"Prišli sme navečer, z roboty nás doviedli policajti. A bol špenát. Zle bol umytý a bol tam piesok. Natrhali ho, trochu ho prepláchli a hneď nám dali. Ja som sa vždy bála toho všetkého, tých policajtov s obuškami. Neviem, čo sa to vtedy so mnou stalo, ale chytila som misku a prevrátila som ju. Policajt to videl, ale nebil ma. My sme mali na týždeň kartu essen, essen je po nemecky jesť. To mi vždy museli ustrihnúť jeden lístok, museli sme odovzdať jeden lístok na raňajky a jeden na obed. Keď sme nemali lístok, nič sme nedostali. Dievčence hovorili: dáme ti odhryznúť chleba. Ale ty si sama hladná, nielen odhryznúť. Týždeň som nedostala nič. Ale ja som už chodila s manželom. Frajerčili sme. On mi vždy doniesol zákusok, on mal lístky. Doniesol aj kamarátke, ja som spávala dole, ona hore. Ale čo to je kúsok zákusku. A on mi povedal, čo som mu nepovedala, on by mi doniesol chleba, lebo mal lístok na chleba. Ale čo môže povedať také mladé dievča chlapcovi, s ktorým sa ešte veľmi nepoznajú, dones mi chleba, ja nemám čo jesť."
"Ja som išla, chvalabohu, robiť do telefónnej fabriky. Zobrali nás dvanásť dievčat... Boli tam traja bratia, jeden bol šéf a dvaja boli majstri. Každý mal svojho. Ja som mala majstra Petra, tí druhí mali Willyho a šéf bol iba šéf. On bol inteligentný človek, to nemôžem povedať. Aj ja som mala dobrého, ale Willy bol zlý. Ja som povedala, keď prídu Rusi, obesíme ho (smiech). No, nestalo sa to. Potom nás rozdelili, čo budeme robiť. Viete, čo je to sústruh. Niektorí robili na tom. Alebo revolver alebo vŕtačka. Ja som ručne robila na vŕtačke do telefónov určených na vojnu. Mala som také vylisované pliešky a tie pliešky som musela dať na taký kolík a s tou vŕtačkou ručne pritlačiť. Mala som spraviť 190 až 200 kusov. Spravila som, stačila som to. Bola som mladá, stačila som."
"Ako bol ten útek? Viete, my sme boli, samozrejme, ohradení. Na jednej strane bolo zasiate zbožie (obilie). Muž vyrezal dieru a povedal mi: choď tam. Keď policajti pískali, my sme sa museli vystrojiť dopredu. A keď vtedy pískali, ja som utekala nie sa vystrojiť tam, kde ma policajt čakal, ale tam, kam mi muž povedal. Blízko za dierou bola tramvaj, tam ma čakal a išli sme na stanicu."
Mária Macková sa narodila ako Maria Stepanovna Brusková 16. júna 1924 v meste Horlivka na východnej Ukrajine, ktorá bola vtedy súčasťou Sovietskeho zväzu. Jej matka bola Ukrajinka a otec Rus pôvodom od Moskvy. Mala päť súrodencov. V septembri 1942 ju Nemci odvliekli na nútené práce do Nemecka. Cesta dobytčákom trvala dva týždne, vo vagóne bola s vyše 50 inými ľuďmi. Po dvoch týždňoch v koncentračnom tábore Dachau skončila v pracovnom tábore v Mníchove. Na začiatku pracovala v továrni na telefóny. V továrni robila od šiestej do šiestej šesť dní v týždni, ani v čase voľna však nemohla opustiť tábor. Zoznámila sa tam so Slovákom Jánom Macekom, do ktorého sa zaľúbila. Vo februári 1944 sa jej narodilo dieťa. Nemci však nevedeli, že je tehotná, preto ju potrestali a preradili do zbrojnej fabriky, kde musela vykonávať ťažšiu prácu. Presne na jej 20. narodeniny 16. júna 1944 sa s Jánom Mackom zosobášila. Pár dní na to z tábora ušla dierou v plote a spolu s manželom utekali na Slovensko. Vo Viedni dostala slovenský pas. Po pár dňoch prišli do Moravského Lieskového, kde spolu žili niekoľko rokov. Sedem rokov žili s manželom a deťmi vo českom Frýdlante, neskôr sa vrátili na Slovensko, do Trenčína, kde pracovala v textilnej fabrike Merina. V Trenčíne žila aj vo februári 2015, zomrela 24. júna 2021.
Hrdinové 20. století odcházejí. Nesmíme zapomenout. Dokumentujeme a vyprávíme jejich příběhy. Záleží vám na odkazu minulých generací, na občanských postojích, demokracii a vzdělávání? Pomozte nám!
