Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Agnesa Piasecká (* 1954)

• narodila sa 29. januára 1954 v Jablonci nad Nisou

• v roku 1948 bol jej starý otec označený za kulaka

• absolvovala pravidelné návštevy kostola aj napriek režimu, viedla ju k tomu babka

• 1967 – dokončenie základnej školy v Stropkove

• 1970 – štúdium na Strednej zdravotníckej škola v Prešove – o tri roky neskôr úspešne zmaturovala ako pôrodná asistentka

• 1974 – prvé zamestnanie – zdravotná sestra na psychiatrii v Šternberku

• v Šternberku bola zasvätenie do prípravy samizdatov, ich kopírovania a prepisovania (sledovaná ŠtB)

• v roku 1974 – sťahovanie do Košíc, v byte organizovala stretnutia, krúžky pre deti, premietala františkánske filmy či dokonca prijala návštevu misionárov

• v roku 1985 zúčastnila sa púte do Velehradu (spracovala množstvo fotografií, neskôr ich doma premietala)

• počas Nežnej revolúcie prednášala požiadavky VPN pred masou ľudí v Košiciach

• január 1990 bola kooptovaná do Rady národného výboru mesta Košice

• počas deväťdesiatych rokov podnikala s manželom

• súčasnosť – dôchodok

„Ja neviem, do čoho išli iní do tejto revolúcie, mne sa splnilo absolútne všetko. Ja som išla do toho s tým, zbaviť komunistov vedúcej úlohy strany, nech sa uchádzajú o priazeň vo voľbách, ale nemôže to byť príkazom!“

Najbližší a spomienky na druhú svetovú vojnu

Agnesa Piasecká sa narodila 29. januára 1954 v Jablonci nad Nisou. Príbuzní z matkinej strany pochádzali z Oravy, konkrétne zo Zákamenného. Mamička sa volala rovnako Agnesa a jej starí rodičia boli Helena Polťáková a Anton Michalica. Agnesu vychovával jej otčim, Ján Slivka. Keď mala Agnesina matka osemnásť rokov, zamilovala sa do mladíka z vtedajšej Juhoslávie, Božidara, ktorý bol zakrátko uväznený a poslaný do uránových baní. „Jeho obvinili, že je juhoslovanský špión, takzvaný titovec,“ dopĺňa pamätníčka. Práve preto sa Agnesa nikdy so svojím otcom nestretla a nenadviazali žiadny kontakt. Vzťah s matkou tiež nebol najlepší a väčšinu detstva strávila s babkou a dedkom, ktorých nadovšetko milovala.

Po vypuknutí druhej svetovej vojny sa gemerská obec Orávka, kam sa rodina predtým presťahovala, nestala časťou Maďarského kráľovstva, i keď bola pohraničnou oblasťou. Napriek tomu boli často z maďarskej strany napádaní, a preto sa ku koncu vojny neraz stalo, že Anton musel celú svoju rodinu odviezť na voze preč, do rodnej Oravy. Istý čas prečkali aj v Smižanoch, kde sa narodila aj jedna z Agnesiných tiet. Napriek tomu a i násiliu páchanom na židovských spoluobčanoch si však ľudácku Slovenskú republiku pochvaľovali. Ich povedomie o hrôzach, ktoré počas existencie klérofašistického štátu zažívali židia a aj iné prenasledované skupiny obyvateľstva, bolo veľmi nízke. Čo sa týka spomienok na vojakov, rodina sa stretla s nemeckými vojakmi najmä počas pobytu v Smižanoch. Zlé spomienky si však neodniesla. Neubližovali im, práve naopak, často sa s nimi podelili o kávu a iné drobnosti. Na ruských vojakov však Agnesina babička spomínala so strachom v očiach. Nosievali goliere, ktoré boli kedysi biele, ale počas oslobodzovania ich mali čierne a často boli zavšivavení. Ľudia sa báli, že im prinesú choroby, ktorých sa už nebudú vedieť zbaviť.

