Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Pavel Lacko (* 1929)

• narodený 2. 1. 1929 vo Vyšnej Pokoradzi

• štúdium na základnej a meštianskej škole

• druhá svetová vojna - život na pohraničnom území

• učiteľská akadémia v Lučenci

• učiteľské štúdium

• výučba na poľnohospodárskej učňovke v Rimavskej Sobote

• cesta do USA

• momentálne je na dôchodku, aktívne sa však podieľa na písaní autobiografickej knihy

Pavel Lacko, rodák z Vyšnej Pokoradze, prežil obdobie druhej svetovej vojny na tzv. pohraničnom území medzi Slovenskou republikou a Maďarskom. Išlo o územia, ktoré patrili do prvej Československej republiky (1918 - 1938). Na základe Viedenskej arbitráže (2. novembra 1938) bola časť Slovenska južne od línie Bratislava - Nitra - Levice - Rimavská Sobota - Rožnava - Košice a Mukačevo pridelená Maďarsku.

Pavel Lacko si spomína, ako sa s matkou išli pozrieť na uvítanie maďarských vojsk v Rimavskej Sobote: „Do Rimavskej Soboty prišlo okolo tisíc vojakov a po celom meste boli vyvešané maďarské zástavy. Obyvatelia mesta sa radovali z príchodu maďarských vojsk, avšak vojaci pôsobili smutným dojmom, lebo museli narukovať do armády.“

Vyšná Pokoradz bez prístupu do mesta

Pre obyvateľov Rimavskej Soboty a blízkych dedín však nastala nepríjemná situácia. Po návrate domov ich už v extraviláne dediny čakali pohraničné hliadky, ktoré ich - ako to opisuje pamätník - nazývali „Cséhek“, teda Česi. V tomto období pre susediace obce nastala zaujímavá situácia. Pri stanovovaní hraníc sa sa Vyšná Pokoradz dostala do Slovenskej republiky a Nižná Pokoradz do Maďarska. Vyšná Pokoradz bola prakticky odrezaná od prístupu k mestu Rimavská Sobota. Pavel Lacko si spomína na iniciatívu 32 obyvateľov obce, ktorí šli do Rimavskej Soboty vyjednávať pridelenie územia Vyšnej Pokoradze do Maďarska: „Nechceli sme stať Maďarmi, len sme chceli zachovať možnosť prístupu k mestu a pôde, ktorú sme obhospodarovali.“

Túto iniciatívu sa však nepodarilo zrealizovať a obyvatelia, ktorí sa vyjednávania zúčastnili, boli potrestaní väzbou. Traja hlavní organizátori boli väznení v Ilave a ostatní v Hnúšti. Toto obdobie života opisuje pamätník ako veľmi náročné, keďže ako 13-ročný musel obrábať pôdu za hranicami, čím sa dopúštal nepovoleného prechodu cez hranice.

Spomína si, ako s kamarátmi prekročili hranice a išli sa pozrieť do Rimavskej Soboty, kde ich následne chytili stráže a uväznili v pivnici budovy, v ktorej sídlilo pohraničné veliteľstvo. Po krátkej dobe však boli prepustení. Takýchto situácii bolo stále viac: „Napríklad mama mi išla kúpiť lyže do Rimavskej Soboty, prichytil ju však veliteľ stráží.“ Ďalšia spomienka sa týka prechodu cez hranice, keď vo „večerných hodinách išli na svadbu maminej sesternice do Zacharoviec a následne sa nad rannými hodinami vrátili späť do Vyšnej Pokoradze“. Túto ich aktivitu nahlásil niektorý z obyvateľov Vyšnej Pokoradze a Lackovci následne museli zaplatiť pokutu 100 korún za nelegálny prechod cez hranice.

