Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Mária Macková (* 1924  †︎ 2021)

• 16. júna 1924 - narodila sa v meste Horlivka na východnej Ukrajine

• september 1942 - odchod do Nemecka na nútené práce

• väznená v koncentračnom tábore Dachau, následne v pracovnom tábore v Mníchove

• február 1944 - narodil sa jej syn

• 16. 6. 1944 - sobáš s Jánom Macekom v Mníchove

• jún/júl 1944 - útek z tábora na Slovensko

• 50. roky - krátko žili v českom Frýdlante.

• neskôr sa vrátili do Trenčína, Mária pracovala v textilke Merina

• zomrela 24.júna 2021

Mária Macková sa narodila ako Maria Stepanovna Brusková 16. júna 1924 v Horlivke v súčasnej východnej Ukrajine vo vtedajšom Sovietskom zväze. Jej matka bola Ukrajinka a otec Rus, ktorý sem prišiel za prácou. Obaja rodičia boli už ovdovení, keď sa zosobášili. Otcovi všetky deti zomreli, mama mala z prvého manželstva syna. Celkovo ich bolo doma šesť detí. 

Otec Márie bol maliar-natierač, ale keď mal 54 rokov, išiel na invalidný dôchodok (takmer nevidel). Ten bol veľmi nízky. „Dostával 36 rubľov mesačne. Tmavší chlieb stál 90 kopejok, belší 1,50 rubľa. Cukor stál 3 ruble, najviac 300 gramov denne. Na desaťročné dieťa stáli topánky 12 rubľov,“ spomína si presne na vtedajšie ceny Mária. Otec navyše veľa pil, a tak často celý invalidný dôchodok prepil. Pani Mária hovorí, že aj preto jej detstvo nebolo najšťastnejšie. 

V roku 1941 obsadili východnú Ukrajinu Nemci. Tí začali zvážať Ukrajincov (a všeobecne Sovietov) do Nemecka na nútené práce, kde mali nahradiť chýbajúcu pracovnú silu pre vojnový priemysel. Hoci podľa prameňov zo začiatku išlo o dobrovoľný program, neskôr už išlo o nútené práce. „Museli ísť všetky slobodné ženy od 16 do 40 rokov,“ hovorí Mária. 

Dvakrát sa pred príslušníkmi, ktorí verbovali ženy, schovala. Tretíkrát ju už vzali. Stalo sa to v septembri 1942, keď mala 18 rokov. 

Cesta v svinskom vagóne

Do Nemecka ich prepravili železnicou vo vagónoch, v ktorých väčšinou „prevážali svine“. Celkovo ich vo vagóne bolo 52 väzňov, ktorých strážili dvaja Nemci. Priestoru bolo veľmi málo, ľudia boli natlačení. Nemci spali na lavičke a keďže pani Mária bola malá, ľahla si pod lavičku. Cesta trvala týždeň a pol až dva týždne. „Počas cesty sme nedostávali žiadne jedlo, jedli sme iba to, čo sme si zobrali so sebou. Našťastie, nikto v našom vagóne nezomrel, dvom sa dokonca podarilo utiecť, keď išli na WC,“ spomína. 

V jednom meste, zrejme v Poľsku, aj keď si nepamätá jeho názov, im išli dezinfikovať šaty. Dali ich do vozíka a do pece. Šaty však vyšli z pece celé zhorené. „Zostali sme holé, tak nám museli hľadať šaty po okolí. Ja som mala jednu topánku na vysokom podpätku, druhú na nízkom. Hlavu nám čistili takým mazľavým mydlom,“ hovorila.

Nakoniec prišli do Dachau - veľkého koncentračného tábora pri Mníchove. Tam strávila dva týždne, kým si ich Nemci rozdelili na rôzne práce. Niektoré išli do kuchyne, iné na pole, ďalšie do fabrík. Máriu si vybrali pracovať do továrne do Mníchova. 