Vojna sa pre Agnesiných najbližších skončila návratom na Gemer. Boli veľmi šťastní, že sa mohli vrátiť tam, kde si už zvykli a kde im oveľa ľahšie žilo.

„No pre môjho dedka to muselo byť hrozné...“

Po komunistickom prevrate v roku 1948 sa rodina dostala do veľkých ťažkostí. Agnesin dedko bol označený za kulaka, a keďže vlastnil veľké hospodárstvo a rozsiahle pozemky, bol povinný odvádzať štátu kontingent. To bolo pre nich devastačné. Dokonca sa raz stalo, že v čase, keď už mali uskladnenú celoročnú úrodu, prišli k nim ľudia z národného výboru s vlečkou a všetko im zobrali. „Ja si myslím, že chceli deda prinútiť, aby vstúpil do JRD,“ vysvetľuje Agnesa. Deväťčlennú rodinu čakala veľká bieda. Celý rok jedli len jedlá z kukurice, z toho jediného, čo im zostalo. Nespravodlivosť pokračovala, a keď si chceli niečo dopestovať na malom políčku, ktoré im nechali, najskôr musela babka okopávať cukrovú repu pre štát. Privyrábala si však rôzne. Chodila dojiť kravy, kŕmiť kury a podobne. Anton sa k tomu postavil rovnako. I keď s nálepkou kulaka, neprestal šiť a bol vyhľadávaný vplyvnými ľuďmi z obce.

Pamätníčka svoje detstvo strávila na Gemeri v dome svojich starých rodičov. Toto obdobie si veľmi pochvaľuje, keďže jej starkí ju ľúbili a boli jej oporou vždy, keď to potrebovala. Vzťah s matkou a otčimom bol komplikovanejší. Problémy sa stupňovali aj kvôli otčimovej závislosti na alkohole, kvôli čomu doma bývalo často napätie. Keď mala šesť rokov, rodičia sa presťahovali z Jablonca nad Nisou do Stropkova, kde jej nevlastný otec získal novú prácu v závode Tesla. Práve preto Agnesa v roku 1960 nastúpila do základnej školy v Stropkove. Hneď prvý deň ju spolužiaci vysmiali, pretože rozprávala viac po česky než po slovensky. Preto ju mama odviezla späť do Orávky k babke a rozhodli sa, že tam pre malú Agnesu bude lepšie prostredie. Stala sa žiačkou takzvanej päťtriedky v neďalekej Rimavskej Seči, kam dochádzala vlakom. Agnesa tam bola nesmierne spokojná a vychodila tam prvých šesť rokov školy. Aj napriek vtedajšiemu politickému režimu Agnesina babka na kostol nikdy nezanevrela a rovnakou cestou viedla aj svoju vnučku. Nedali sa ovplyvniť a zostali verné svojmu presvedčeniu.

V roku 1967 nastúpila pamätníčka do siedmeho ročníka základnej školy v Stropkove. Keďže vyrastala na dedine, kde to veľmi milovala, len veľmi ťažko sa jej zvykalo na mesto. Jej mama s otčimom v tom čase boli ešte spolu, takže ani doma nebola veľmi spokojná. Dokonca aj rodičia jej kamarátov im zakazovali sa s ňou stretávať.

Keď už bola Agnesa staršia a vnímavejšia, začala si všímať politické udalosti a celkové dianie okolo seba. Napríklad v škole mali jedného učiteľa, ktorý Pražskú jar veľmi podporoval a bol Dubčekovým priaznivcom, čím sa netajil ani v ich triede. Veľa o tom rozprával a žiakom sa veľmi páčilo, čo hovoril. Až tak, že si o Dubčekovi vytvorili nástenku, ktorú potom v triede vyvesili. Uvoľnenie cítila aj Agnesa. Ľahšie sa dýchalo a ľudia boli omnoho otvorenejší voči spoločenským zmenám. „Počuť Elvisa spievať, to bol sviatok pre nás!“ spomína. Po invázii v roku 1968 sa však situácia rapídne zmenila. „Nech by sa udialo čokoľvek, alebo nech by on čokoľvek hovoril o týždeň, o dva, o mesiac, všetko, čo nám doteraz hovoril, je pravda a za tým si stojí, a všetko, čo by bol prinútený odvolávať a tak ďalej, už by nebola pravda,“ spomína si Agnesa na učiteľove slová. Žiaci museli okamžite dať dole nástenku s Dubčekom, nepomohli ani ich protesty.

