keby trošičku v nás aj takú hrdosť a sebavedomie budovali, tak by to bolo ešte o niečo lepšie.“ Rodičia vždy dbali na to, aby z chlapcov vyrástli slušní a vzdelaní ľudia. Zo svojich rodín si nepriniesli tradičné rómske zvyky ani jazyk, keďže ani v jednej rodine žiadne pôvodné rómske kultúrne ani náboženské zvyklosti neudržiavali. Mladá rodina zažila aj vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. Martin si však nepamätá, že by sa u nich doma niekedy riešila politika. Ako robotnícka rodina chceli len slušne žiť, dobre vychovať deti a zbytočne nevytŕčať. „Vždy pocítime ten dotyk s realitou, keď sa siaha na naše práva, slobodu alebo peniaze. O poradí nechcem hovoriť. No v prvom rade nás začne najviac trápiť, keď nám siahnu na naše peniaze, úspory či majetok. Možno, že tá sloboda je posledná,“ zamyslí sa Martin. Politiku neriešili ani neskôr a snažili sa len dobre žiť a zapadnúť do systému. Aj svoje deti vychovávali v systéme, no k žiadnej ideológii ich nikdy neviedli. Štefan bol aj členom komunistickej strany, no členstvo vnímal veľmi prakticky, aby nemal problémy v práci a prípadne získal lepšie možnosti na postup, zarobenie dosť peňazí pre rodinu a pokoj. „Otec sa veľmi nerád k tomuto vracia a nerád o tom rozpráva. Myslím si, že on veľakrát zažil jednoducho aj také poníženie. Musel trikrát viac alebo niekoľkonásobne viac dokazovať to, že si zaslúži tú svoju pozíciu, to svoje miesto na Zemi tým, že je Róm, Cigán, ako keby bolo z majority. Čo by bolo prepáčené niekomu inému, tak jemu by nebolo. Musel omnoho viac pracovať. Toto rodičia prenášali aj na nás. Nakoniec bolo aj dobre, že nás takýmto spôsobom vychovávali.“ Keď bol Martin asi pol roka, mama ťažko ochorela a musela ísť do nemocnice. Otec mal doma štyri malé deti a musel chodiť do práce, aby mali z čoho žiť. Nedokázal sa sám postarať ešte aj o bábätko, tak Martina dal na nejaký čas k tete. Po vyzdravení sa mama už do práce nevrátila a starala sa o deti a domácnosť. Martin na detstvo spomína ako na veľmi pekné a idylické. Ako dieťa vnímal hlavne lásku rodičov a že im nič nechýbalo. „Nikdy som nemal pocit, že sme nejako bohatí a že máme prebytky, ale nikdy sme netrpeli hladom. Vždy sme mali plnú špajzu, plnú pivnicu a dvor plný hydiny. Oblečení sme vždy chodili čisto. Asi aj preto, že naši rodičia možno strádali, tak sa snažili, aby sme mali my. Nechodili sme síce po dovolenka a po drahých výletoch, ale nakoniec sme vždy cez leto niekam išli,“ spomína na harmonické detstvo Martin. Nájsť si svoje miesto na Zemi Mama sa snažila, aby sa Martin čím skôr dostal do systému, vyštudoval a dokázal sa postarať sám o seba. Do školy teda išiel už ako päťročný. Martin sa ako dieťa výborne učil. Starší bratia pomaly odchádzali z domu a založili si vlastné rodiny. Najstarší brat Peter vyštudoval medicínu a tiež ostatní bratia sa našli vo svojich profesiách. Ako žiak bol veľmi vnímavý a šikovný, no už ako malé dieťa pociťoval, že je súčasťou určitej minority. „To sa jednoducho nedá odoprieť. Na jednej strane tým, že sme nevytŕčali až tak, že sme nechodili hladní, otrhaní, všivaví a neviem aký, tak sme relatívne veľmi dobre zapadli do komunity. Nikdy sme tak úplne zásadne nepociťovali nejakú diskrimináciu. Ale nikdy sme zase nezapadli natoľko, že by sme boli úplne prijatí,“ približuje Martin svoje skúsenosti. „Ono to zrejme opäť závisí od tej výchovy v rodine a od inteligencie, nadhľadu a múdrosti rodičov, ktorí sa snažia s deťmi komunikovať a vysvetľovať. Keď mi chcel niekto ublížiť, tak jednoducho tá najcitlivejšia struna bola tá, že som Cigán a čierny a neviem čo. Trošku je to aj výčitka smerom do vlastných radov, že moji rodičia nikdy vo mne nevybudovali také to sebavedomie, že áno, mám byť na to hrdý. Bolo to v nás pestované ako určitý hendikep a vedelo to aj ubližovať.