Premiestnili ju do tábora v hlavnom meste Bavorska. Ako spomína, v tábore boli najmä Východoeurópanky: Ukrajinky, Češky, Poľky, ale aj zajatci ako Francúzi či Rusi. Ona bývala v drevenom baraku spolu s ďalšími 14 ženami. 

Každý deň ráno dostávali na raňajky štvrť chleba a slabý čaj. Potom ich odviedli cez mesto do továrne. Ona pracovala v telefónnej spoločnosti Hauser, ktorá vyrábala telefóny na front: „Ja som robila na vŕtačke. Mala som také vylisované pliešky, 19 som ich musela dať na taký kolík a vŕtačkou pritlačiť. Za zmenu som musela robiť 190 až 200 kusov. Ale stíhala som to, bola som mladá,“ spomína na prácu. 

V práci na nich dohliadali dvaja bratia: Peter a Willy. Kým Peter bol milý, Willy bol rázny dozorca, ktorý sa nebál použiť obušok. Mária sa raz ukryla na záchode, kde sa rozprávali ženy. Willy si to všimol a keď vychádzali von, dostali facku. „Ja som išla posledná a dostala som dvakrát toľko,“ hovorí. 

V lágri sa pracovalo od šiestej ráno do šiestej večer, šesť dní v týždni. „Židia mali hviezdy a my sme mali na rukáve nápis OST (označenie pracovníkov z východnej Európy, pozn. zberača). Z lágru nás nepúšťali samých nikde. Do roboty nás doviedli, aj z roboty. Iba v sobotu bol čas, aby si ženy oprali, okúpali sa,“ opisuje život. 

Mária väčšinou bacharov poslúchala. Iba v jednom prípade sa vzoprela. „Raz sme prišli z roboty a na večeru bol špenát, zle umytý, bol tam piesok. Ja som sa aj bála, ale vtedy som chytila tú misku a prevrátila som ju. Policajt ma videl, no nebil ma. Na týždeň sme mali kartu essen, vďaka ktorej sme dostávali jedlo. On mi za trest tú kartu essen vzal,“ hovorí. Nakoniec však nehladovala celý týždeň. Jednak trochou jedla prispeli iní ľudia, jednak jej ju po pár dňoch vrátili. 

Stretnutie so Slovákom

Pre ďalší pobyt Marie Bruskovej v mníchovskom lágri bolo kľúčové stretnutie s Jánom Mackom. Ján Macek pochádzal z Moravského Lieskového, z dediny pri Novom Meste nad Váhom. Jeho rodina žila dlho vo Francúzsku, jeho osobne tam zastihla aj druhá svetová vojna. Narukoval do francúzskej armády a bojoval proti Hitlerovmu Nemecku. Mária má pohľadnicu jeho rodiny z Francúzska z decembra 1939, kde okrem iného oznamoval smrť známeho z rodnej dediny. 

Ako sa dostal späť na Slovensko, si Mária už nepamätá. Ján Macek bol v Slovenskom zväze protifašistických bojovníkov. 

Mária hovorí, že v Mníchove pracoval ako slobodný občan, podobne ako mnohí iní Slováci. Viackrát sa vrátil na Slovensko, čo dokazuje aj jeho pas z obdobia druhej svetovej vojny, ktorý má stále Mária k dispozícii. 

Mária spomína, že býval v istom podnájme, v činžiaku, ktorý však neskôr protihitlerovskí spojenci zničili pri bombardovaní Mníchova. Mníchov ako priemyselné centrum bolo často cieľom spojeneckých bômb. 

Ján Macek preto odišiel bývať do lágru, kde žila aj Maria Bruskova. Tam sa v roku 1943 stretli. „Bola to láska na prvý pohľad,“ spomína.

Postupne začali randiť, ak sa vôbec dá o nejakom randení v lágri rozprávať. Z tohto vzťahu však pani Mária otehotnela. Historické pramene hovoria, že Nemci neboli radi, ak väzenkyne v táboroch nútených prác otehotneli. Buď ich nútili ísť na potrat (napriek oficiálnej politike nacistov, ktorá bola proti potratom), alebo im vzali dieťa hneď po narodení a dali ho do ústavu na „správnu“ výchovu. 