V roku 1970 sa aj pre nie úplne vyhovujúce domáce prostredie Agnesa rozhodla pre štúdium na Strednej zdravotníckej škole v Prešove, kde o tri roky neskôr úspešne zmaturovala ako pôrodná asistentka. Počas štúdia však Agnesa prežívala i krušné dni a chvíľu sa zdalo, že školu ani neskončí. Všetci museli byť povinne členmi socialistického zväzu mládeže (SZM), s čím Agnesa nesúhlasila. Triednu učiteľku museli oslovovať titulom profesorka, čo Agnesa nie vždy aj rešpektovala. Od kedy ju nazvala učiteľkou, od tej chvíle sa triedna rozhodla neposlušnej žiačke hádzať polená pod nohy. Poslednou kvapkou bolo, keď Agnesa kritizovala na schôdzi SZM, že sa tu nič nerobí, len sa chodia zbierať gaštany. Nasledujúce dni v škole boli veľmi nepríjemné, čo vnímala pomerne citlivo.

Agnesa ako kresťanská aktivistka a revolucionárka

Hneď po ukončení štúdia na strednej škole sa Agnesa rozhodla nastúpiť ako zdravotná sestra na psychiatrické oddelenie v Šternberku, kde v roku 1971 ešte ako študentka brigádovala. Situácia sa zmenila aj doma, keďže rodičia sa rozviedli a matka odišla žiť do Bratislavy. Medzičasom sa však Agnesa v Stropkove zoznámila so svojim nastávajúcim manželom, ktorý študoval v Košiciach. V Šternberku teda dlho nebývala a v roku 1974 sa mladým manželom narodil ich prvý syn Aleš, za ktorým nasledovali ďalší súrodenci. Agnesa so svojím manželom majú spolu osem detí, päť synov a tri dcéry.

Ešte v Šternberku sa pamätníčka zoznámila s priateľkou svojej tety, ktorá študovala na bohosloveckej fakulte a mala prístup k vtedy zakázanej literatúre. Agnesu priviedla k samizdatom, vďaka ktorým sa dozvedela mnoho vecí, ktoré sa v škole neučili. Neskôr ich spoločne kopírovali a prepisovali. ŠtB Agnesinu priateľku sledovala dlhodobo, preto nebolo nič nezvyčajné, že sa časom sa začali pýtať aj na ňu samotnú. Vtedy už mala šesť malých detí, takže sa rozhodla poistiť. Získala potvrdenie od psychiatra, že je duševne zdravá, a v prípade, že by ju zadržali, s manželom sa dohodli, že zavolá do Slobodnej Európy, aby o jej prípadnom zatknutí informoval redakciu. Našťastie, nič podobné sa nestalo.