Pavol Lacko okrajovo spomína aj židovskú tému: „Vo Vyšnej Pokoradzi žila židovská rodina Krausovcov, ktorá vlastnila krčmu. V roku 1941 ich postupne z dediny vysídlili, ale nikto nevedel kam. Ich majetok bol licitovaný, resp. celý rozpredaný.“

Oslobodenie: prítomnosť Rusov a Nemcov v dedine

Vianoce v roku 1945 boli sprevádzané príchodom ruských vojsk. Vo Vyšnej Pokoradzi bolo vo večerných hodinách počuť streľbu: „Ľudia sa radovali z príchodu ruských vojsk,“ spomína pamätník. Následne však na toto územie dorazila nemecká armáda, ktorá ruských vojakov vyhnala. Obsadenie a obliehanie Vyšnej Pokoradze trvalo okolo 14 dní. Toto obdobie bolo pre obyvateľov dediny veľmi nebezpečné. Obsadenie dediny malo vplyv aj na ďalší život pamätníka: „Pred domom nám vybuchla mína. Rozbilo všetky okná a črepina ma skoro zabila, preto sme neskôr spávali v pivnici.“

Priamo v rodnom dome Pavla Lacka býval nemecký vojak menom Rudolf, ktorý pochádzal z Berlína. Rudolf sa staral o mŕtvych vojakov, ktorých nosil z neďalekého frontu: „Mŕtvym vojakom sťahoval kapce a ukladal ich do sýpky v dome.“ 

Po 14 dňoch bola Pokoradz oslobodená ruským vojskom a vojská požadovali od obyvateľov Vyšnej Pokoradze pomoc. Pavel Lacko teda narukoval ako pomoc pre ruskú armádu. Následne pôsobil ako zásobovač pre delostrelcov v blízkej dedine Čerenčany: „Dostávali sme iba jedno jedlo na deň a potom sme postupovali do Veľkych Teriakoviec a Rimavskej Bane.“ Počas týchto bojov zasiahla pamätníka črepina. Bol prevezený do Vyšnej Pokoradze, kde sa liečil z následkov zranení. Na front sa už potom nevrátil. 

Po vzniku druhej československej republiky pamätník doštudoval a absolvoval povinnú vojenskú službu v Bruntáli na Morave. Potom nastúpil do zamestnania ako učiteľ na poľnohospodárskej učnovke v Rimavskej Sobote, kde pracoval až do odchodu na dôchodok. 

Jedinečná možnosť vidieť Ameriku - v období socializmu takmer nemožné!

Jedného leta prišla na Slovensko teta Pavlovej manželky, žijúca v Amerike. Prázdninujúci učiteľ Pavel Lacko mal v tomto období veľa času, preto sa jej ujal a počas jej pobytu v Rimavskej Sobote ju vozil autom, kam potrebovala.

Keďže americká príbuzná sa mu chcela odvďačiť, Pavel Lacko vyslovil prianie, že by ju rád navštívil v Amerike. Teta súhlasila a sľúbila, že mu cestu zaplatí a pošle „affidavit“, čestné prehlásenie, že sa oňho bude na americkom území starať a preberie za neho zodpovednosť. Následne sa Pavlovi Lackovi podarilo vybaviť povolenie na cestu pod podmienkou, že nebude v USA vykonávať žiadnu prácu. 

„Všetko to bola zhoda náhod. Situácia bola umiernená, lebo šlo o obdobie, keď bol Nikita Chruščov v Amerike. S manželkou sme vycestovali do Pittsburghu, ale nastali komplikácie. Vďaka tomu sa nám podarilo pozrieť si aj New York, dostať sa do Kanady. Neskôr sme pricestovali do Phoenixu za tetou, kde sme sa náhodou spoznali s menovcami Lackovcami, ktorí taktiež pochádzali zo Slovenska. Tí nám od nadšenia ponúkli [možnosť] ostať v Amerike, že nám vybavia zamestnanie aj prívoz detí. Túto ponuku sme však odmietli a po dvoch týždňoch sme sa vrátili naspäť do Rimavskej Soboty,“ spomína na výlet a životné rozhodnutie Pavel Lacko. 

87-ročný Pavel Lacko dnes žije v Rimavskej Sobote. Pred 4 rokmi inicioval vydanie knihy o rodnej dedine Vyšnej Pokoradzi. Vydanie knihy sa podarilo zrelizovať v nasledujúcom roku pod názvom Vyšná Pokoradz v objatí Rimavskej Soboty. Momentálne pracuje na ďalšej knihe autobiografického charakteru.