Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Zita Kurzová (* 1944)

• narodená 19. júla 1944 v Trenčíne

• v roku 1942 ju ako šesťtýždňovú rodičia odložili u rodiny Rehákovcov

• po skončení vojny po ňu rodičia prišli a vrátili sa do Trenčína

• základnú deväťročnú školu začala navštevovať v roku 1950 v Trenčíne, pokračovala štvorročnou zdravotnou školou

• pracovala ako zdravotná sestra v nemocnici v Trenčíne

• v roku 1966 mala svadbu s Petrom Kurzom, presťahovala sa za ním do Bratislavy

• urobila si dvojročnú nadstavbu ako laborantka

• v roku 1968 bola tehotná (narodila sa dcéra Iveta), neskôr syn Róbert

• päť rokov pracuje ako histologička

• v roku 2014 odišla do dôchodku, neskôr odrobila ešte jeden rok

• našla Petra Reháka, ako poďakovanie jeho rodičom vybavila ocenenie Spravodlivý medzi národmi

Zitin život poznačila udalosť na ktorú si takmer nepamätá, lebo bola vtedy ešte veľmi malá. Jej rodičia ju počas druhej svetovej vojny nechali u neznámej rodiny, aby tak zvýšili svoje šance na prežitie. Ako židovská rodina sa ukrývali pred nacistami. Pamätníčka na pomoc rodiny nikdy nezabudla, v dospelosti sa chcela odvďačiť aj chlapcom, ktorí ju prijali ako novú sestru a s nadšením sa o ňu starali.

Zachránení z transportu do Auschwitzu

Zita Kurzová sa narodila 19. júla 1944 v Trenčíne, kde žila do svojich 21 rokov. Spolu s rodičmi tam bývala v dome po starých rodičoch. Mama Alžbeta Löwenbeinová pochádzala z Trenčína a otec Ignác Löwenbein pochádzal z Púchova. Starých rodičov pamätníčka nikdy nepoznala, lebo odišli v transportoch do Auschwitzu. Nikto z nich sa odtiaľ nevrátil.

Pamätníčkina rodina bola židovského pôvodu, ale nebola veľmi pobožná. Do synagógy zvykli chodiť len dvakrát do roka. Jej mama navštevovala obchodnú akadémiu v Trenčíne, neskôr sa zamestnala v likérovej továrni, kde robila sekretárku. Pochádzala z početnej rodiny. Mala troch bratov a sestru. V Trenčíne ich každý poznal, lebo vlastnili pekáreň. Jej otec vlastnil obchod so železiarskym tovarom, ale počas arizácie o všetko prišli. Neskôr robil ústredné kúrenie a mama sa venovala predaju kusového a metrového textilu. 

V roku 1942 sa jej rodičia dostali do transportu, ktorý smeroval do Auschwitzu. Spomínali na to, aké to bolo vo vagónoch preplnené. Mali však obrovské šťastie a pravdepodobne kvôli tomu, že Ignác hrával futbal za Trenčín, sa z transportov dostali von a nikdy nevideli brány koncentračného tábora. „Nejaký pán prišiel do toho vlaku, sa tam pretlačil a prišiel do toho vozňa, kde boli moji rodičia a povedal tomu gardistovi, čo ich tam strážil alebo čo, že teda má tu jedného dobrého kamaráta, a že by ho prosil, aby týchto dvoch ľudí vyradil z toho vlaku.“

Vo vlaku na stanici v Ilave vyhlásili, že majú manželia vystúpiť. Alžbeta si to nevedela vysvetliť a chápala, že majú neskutočné šťastie. Ignáca vraj zachránili s manželkou preto, lebo bol dobrý hráč futbalu, ktorého fanúšikovia nechceli nechať odísť. „Musel to byť veľký šok, keď z takého vagóna vyhlásia dve mená a sa zachránili.“

