Agnesa Piasecká

“Zo školy si pamätám iba jedného učiteľa, meno už neviem, ktorý nás učil niečo ako občianska výchova, možno občianska výchova. A vyprával nám teda o Pražskej jari, o Dubčekovi a tak ďalej. A velice nás tak nabudil, hej? Nástenku sme si robili, akože aby bola taká aktuálna, hej? Z novín sa vystrihovali články, bolo to tam, boli sme takí nabudení. A teda počas toho roku šesťdesiat osem? (dokumentarista) Sedem… sedem, osem. Takže, ešte pred príchodom… (dokumentarista) Ešte pred príchodom Rusov. A dokonca takto! Rusi prišli v auguste, dvadsaťjedna a deviaty ročník sme začínali v septembri. A tento presne učiteľ, ktorý nás takto aktivoval, nám povedal, to si presne pamätám, že nech by sa udialo čokoľvek, alebo nech by on čokoľvek hovoril o týždeň, o dva, o mesiac… všetko, čo nám doteraz hovoril, je pravda a za tým si stojí, a nech by bol donútený odvolávať a tak ďalej, už to nie je pravda. No potom nás nútili tú nástenku dubčekovskú dávať dolu a my sme bojovali za ňu a boli sme to… Dnes mám iný názor. Dnes, ja neviem, dúfam, že to môžem povedať, dnes považujem Dubčeka za starého komunistu za posledný zákon, ktorý podpísal, si ho ani nevážim až tak, hej? Ale vtedy to bolo tak, boli sme nabudení, aký je Dubček dobrý. A mali ste potom z toho aj nejaké problémy tým, že ste nechceli tú nástenku dávať dole, alebo? (dokumentarista) No mali sme, ale na úrovni školy. Mali sme, mali sme ja neviem. No chodili ako na striedačku aj iní učitelia, dajte to dole, lebo toto, lebo ono. Ani neviem, kto ju nakoniec dole dal, len viem, že v tom deviatom ročníku som bola predseda triedy, a viem, že sme trvali na tom, že to bude, že nedáme! Ale dalo sa to dole. Ja už si nepamätám, že akým štýlom, alebo čím nás k tomu primäli, to fakt neviem.”

“Oni ako hospodári, ako spomínali, prijali to alebo? (dokumentarista) No pre môjho dedka to muselo byť teda hrozné, lebo mali sedem detí a živili sa vlastne robotou na poli. Dopestovávali si pšenicu, kukuricu, no všetko, pre ľudí aj pre zvieratá. No a vlastne, ak sa nemýlim, tak v štyridsiatom siedmom bolo veľké sucho po vojne. A viem, že sa narodilo aj ich posledné decko, moja teta. Ale to ešte neboli komunisti… V štyridsiatom ôsmom bol prevrat, takže až potom. Takú spomienku mám, čo mi babka vyprávala, že aké to bolo pre nich hrozné. Platili ako, ako kulak môj dedo, platili niečo, čomu hovorili kontingent. Niečo ako, ja neviem, DPH. Štátu mali odovzdať… Mali presne určené podľa rozlohy, ja neviem, koľko čoho, hej? Že oni keď nemali, nič sa nedialo, ale toto museli odovzdať štátu, no a… (dokumentarista) A možno, pamätáte si možno aj tie počty? (dokumentarista) To ja si nepamätám, na počty, to nehovorili. Len viem, že chovali dve prasatá. Jedno bolo pre nich, však deväťčlenná rodina, a jedno skoro celé bolo pre štát. Toľko a toľko kúr, tak toľko a toľko. Nepamätám si čísla. Možno moja teta, ja nie. No a, a to hovorila babka, že už keď boli komunisti, teda po štyridsiatom ôsmom, že po zbere, to znamená možno jeseň po žatve, že mali už uskladnené obilie niekde v sýpke, kukuricu a tak, a že prišli k nim do domu takí, predseda národného výboru, hej? Hlavný šéf, komunista, pár chlapov, vlečka. A lopatami… Cigán, vtedy to bol nie Róm, a lopatou dával do vriec pšenicu a zobrali im všetko. Nechali im, teda ja myslím, nehovorili to, ale ja si dodatočne myslím, že chceli deda prinútiť, aby vstúpil do JRD, jednotné roľnícke družstvo. Že sa im zachránilo, čo im ten cigán, keď sa nikto nedíval, prehodil lopatou mimo toho. Všetko im vzali! Viem, že moja mama nikdy v živote nechcela kukuricu, ani varenú, ani nič, lebo že oni celý ten rok až do ďalšej úrody mali len kukuricu. Tú mleli aj na chlieb a tak ďalej. Že veľkú biedu mali, že sa im veľmi, veľmi, veľmi zle potom po komunistoch žilo.”

“A vlastne, vaša mamka sa kedy narodila? (dokumentarista) Prvého… siedmeho prvý 1935. Tridsaťpäť… Ja by som sa ešte… keďže tým pádom, keďže hovoríte, že nepoznáte svojho otca, tak asi ani starých rodičov z tej strany. (dokumentarista) Z tej strany viem meno. Takto, nemám to ničím potvrdené, len mi bolo povedané. Tam som chcela trošku dopovedať, Vida Buljevic a mala by byť pochovaná v Dubrovníku, ale čo je na tom pravdy, neviem, tak mi bolo povedané. Tam som chcela vlastne dopovedať, že tým, že mali starí rodičia päť dcér a jedna z nich sa prespala v päťdesiatych rokoch. To bola obrovská vec! Nebolo to normálne ako dneska, že hore-dole, lebo v podstate v tej dedine hanba padla na celú rodinu a všetky tie dievčatá by boli bývali akoby týmto postihnuté. Tak sa mama rozhodla, teda za pomoci starých rodičov, že to nejako zakryjú a dohodli akýsi sobáš a ten nefungoval v podstate… Celý život tí ľudia žili veľmi zle, kým sa nerozviedli asi po pätnástich rokoch. No a tento, tento chlapík, teda môj otec, sa volal Božidar nejaký, a vlastne v tej dobe, keď mama zostala tehotná, jeho obvinili, že je juhoslavanský špión, takzvaný titovec! Ja som si potom pozerala dejiny, že čo to znamená, že kto bol Tito a tak, a bol zavretý a poslaný do uránových baní, ale neviem presne kde. Nemala som nikdy veľa prostriedkov, ale ani sa mi nepodarilo… Mala som všeho všudy nejaký jeden alebo dva listy, ktoré som našla v pozostalosti po starých rodičoch a viem, že posledná jeho adresa bola niekde v Opatiji v Juhoslávii. No a teda som ho v živote… Ani na fotografii, nijaký kontakt. No tak.”