“ Marin bol rovnako ako drvivá väčšina detí organizovaný v iskričkách aj v pionieroch. Ako dieťa tomu nerozumel a neriešil, či je za tým nejaká ideológia. Pamätá si však, že v tom období boli pre deti učitelia autorita a čo povedali, to bolo pre ne sväté. Rodičia tiež nepodporovali žiadny odpor. Záležalo im predovšetkým na tom, aby na seba príliš nepoukazovali. Deti sa museli poriadne učiť, poslúchať a byť trikrát lepší, ako ostatní. Ako piatak na základnej škole zažil v novembri 1989 nežnú revolúciu. Rodičia spoločenské a politické dianie doma spomínali len okrajovo alebo nespomínali vôbec. Pamätá si však, že istý nepokoj u nich v rodine bol. „Určite to nebola žiadna eufória, že by sme oslavovali. Nevideli sme niečo také, ako možno videli ľudia, ktorí boli za socializmu a za komunizmu perzekvovaní, väznení za svoje názory, za svoje presvedčenie alebo za svoje idey. Tým, že my sme boli úplne nezaujímavá robotnícka rodina, takže nás sa to takýmto spôsobom nedotýkalo.“ Systém, ktorý dovtedy fungoval, sa začal rúcať a v ľuďoch to vyvolávalo pocity neistoty a obavy z budúcnosti. Rodičia nechodili na námestia a snažili sa celú situáciu ustáť, aby na seba a na rodinu nejako nepoukazovali. V januári 1993 sa rozpadlo Československo a vzniklo samostatné Slovensko. Martin rozpad republiky vníma ako obrovský krok vzad. Vznik samostatného Slovenska v ňom nezanechal pozitívnu emóciu. Už vtedy som chápal, že silnejší a väčší dokáže viac, ako malý a osamotený. Následné búrlivé deväťdesiate roky umožnili dostať sa k moci rôznym mafiánskym skupinám. „Pamätám si, že Dubnica bolo jedno nebezpečné územie, kde sa bili krížom, krážom, hlava, nehlava. Keď som išiel po ulici a išiel ten mafián so svojou ochrankou, tak ľudia utekali z chodníka, len aby sa im vyhli. Tu sa strieľalo, horeli autá...“ spomína na divoké roky Martin. Štúdium a vlastná rodina Martin absolvoval gymnázium v Dubnici nad Váhom v roku 1997 a rodičia si priali, aby aj ich najmladší syn študoval medicínu ako najstarší. Traja strední bratia vyštudovali školy s maturitou, založili si rodiny a našli slušné a perspektívne povolanie. Najmladší Martin sa na medicínu nedostal, no vyštudoval záhradníctvo a krajinné inžinierstvo na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v Nitre. Nechcel odchádzať ďaleko od rodičov, keďže už ostal doma ako posledný z bratov. Počas štúdií sa mu podarilo dostať aj do zahraničia, no v tom čase Slovensko ešte nebolo členom európskych štruktúr a zažil, ako zložito sa vybavujú víza a rôzne povolenia. Po absolvovaní školy si založil záhradnícku firmu a začal podnikať. Oženil sa s láskou zo strednej školy Janou, ktorá pochádza z majority, a časom sa im narodili tri deti. Snažia sa ich vychovávať v slobodnom duchu, no nie vždy je to jednoduché. Martin už ako malé dieťa vnímal, že je iný. Stáročia budované a v spoločnosti upevňované stereotypy vnímania Róma či Cigána zraňovali jeho rodičov, jeho s bratmi a nechce, aby zraňovali aj jeho deti a ďalšie generácie. „Ten stereotyp že Cigán kradne, smrdí a ešte ti počaruje alebo neviem čo všetko. Tieto stereotypy sa pestujú v spoločnosti - keď nebudeš dobrý, dám ťa Cigánom, je u vás bordel ako u Cigánov a podobne. To vždy tak fungovalo.