Márii Bruskovej sa to nestalo. „Oni ani nevedeli, že som tehotná. Bola som malá, chudá, nebolo to na mne vidieť,“ hovorí. 

Bola asi v siedmom mesiaci, keď na ňu prišli pôrodné bolesti. Odviedli ju do nemocnice, kde veľmi rýchlo porodila. Chlapec sa narodil predčasne. Vážil len 2,4 kilogramu. „Dojčila som ho len týždeň v nemocnici,“ hovorí Mária. 

O dieťa sa starala žena, ktorá v tábore mala na starosti ďalších asi šesť detí. Dozorcovia Máriu za počatie a pôrod dieťaťa potrestali tým, že ju preradili do zbrojárskej fabriky, kde bola náročná práca. Išlo o továreň na výrobu munície do kanónov. „Chlapi tam robili pri stroji, boli tam talianski či francúzski zajatci. My sme im pomáhali,“ vraví. 

Sobáš a útek

S otcom dieťaťa, Slovákom Jánom Macekom, sa nakoniec aj zosobášili. Skromný sobáš sa uskutočnil 16. júna 1944 v Mníchove len so svedkami a s prekladateľom. Bolo to presne na dvadsiate narodeniny Márie, teraz už Mackovej. 

V tom čase už jej manžel mal v úmysle odísť s ňou na Slovensko. Kým on ako slobodný občan sa mohol do vlasti hocikedy vrátiť, jeho manželka ako občianka nepriateľského Sovietskeho zväzu bola stále na nútených prácach. Manžel tak vymyslel plán. 

„Náš tábor bol, samozrejme, ohradený. Na jednej strane bolo zasiate obilie. Muž tam vyrezal dieru. Keď policajti každé ráno zapískali, my sme sa museli vystrojiť dopredu. Keď zapískali v to ráno, ja som utekala tam, kam mi povedal muž. Blízko za dierou bola zastávka električky, tam ma manžel čakal a išli sme na stanicu,“ spomína. 

Ako hovorí, ak by ju chytili, skončila by zrejme v koncentračnom tábore. Spomína aj, ako niektorých zajatých ruských vojakov zastrelili, keď sa pokúsili utiecť. 

Manželom Mackovým sa to však podarilo. Sadli na vlak a išli do Viedne. Manžel nakázal Márii, aby s nikým nehovorila, pretože nechcel, aby v srdci Nemeckej ríše niekto spoznal, že tu cestuje občianka Sovietskeho zväzu. Mária poslúchla, aj keď sa jej prihovorila česká rodina, hoci češtinu poznala z tábora, kde boli aj Češky. 

Tak prišli až do Viedne. Tu jej manžel vybavil u slovenského konzula pas. Doteraz ho má doma.

Cesta sa však pre nich neskončila. Išli cez Moravu na Slovensko. Tu mali problém kúpiť nejaké jedlo pre niekoľkomesačného chlapca, domáci im nechceli nič predať. Smädní boli aj oni. „V lese, keď prejde voz, stála voda. Kľakli sme si a vypili sme túto dažďovú vodu, takí sme boli smädní,“ spomína. 

Nakoniec prišli na Slovensko do dediny manžela Moravské Lieskové. Rodina ju prijala, aj keď s jednou švagrinou mala problémy. Nikto ju neudal a za niekoľko mesiacov oblasť oslobodila sovietska armáda. 

Mária Macková neskôr pracovala s manželom niekoľko rokov v českom Frýdlande, potom sa vrátili a usadili v Trenčíne. Mária pracovala väčšinu času v textilnej továrni Merina. Manžel jej zomrel pred vyše 20 rokmi. 

Matku z ukrajinskej Horlivky uvidela až po 20 rokoch, kedy ich prišla navštíviť do Trenčína. Aj ona sa prišla pozrieť do svojho rodného mesta. Kontakty sa však prerušili a momentálne na východnej Ukrajine už nemá blízkeho príbuzného.