Prišli pre neho a viac sa nevrátil; po roku prišli pre mňa a zobrali ma od troch malých detí
Narodila sa v roku 1918 vo Vrútkach. Jej matka Zuzana bola domácou a otec, Eugen Korda, bol významným železničným oficiálom. Ružena mala 5 súrodencov, troch bratov a dve sestry. Všetci získali stredoškolské i vysokoškolské vzdelanie. Najstarší brat, Alexander Korda, bol dôstojníkom delostrelectva. Od roku 1942 bol príslušníkom ilegálnej vojenskej odbojovej organizácie Victorie. Aktívne sa účastnil protifašistického odboja v armáde, od 10.9.1944 velil vojenskému výcvikovému táboru Oremov laz. Pomáhal vyzbrojovať partizánske jednotky. Počas SNP bol veliteľom 25. pešieho práporu a spolupracovníkom generála Goliana. Po februári 1948 bol Alexander spolu s manželkou a celou rodinou prenasledovaný, vystavený neľudskému týraniu a odsúdený na doživotie za údajnú velezradu a vyzvedačstvo. To mu podlomilo zdravie natoľko, že v roku 1958 počas výkonu trestu zomrel. Za nepriateľov štátu boli teda považovaní všetci členovia jeho rodiny, vrátane súrodencov a ich príbuzných. Jeho sestra Ružena sa v roku 1941 vydala za mladého architekta, syna evanjelického farára, Eugena Kramára. Po presťahovaní sa do Bratislavy jej manžel pracoval ako vysokoškolský profesor a ako architekt sa podieľal na výstavbe mnohých projektov. Jedného dňa pre neho prišli úradníci ŠtB, odviedli ho a už sa nevrátil. Bez udania dôvodu ho odsúdili na štrnásť rokov väzenia. O rok neskôr prišli i pre Ruženu. Údajne len mala potvrdiť manželovu výpoveď, no domov, kde ostali tri malé deti, sa už ani ona nevrátila. V rokoch 1951 - 1952 bola nespravodlivo uväznená vo väzení v Bratislave. Okrem slobody ju a jej manžela zbavili aj majetku, zhabali im novopostavený dom a do osobného vlastníctva im ho vrátili až o dvadsať rokov neskôr.