“ Vie, že ich rómsky pôvod môžu vnímať ako stigmu, no vedie ich k tomu, že to tak nemusí byť. „Ten svoj pôvod nezmeníme, tak aspoň aby ich to nezraňovalo. Vysvetľujeme im, že ak by im niekto chcel nejakým spôsobom vyhadzovať na oči ich pôvod ako hendikep, tak to nie je ich hendikep, to je hendikep toho iného človeka. Nestojí ti za to, aby ty si s ním trávil čas. Nie, že ty máš mať pocit viny, že on s tebou nechce byť,“ približuje, ako vedie svoje deti. Ideológia, ktorá je umelo vnášaná medzi ľudí ubližuje, stigmatizuje a označuje, z čoho vznikajú negatívne nálady, nenávisť. Dnes svoj pôvod už nevníma ako nevýhodu. Tvrdí, že má zdravé ruky, nohy aj hlavu, takže oproti mnohým ľuďom okolo neho má výhodu. Róm starostom? Prečo nie Martin sa vždy zaujímal o dianie v jeho obci, kde vyrastal. Už ako malé dieťa cítil lokálpatriotizmus a hrdosť na svoje korene. Keď s kamarátmi hrával hokej, tak si na dres našil erb Bolešova. V čase štúdia na gymnáziu sa na debate v škole stretol so starostom Bolešova. Spýtal sa ho, ako sa dá stať starostom. „On mi povedal, že jednoducho musím mať nejaký vek, kandidovať a vyhrať voľby a také tie základné atribúty. Ale hlavne mi povedal, že hlavne musím v tej dedine žiť, fungovať v nej, mať rád jej ľudí a oni ťa musia tiež mať radi a hlavne musím veľa pracovať,“ spomína na pamätná rozhovor Martin. Aj keď spočiatku vystriedal niekoľko zamestnaní a vyskúšal si aj podnikať, nakoniec sa mu starostovanie stalo osudným. Od roku 2010 je starostom obce Bolešov a snaží sa obec posúvať dopredu. Hoci je v nezvyčajnej pozícii ako Róm v nerómskej obci, darí sa mu. Veľkým vzorom mu je starosta Spišského Hrhova Vladimír Ledecký, ktorý vo svojej obci založil a úspešne realizoval sociálny podnik zameraný na pomoc rómskej komunite. Veľkou politikou sa nezaoberá, no vníma, že veľmi ovplyvňuje život ľudí v obci a tiež v jeho rodine. Citlivo vníma prejavy antisemitizmu a rasovej neznášanlivosti medzi politikmi a predstaviteľmi štátu. „U nás v rodine nastal jeden obrovský zlom vtedy, keď sa do parlamentu dostala ĽSNS. Moja manželka mala obrovský strach vzhľadom na to, že máme deti miešané, tak to jednoducho nami otriaslo. Tá spoločenská situácia otriasa mnohými rodinami, má obrovský dopad. Je dôležité, aby sme boli múdri, aby sme vedeli veci správne analyzovať. Moja manželka je nadstavená tak, že by sa v momente zbalila do jedného kufra a odišla odtiaľto. Ja zase hovorím, že nie. Tuto je moja krajina, môj domov a prečo by som ja mal odtiaľto utekať ako o život? Toto si však možno hovorili aj tí Židia až dokonca, že prečo by mali utekať? Však sa tu narodili, tu žili niekoľko generácií. Aj keď sa mi nechce na to veľmi myslieť, musíme byť obozretní a pripravení.“ Počas svojho úradovania sa okrem iného snaží poukazovať a vzdelávať deti aj dospelých v témach súvisiacich s rasovým prenasledovaním. Spolupracuje s predstaviteľmi miestnej židovskej náboženskej obce na obnove cintorína a zúčastňuje sa tiež pietnych stretnutí pri pamätníku rómskych obetí z dubnického tábora. Pred pár rokmi, keď primátor Rimavskej Soboty zakázal výstavu občianskeho združenia Post Bellum SK v meste, ponúkol možnosť predstaviť výstavu venovanú hrdinom SNP a obetiam holokaustu v Bolešove. Staršej generácii chcel pripomenúť a mladšiu poučiť, kam až môže ľudské zlo dospieť, ak ho včas nezastavíme.