V roku 1974 sa rodina presťahovala do Košíc, kde sa Agnesa intenzívne venovala kresťanským aktivitám. V miestnom kostole si vytvorila komunitu blízkych, podobne zmýšľajúcich ľudí. V byte organizovala stretnutia, krúžky pre deti, premietala františkánske filmy či dokonca prijala návštevu misionárov, ktorým neskôr pravidelne posielala balíky. Stretávať sa dokázali aj vďaka tomu, že jeden z rodičov vždy strážil deti alebo sa tie najstaršie už vedeli postarať o mladších. Pamätníčka sa nikdy nebála o hovoriť o svojich názoroch ani pred svojimi deťmi. Aj synovi dala na výber - ak on sám nechce, pionierom sa stať nemusí. Snáď najbližšie k väzeniu bola v roku 1988, kedy zbierala s priateľkou podpisy pre kardinála Tomáška. V zhone nechali podpisové hárky v kostole. Keď sa po ne vrátili, už tam neboli. Vzal ich vikár, ktorý ich chcel odovzdať cirkevnému tajomníkovi, a tak by ohrozil všetkých, ktorí hárok podpísali. Po dlhom presviedčaní nakoniec prijal Agnesinu ponuku vytvoriť falošnú kópiu originálov, čím sa zachránili.

Púť do Velehradu a Sviečková demonštrácia boli dve významné kresťanské akcie, ktorých sa Agnesa chcela aktívne zúčastniť. V roku 1985 sa aj napriek nízkemu veku jej detí púte zúčastnila a na túto slávnostnú akciu nikdy nezabudne. „Tam som vtedy počula prvýkrát verejne, že chceme to a to, nechceme to a to... zo mňa vtedy opadol všetok strach, naozaj!“ Plná emócií tam urobila množstvo krásnych fotografií, ktoré neskôr premietala u seba doma. Sviečková demonštrácia, ktorá sa konala o pár rokov, už prebehla bez jej účasti, pretože jej najmladšie dieťa malo vtedy len dva roky. Na demonštráciu poslala aspoň svoju sestru, ktorá bývala v Bratislave, tej sa však na námestie nepodarilo dostať.

V roku 1989 prežívali Nežnú revolúciu. V Bratislave to vypuklo skôr, no v Košiciach bolo ešte ticho. Až 19. novembra si Agnesa všimla pár ľudí postávať pred Tuzexom. Zatiaľ sa len čosi šuškalo. Odrazu prišiel natešený mladík so štátnou vlajkou v ruke. Vyzeral skôr ako futbalový fanúšik, ale bol plný eufórie a nadšene tlieskal. Z ničoho nič sa k nemu začali pridávať jeden po druhom a spoločne tlieskali. Všetci sa chytili za ruky a vytvorili kruh. Počet odvážlivcov sa zvyšoval každým dňom, až sa vytvorila masa nadšených a odhodlaných ľudí. Práve vtedy poslala VPN svoje požiadavky, ktoré sa mali v Košiciach predniesť. Nemal ich však kto prečítať, kým sa neozvala Agnesa. „A tam som na plné gule prečítala všetky tie požiadavky.“ Ľudia kričali, tlieskali a Agnesu cítila veľkú podporu.

Nasledujúci rok hneď v januári bola pamätníčka kooptovaná do Rady národného výboru mesta Košice. Kooptovaní boli viacerí, pričom mali za úlohu sledovať prácu komunistov, ktorí tam zostali. Ich úlohou bolo postupne rušiť poverenie jednotlivých vedúcich pracovníkov a nahrádzať ich novými. Bolo to náročné obdobie, počas ktorého Agnesa nie jednu noc nespala. Takáto vypätá situácia trvala až do prvých slobodných volieb, a keď neskôr do rodiny pribudli ďalšie dve deti, času na tieto politické aktivity už nezostalo. V roku 1993 bola ešte aktívnou občiankou a celé dni zbierala podpisy proti rozdeleniu Československa, avšak neúspešne. Bolo jej to veľmi ľúto a vtedy si aj poplakala. Neskôr v deväťdesiatych rokoch začali spolu s manželom podnikať a v malom obchodíku sa venovala dlhých šestnásť rokov práci ekonómky. 

V súčasnosti je Agnesa na dôchodku a túto životnú etapu si veľmi pochvaľuje. Na záver príbehu sa rozhodla podeliť so svojou túžbou: „Nič nebolo také adrenalínové ako revolúcia a chcem zažiť ešte jednu, kým zomriem!“