Alžbeta neskôr hovorila o svojom bratovi, ktorý mal tiež ekonomické vzdelanie a veľmi pekne hral na gitare. Keď sa Židia schádzali na transport, chystal sa pridať k priateľom, ktorí mali odísť. Jej mama ho ale odhovárala. Vravela, že je to všetko podvod a určite necestujú za prácou. Jej brat o tom, ale nechcel ani počuť. Nevedel by zniesť, že všetci jeho kamaráti idú a on nie. „Tak zobral si len tú gitaru a išiel. No, aj tak zahynul. Nikdy sa nevrátil.“ Zahynul ani nie tridsaťročný, ako ostatní členovia rodiny, v Auschwitzi. Alžbeta spomínala na to, ako jej brat sľúbil, že keď bude mať dievčatko, kúpi jej prvý kočík. To sa ale nikdy nestalo.

Z otcovej strany sa zachránil len jeho brat s manželkou, ktorí emigrovali do Južnej Ameriky, do Čile. Pamätníčku ako dospelú viackrát volali, aby prišla za nimi, ale ona nechcela nechať rodičov samých v Československu.

Ukrývané dievčatko

Pamätníčka sa narodila počas vojny a jej rodičia vedeli, že nie sú v bezpečí. V tom čase prestali platiť pre Židov všetky výnimky. Po tom, ako vypuklo Slovenské národné povstanie zobrali šesťmesačnú dcéru do osady Kubrica (dnes súčasť Trenčína). Tam jej mama chodila od dverí k dverám, či by jej dcéru neukryli. Vedeli, že majú šancu na záchranu len vtedy, keď sa rozdelia. Sami sa chystali ukryť v lesoch. „Vybrala sa tam so mnou a búchala na všetky dvere, či by niekto nezobral šesťtýždňové dieťa. Každý povedal, že to sa musí utopiť, a tak mama povedala: ,Nehnevajte sa, ale ja vlastné dieťa neutopím, čo sa stane so mnou sa stane aj s ňou.‘“

Nakoniec jej mama našla jednu pani, ktorá jej povedala, že má dvoch synov a že by si dieťa aj zobrala, ak je dievčatko. Nakoniec ju teda rodina Rehákovcov prijala do rodiny, kde vychovávali už dvoch chlapcov. Tí mali svoju novú sestru veľmi radi. Chodili ju kočíkovať. Len ich poučili, aby nehovorili v dedine, že je ich sestra. Raz ju dokonca s kočíkom prevrátili a veľmi sa báli, či sa jej niečo nestalo. Rodičom nič nepovedali, ale predtým novú sestričku skontrolovali, či je v poriadku. 

Na okolí sa však roznieslo, že sa tam skrýva jedno židovské dieťa a onedlho prišli aj vyhrážky, že ak ju nájdu, vypália celú osadu. Pani Reháková, pôvodom z Rakúska, sa zľakla a vymyslela, že by mohla pamätníčku na chvíľu ukryť v špitáli. Po nejakom čase, keď sa situácia upokojila, si ju zase zobrali naspäť. Aj keď všetci vedeli, že sa u nich schováva židovské dieťa, nikto ich neudal. Rehákovci boli v kontakte a posielali si správy s jej rodičmi, či je ich dcéra v poriadku. Oni sa schovávali vo Velčiciach v prístrešku. Tam im dobrí ľudia nosili jedlo každý večer. Jej mama ale jedla veľmi málo, lebo dostávali len zvyšky jedál ako šupy zo zemiakov. 

