Pavel Lacko

* 1929

  • „V 38-om, moja mama ma zobrala, že pôjdeme do Soboty, že prídu Maďari, maďarské vojsko. Jeseň v 38-om, tak sme čakali na námestí, bolo tam veľa ľudí aj z Pokoradzi, sme tam boli viacerí, že predsa je to len čosi divné, že do Soboty prídu Maďari. My sme to nechápali proste vtedy, že čo sa vlastne deje. Ja som tiež bol - dá sa povedať - decko. Tak sme tam pochodili a videli sme tú ulicu, myslím, že Bartóka, dole ako je tržište, tá cesta smerom na Janovce. Pozeráme - maďarské zástavy z každého domu, z poschodia až po zem viseli. Sme reku ešte tu, sme Československo, a takéto maďarské zástavy. Proste nevedeli sme sa vžiť do tej situácie. No ale niekto nám povedal, že čo sa deje, že prídu Maďari, tak sme išli na námestie. A o takú hodinku-dve vidíme, že ide strašne veľa vojska, pušky, oblečení v prilbách a smutní, takí smutní tí vojaci išli. Ťažko povedať, koľko, ale viem, že to bolo hádam niekoľko tisíc vojakov, lebo sa pamätám (ešte sme boli chlapci pár mesiacov predtým), celé gymnázium bolo obsadené vojskom. Keď to vyšlo na dvor, bol nie taký malý, ako je teraz, ale raz taký bol veľký, normálne až tam, kde je ten činžiak. Keď to tam nastúpilo, pozerám - veď to je aspoň tisíc vojakov. To už vtedy sa diali tieto politické veci, keď bol Hitler pri moci."

  • „V 1945 na Štedrý deň, odrazu - predtým bolo tichúčko, nebolo počuť žiadnu streľbu, nič - a odrazu na dedine krik, hlas: ‚Rusi sú tu, Rusi sú tu,‛ tak sme vyšli vonku, samozrejme, okolo obeda to bolo, každý vypekal, ako na Štedrý večer. Okolo 20-30 ruských vojakov so samopalmi a jeden koč - ruský kapitán to bol -, údajne prišli ako hliadka z Rimavskej Soboty na Pokoradz. Jój, to bola radosť, strašná radosť, každý volal vojakov: ‚Poďte na obed,‛ vedeli sme sa dohovoriť, tak do takých 20 domácností na obed pozvali týchto chlapcov vojakov. O takú hodinku rev, strašný krik: ‚Nemci idú, Nemci idú,‛ a už na vyšnom konci dediny boli Nemci. A už guľomety, samopaly, to vám bola taká streľba, to je niečo hrozné. A si predstavte, tí Rusi, tí chlapci, tí tak zmizli, to si neviete predstaviť, ani jeden jediný nepadol, lebo to by sme vedeli; aj ten kapitán, akurát kone s kočom ostali na dedine a tie v tej streľbe ostali vyplašené. Potom Nemci každý jeden dom prehliadli s bodákmi, aj k nám prišli... ‚Kde rusky, kde rusky,‛ pozerali pod postele a tak. No a behom pár hodín bola dedina obsadená. Viem, že išli tri tanky mali. My sme mali - aj doteraz máme - sad na Vyšnej Pokoradzi, tak si predstavte, cez tri stromy - nie, že by išli vedľa stromov, ale cez tie stromy prešli. Potom celých 14 dní ostali u nás Nemci. Potom samozrejme zaútočili na Nižnú Pokoradz, lenže už tam boli na nich pripravení, z okien guľomety, samopaly, takže Nižnú Pokoradz neobsadili, vrátili sa a ostali vo Vyšnej Pokoradzi. Samozrejme ruské kanóny, ruské mínomety. My sme mali takú smolu, že presne pred náš dom spadla mína. Ja som [bol] v strednej izbe, tam máme také hlinené kachle, a vedľa mňa črepina z tej míny [dopadla], do tých kachlí, doteraz je tam otvor. Lenže nám vybilo všetky okná, všetky okná na dome spadli a sklárstvo neexistovalo vtedy. Tak čo, potom sme spávali v pivnici. Mali sme - doteraz je tam tá pivnica - asi osem schodíkov pod domom hlboko, nebolo tam zima. Pred dvere pivnice, ako sa vchádzalo, sme si dali také brvná hrubé, ak by tam náhodou spadla mína. Lebo sme bývali pri veži a Rusi strieľali isto na tú vežu, lebo z tej veže sa dalo proste vidieť."

  • „A u nás sa dostal na ubytovanie jeden Nemec, Rudo sa volal, od Berlina, vysvetľoval nám, že aj on má kravy, že majú 20 kráv doma... Vycítil som z neho, že nadáva na vojnu. Mal 18 rokov, tak keď ho povolali, mohol mať tak 16-17 rokov. On mal za úlohu odviesť každý deň mináž smerom na Zacharovce, tam niekde bola fronta. Od nás asi v treťom dome zabíjali dobytok. Ja som sa vždy díval, keď išiel, vždy štyroch-piatich mŕtvych viezol, nohy im viseli z voza a viezol ich asi do Teriakoviec, lebo tým smerom chodil. Padlo tam nie dáko veľa, takých 40-50 Nemcov určite. Jediné, čo robil - poťahal im kapce dole a tie doviezol k nám a do zadnej [miestnosti], kde sme mali sýpku, tam ich ukladal. Keď odchádzal, lebo zrazu povedal, že ‚Ivan, Ivan, katuše, katuše‛, hovorí, že ‚idú het‛. Tak sa rýchlo pobalili a s vozmi smerom na Horné Zahorany [odišli].

  • Celé nahrávky
  • 1

    Dom Pavla Lacka, 15.01.2015

    (audio)
    délka: 02:21:49
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Žiť tak, aby to za to stálo

Pavel Lacko.jpg (historic)
Pavel Lacko
zdroj: Osobný archív pamatníka.

PaedDr. Pavel Lacko sa narodil 2. 1. 1929 vo Vyšnej Pokoradzi. Na základnú školu nastúpil vo svojom rodisku, neskôr študoval na meštianskej škole a na učiteľskej akadémii v Lučenci. Následne sa chcel prihlásiť na teologickú fakultu, čo mu nebolo umožnené kvôli nedostatku učiteľov. Po Viedenskej arbitráži v roku 1938, keď bola južná časť Slovenska pripojená k Maďarskej republike, žil ako mladý chlapec na pohraničnom území medzi Slovenskom a Maďarskom. Jeho rodisko Vyšna Pokoradz bola pričlenená k Slovenskej republike, kým vedľajšia Nižná Pokoradz už patrila k Maďarskej republike. Pri oslobodzovaní bývaleho územia Československej republiky v roku 1945 prežil 14-dňovú okupáciu Vyšnej Pokoradze nemeckými vojskami. Následne sa pridal k ruskému odboju. Na prelome 50. a 60. rokov 20. storočia nastúpil ako učiteľ do poľnohospodárskej učňovky v Rimavskej Sobote, kde pracoval do dôchodkového veku. V prvej polovici 60. rokov nastúpil na povinnú vojenskú dochádzku do Bruntálu na Morave. Počas obdobia socializmu sa mu podarilo vycestovať do USA. V roku 2014 vydal knihu o svojej rodnej obci Vyšnej Pokoradzi. Pavel Lacko momentálne žije v Rimavskej Sobote.