Spomínam si, bolo to v západnom Nemecku, sme hrali, a spomínam si aj na to, ako nás tam verbovali, aby sme tam zostali. Ako sme vystúpili z vlaku a išli dole do podchodu, tak už tam stáli ľudia a sa nám prihovárali v slovenčine a v češtine, aby sme tam zostali. Dávali nám papieriky, adresy. No ale nikto nezostal. (Dokumentarista: A vy ste to ako vnímali?) Tak my sme už boli poučení, čo máme robiť. Nehovoriť, nevšímať si ich a ísť pekne svojou cestou.
No mala som desať-jedenásť rokov, keď som začala. Najprv som začala basketbal, potom volejbal. A to bolo tak, že keď hrali zápasy a niekto neprišiel, tak prišli pre mňa: ,Poď rýchlo, poď rýchlo, poď, poď.´ Tak som zaskakovala. Lenže potom som sa musela rozhodnúť, ktorý šport chcem hrať. Tak som sa rozhodla pre stolný tenis. Ten mi bol tak najbližšie ku srdcu. (Dokumentarista: A prečo práve stolný tenis? Videli ste ako to niekto hrával?) Áno, videla som, ako tam chodil pán Tokár, Mikeš, Glasa, Pátorčev, Belický. Hrali ligu. Ja som im fandila vždy, a tak sa mi to zapáčilo. Boli tam vynikajúce ženy. Milka Búcová, to bola reprezentantka. Kaštierová Mária, Tomovičová Majka, ktoré hrávali ligu. Ja som ich tam všetkých spoznala. A napríklad keď som si chcela zahrať s Tokárom, tak som mu musela hodinu zbierať loptičky. Až potom si so mnou zahral. Vždy povedal: , Niečo za niečo.´
To som spala a presne o druhej v noci mi volal otec, že: ,Irena, zle je. Čo je reku? Čo sa stalo? Obsadili nás! Ráno choď do obchodu a kúp si nejaké zásoby. Dobre.´ No ja som ráno vstala a hneď vedľa bytu sme mali výťah. A keď išli ľudia do práce, tak im hovorím: ,Kam idete? Vy neviete, čo sa stalo?´ Susedia: ,Nie.´ Keď som im povedala, čo sa stalo, tak sa obrátili a išli naspäť domov. Oni si mysleli, že mám vypité alebo čo, ja neviem. Nechceli tomu uveriť. No ale potom mi ďakovali: ,Jejda, my ráno sme nepočúvali rádio.´
Irena Mikócziová-Bosá sa narodila 19. januára 1945 vo Vinohradoch nad Váhom v okrese Galanta, vyrastala však v Bratislave. Z jej rodnej obce pochádzali aj obaja rodičia. Celá rodina bývala na štadióne a už od malička teda mala možnosť venovať sa športu. Jej otec bol bývalý vesliar, dcéra sa však na veslovanie nedala. Irena začala aktívne športovať ako desaťročná. Najprv sa venovala basketbalu a volejbalu. Napokon prišiel čas, kedy sa musela rozhodnúť, ktorý konkrétny šport uprednostní. Vybrala si stolný tenis. Už ako dvanásťročná sa stala prvýkrát dorasteneckou majsterkou Československa v dvojhre. Tento úspech dokázala zopakovať aj v nasledujúcich troch rokoch. Už po získaní prvého titulu sa Irena Bosá dostala do ženskej kategórie, hoci mala stále len 13 rokov. Prvé reprezentačné úspechy dosahovala ešte ako juniorka. V rokoch 1961 – 1962 získala na ME juniorov 4 zlaté a jednu striebornú medailu. Družstvo Československa, ktorého súčasťou bola aj Irena, dosiahlo veľký úspech na ME 1966 v Londýne. Reprezentácia senzačne vybojovala striebornú medailu. V roku 1966, kedy Irena oslavovala veľký úspech z Londýna, prišlo aj pre ňu najdôležitejšie víťazstvo na domácej pôde. Stala sa majsterkou ČSSR v dvojhre, keď vo finále zdolala svoju kolegyňu z reprezentácie, Martu Lužovú. S ňou na rovnakom turnaji oslávili aj titul vo štvorhre. Rovnaký úspech spoločne dosiahli aj v rokoch 1963 a 1964. Po okupácii Československa v roku 1968 Irene ponúkali vstup do strany. Ona to odmietla. V roku 1970 sa vzdala reprezentácie.
Hrdinové 20. století odcházejí. Nesmíme zapomenout. Dokumentujeme a vyprávíme jejich příběhy. Záleží vám na odkazu minulých generací, na občanských postojích, demokracii a vzdělávání? Pomozte nám!