Ťažký návrat domov

Po skončení vojny sa Löwenbeinovci vrátili do Trenčína, a keď pripravili všetko potrebné a dali sa zdravotne do poriadku, prišli si po dcéru. Chlapci svoju sestru nechceli nechať odísť: „No, oni veľmi plakali tí chlapci, lebo to neverili, že sa tí naši zachránia, a že teda prídu pred dvere obidvaja prišili si pre holčičku. No a on (Peter) povedal prvý: Nie, my vám ju nedáme, to je naša sestrička a my vám ju nedáme.“ Pre malé dievča bolo tiež ťažké odísť so svojimi rodičmi, lebo ich nepoznala. Pani Rehákovú volala mama. Vrátili sa naspäť do svojho domu, odkiaľ museli najprv dostať preč pani, ktorá sa tam počas vojny nasťahovala. Tá bola veľmi prekvapená, keď sa židovská rodina vrátila. Po vojne mala prenajatý byt vedľa nich. Bola to teda ich nájomníčka, ktorá rodine platila za bývanie smiešne peniaze.

Po vojne sa nemali veľmi zle, lebo v Trenčíne sa začalo vo veľkom stavať a pamätníčkin otec robil všetkým ústredné kúrenie. Mnohým babkám ale vtedy odpustil plácu, lebo mu ich bolo ľúto. Zažili aj protižidovské nálady po vojne, lebo mnohí neverili, že sa nejakí Židia vrátia. U svojej nájomníčky našli aj sekretár a skrine, ktoré zobrali z ich bytu. Po vojne v byte Löwenbeinovcov nezostalo totižto kvôli arizácii nič. Boli radi, že sa aspoň mali kam vrátiť. 

Rodičia pamätníčke rozprávali už ako malej rozprávku o ukrývanom dievčatku. Meno si ale vymysleli a jej sa rýchlo zunovala, lebo sa jej nepáčilo, že rozprávka je smutná. Nepáčilo sa jej, že dievčatko rodičia nechali u iných a že nemohla byť s nimi. Rodičia jej vysvetľovali, že sa to nedalo. Pamätníčka kvôli holokaustu nikdy nepoznala svojich starých rodičov a pýtala sa, prečo všetci chodia na prázdniny k babke a ona nie. O tom, že je Židovka sa dozvedela až vtedy, keď bola staršia. 

Dobré aj zlé časy 

Pamätníčka začala navštevovať základnú školu v Trenčíne v roku 1950. Potom študovala na zdravotnej škole v tom istom meste štyri roky. Neskôr si ešte urobila dvojročnú nadstavbu. Jej manželovi sa nepáčilo, že chodí stále do práce na nočné ako sestrička v nemocnici. V Trenčíne pracovala najprv na oddelení, potom na gynekologickej operačke.

So svojím budúcim manželom Petrom sa stretla prostredníctvom kamaráta. Neskôr si začali intenzívne vymieňať listy. Jej manžel, tiež židovského pôvodu, sa ako malý ukrýval s rodinou v beckovskom kláštore. Bol vtedy už desaťročný. Celý život sa chcel dostať na štúdium zubárstva, ale jedna učiteľka mu robila problémy a posielala o ňom zlé posudky po celej republike. Mali totižto veľký majetok v Beckove. „Tam akási kádrovníčka napísala, že je to syn dedinského boháča.“ Preto zostal pracovať ako zubný technik.

V roku 1966 mali svadbu. Pamätníčka sa za manželom presťahovala do Bratislavy. Tam za ním už chodila, keď boli zasnúbení. Bývala vtedy u druhostupňových sesterníc Evy a Marty, ktoré odišli po roku 1968 do Kanady. V Bratislave začala pracovať v Univerzitnej nemocnici. Päť rokov sa venovala aj histológii.

Pamätníčka chcela mať od začiatku dve deti, pretože si pamätala aké to bolo, keď bola stále sama. Jej rodičia nechceli už po prežitých zážitkoch ďalšie dieťa. Jej manžel Peter ale pochyboval, či do takých čias chcú priviesť na svet dve deti. Pamätíčka mu ale odporovala: „Vždy boli nejaké časy, raz boli lepšie, raz boli horšie a vychovali sa deti.“ Pamätníčka čakala v roku 1968 dcéru Ivetu, neskôr sa im narodil syn Róbert.

