Zita Kurzová

„Tak, vybrala sa tam so mnou a búchala na všetky dvere, či by niekto nezobral šesťtýždňové dieťa. No, každý povedal, že to sa musí utopiť, a tak mama povedala: ,Nehnevajte sa, ale ja vlastné dieťa neutopím, čo sa stane so mnou sa stane aj s ňou.´ Ale no, že to sa pani nezachránite, že také veci a niekto ani neotvoril tie dvere, takže to bolo také, no neviem si to predstaviť takto, ako by som to zvládla ja, keď vám ktosi zabuchne dvere. No, ale potom sa tam našla jedna pani a hovorí, viete, ja mám dvoch chlapcov, a keby to bolo dievčatko, ja si ju zoberiem hneď. No a moja mama povedala, že dievčatko je to.“

„Že boli už naložení v tých dobytčích vlakoch, že išli do Osvienčimu teda, strašne, že to bolo preplnené. Ja som tam nebola, ale to neboli deti tam, len dospelí. A potom otec mal jedného kamaráta a tým, že on bol veľmi známy, on hral futbal za Trenčín, takže to meno bolo známe, poznali ho. A nejaký pán prišiel do toho vlaku, sa tam pretlačil a prišiel do toho vozňa, že kde boli moji rodičia, a povedal tomu gardistovi, čo ich tam strážil alebo čo, to som ja len všetko z počutia, samozrejme, no a, že teda má tu jedného dobrého kamaráta, a že by ho prosil, aby týchto dvoch ľudí vyradil z toho vlaku.“