Vojská Varšavskej zmluvy na Sliači

V auguste 1968 bola pamätníčka na Sliači pozrieť svoju mamu, ktorá tam bola na liečení. Mala ísť len na tri dni, ale keď prišli sovietske vojská, jej manžel ju od príchodu domov odhovoril. „Peter mi ešte písal, že nechoď ešte do Bratislavy, lebo aj pred garážou nám stoja také tanky a že nemôžem sa dostať ani do garáže, nemôžem ani auto použiť, lebo nemôžem odtiaľ vyjsť.“ Pamätníčka si chcela na Sliači nakúpiť v Tuzexe, ale Rusi boli všade a báli sa, lebo tam boli rozostavané tanky po cestách. 

Negatívne aspekty komunizmu sa ich ale nikdy veľmi nedotýkali. Dokonca cestovali na pozvanie do Nemecka alebo Innsbrücku za rodinou. Nikdy neboli v strane a o emigrácii kvôli rodičom neuvažovali.

Pátranie po rodine Rehákovcov

Rodičia pamätníčky boli s Rehákovcami v kontakte aj po skončení vojny. Keď umreli, chcela nadviazať kontakt s ich synmi, ktorí jej preukázali veľkú službu a chcela sa im poďakovať. Snažila sa ich preto vyhľadať. Spočiatku sa jej nedarilo. Dokonca narazila na podvodníkov, menovcov Rehákovcov, ktorí sa vydávali za rodinu, ktorá ju ukrývala. 

Pamätníčka obvolávala všetkých Rehákovcov, ale tiež neúspešne. Nakoniec jej pani, ktorá mala záhradku v Kubrici povedala, že Rehákovcov nájde v Prahe. Našla číslo na Petra Reháka v Prahe a zavolala. Ozval sa jej pán, ktorý hneď vedel, ktorá Zita zo Slovenska mu volá. Práve šoféroval a od dojatia musel auto zastaviť na krajnici. Po toľkých rokoch Petr Rehák našiel svoju stratenú sestru.

Prvýkrát sa osobne stretla s Petrom v Břeclavi. S druhým bratom Vláďom nenadviazala kontakt. Bol starší a v tom čase chorý. Petrovi sa za starostlivosť a ukrývanie v čase vojny odvďačila tak, že mu na 80. narodeniny kúpila tajne zájazd do Izraela. Jeho rodičom sa už pamätníčkini rodičia odvďačili. „Mama povedala, ty sa o to nestaraj, to je všetko vybavené, ale ja som už bola dospelá, tak som si povedala, no tak aj ja mu môžem niečo zaobstarať.“ 

Pamätníčka vybavila pre rodinu Rehákovcov aj ocenenie Spravodlivý medzi národmi. Chcela sa im aj ona ako dospelá odvďačiť, aj keď už neboli nažive. Ocenenie dostali rodičia Petra Reháka in memoriam v roku 2014.

Do dôchodku išla v roku 2014, vo svojich sedemdesiatich rokoch. Šéf ju ale nechcel pustiť. Chcel, aby najprv za seba našla náhradu. Keď náhradníčka otehotnela, musela za seba tak isto nájsť náhradu. Jej šéf chcel, aby vybavila, nech sa pamätníčka vráti naspäť. Po dlhom prehováraní sa vrátila ešte na rok do práce, aj keď bola už po operácii chrbtice a pri chodení používala palicu.

Rozdelenie Československa sa jej nepáčilo, lebo český národ mala vždy rada. Často sa na liečení stretávala s českými pacientami a boli jej sympatickí. Česi sa jej zdali byť šikovnejší.

Životným mottom pani Kurzovej je: „Dobré sa ti dobrým odvďačí a čo sa nepáči tebe, nerob druhému.“ Ešte dodáva, že mala v živote veľké šťastie, že sa napokon našli dobrí ľudia, ktorí jej počas vojny pomohli. Je si vedomá toho, že to tak nemuselo byť a bolo by to normálne. Pomoc rodiny Rehákovcov nikdy nebrala ako samozrejmosť.