Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.
Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)
Prišli pre neho a viac sa nevrátil; po roku prišli pre mňa a zobrali ma od troch malých detí
narodila sa v roku 1918 vo Vrútkach
bola sestrou významného dôstojníka Alexandra Kordu
1941 sa vydala za mladého architekta, syna evanjelického farára, Eugena Kramára
po presťahovaní sa do Bratislavy jej manžel pracoval ako vysokoškolský profesor a ako architekt sa podieľal na výstavbe mnohých projektov
1950 prišli pre E. Kramára úradníci ŠtB, odviedli ho a bez udania dôvodu odsúdili na štrnásť rokov väzenia
v roku 1951 mala Ružena na úrade údajne potvrdiť manželovu výpoveď, no domov, kde ostali tri malé deti, sa už ani ona nevrátila
v rokoch 1951 - 1952 bola nespravodlivo uväznená vo väzení v Bratislave
Ružena Kramárová (1918) rod. Kordová
„Prišli pre neho a viac sa nevrátil. Po roku prišli pre mňa a zobrali ma od troch malých detí...“
Detstvo a mladosť
Ružena Kramárová sa narodila sa v roku 1918 vo Vrútkach. Jej matka Zuzana bola domácou a otec, Eugen Korda, bol významným železničným oficiálom. Ružena mala 5 súrodencov, troch bratov a dve sestry. Všetci získali stredoškolské i vysokoškolské vzdelanie. Od malička sa zaujímala o spev a divadlo. „Vo Vrútkach sa strašne mnoho hrávalo divadlo, spevy nacvičovali, vystúpenia všelijaké. Mala som pekný hlas, takže som skoro vo všetkom účinkovala.“
V roku 1941 sa vydala za mladého architekta, syna evanjelického farára, Eugena Kramára. „Veľmi blízko seba sme bývali. On bol farárov syn a naše rodiny sa schádzali. Takže najprv sme len boli veľkí kamaráti, potom sme boli veľmi zamilovaní, a potom sme sa zobrali, keď prišiel z vojny.“
Ruženin brat - Alexander Korda
Dôležitou osobnosťou v dejinách ich rodiny bol Ruženin najstarší brat, Alexander Korda, ktorý bol dôstojníkom delostrelectva. Od roku 1942 bol príslušníkom ilegálnej vojenskej odbojovej organizácie Victorie. Aktívne sa zúčastňoval protifašistického odboja v armáde, od 10. 9. 1944 velil vojenskému výcvikovému táboru Oremov laz. Pomáhal vyzbrojovať partizánske jednotky. Počas SNP bol veliteľom 25. pešieho práporu a spolupracovníkom generála Goliana. Po februári 1948 bol Alexander spolu s manželkou a celou rodinou prenasledovaný, vystavený neľudskému týraniu a odsúdený na doživotie za údajnú velezradu a vyzvedačstvo. To mu podlomilo zdravie natoľko, že v roku 1958 počas výkonu trestu zomrel. Za nepriateľov štátu boli teda považovaní všetci členovia jeho rodiny, vrátane súrodencov a ich príbuzných.
Ružena si často spomína na mnohé zážitky spojené s jej bratom Alexandrom a jeho účasťou v SNP. „Prišlo povstanie, najstarších brat Alexander bol vedúcim povstania. Mal najväčší vojenský arzenál na Slovensku. Poslal pre nás ďalšieho veliteľa, ktorý bol v žilinskom kraji veliteľom, a ktorému dodával muníciu. Raz, sme mali takú malú chatku na Jánošikove. Jedného dňa prišiel brat, manžel ho bol s člnom previesť a zostali na takej teraske pred chalúpkou. Tam mu povedal, že bude spáchaný atentát na Hitlera. Manžel sa ho spýtal: „A čo si vlastne prišiel?“ „Doniesol som z Orolazu vajíčka.“ Odpovedal Alexander - a tam sa prekladala munícia. Stráže boli na jednej strane cesty aj na druhej strane, a tak to bolo obrovsky rýchlo urobené. A potom odišiel a už sme sa nevideli, lebo cez povstanie ho zajali. Naša rodina sa musela odsťahovať z Vrútok. Ten priateľ, dôstojník, doniesol jedno nákladné auto, čo sa dalo, to sa zobralo a čo sa nedalo, zostalo a odviezol ich do Pliešovec. Takže moja rodina bola v Pliešovciach a my sme zas posledným vlakom s malým Ivanom a so Zinkou v brušku išli do Bratislavy.“
Príchod do Bratislavy a uväznenie
Po presťahovaní sa do Bratislavy Ruženin manžel pracoval ako vysokoškolský profesor a ako architekt sa podieľal na výstavbe mnohých projektov. Jedného dňa pre neho prišli úradníci ŠtB a odviedli ho na výsluch. Bez udania dôvodu ho následne odsúdili na štrnásť rokov väzenia. Prečo? „No my nevieme, prišli pre neho a viac sa nevrátil. A po roku prišli pre mňa, že idem potvrdiť manželovu výpoveď a zobrali ma od troch detí, najmladší mal osemnásť mesiacov a tri deti zostali na starú mamu.“
A takto sa začala púť utrpenia manželov Kramárových. V rokoch 1951 - 1952 bola na šestnásť mesiacov nespravodlivo uväznená aj Ružena. „To bolo najstrašnejšie v mojom živote. Vyše dvadsať kilov som za rok schudla a manžel, raz za mesiac mi mohli napísať korespondečný lístok s dvadsiatimi slovami. Áno? A manžel napísal: „Videl som sušiť tvoje prádlo na dvore, podľa toho viem, že si tu, áno, ver, že sa po súde dostaneme domov.“ Jedinou nádejou počas väzby v bratislavskej väznici bola ich nevina. „Vedela som, že sme nič neurobili. To ma jedine držalo aj vtedy, keď som spávala jeden polrok len na zemi, na takom slamenom strožliaku, lebo to bolo obdobie zatváračiek, chytanie na hraniciach a všetko bolo preplnené. V miestnosti, kde boli dve postele nás bolo šesť. Dve ležali na posteli a tie ostatné na zemi. A naozaj mňa držalo len to, keď mi manžel napísal, že vie, že som tu. A potom večer koľko razy zapískal cez okienko našu milovanú pesničku, a to ma držalo.“
Keď sa Ružena po vypršaní doby trestu vrátila domov, deti sa veľmi tešili, hoci nevedeli, kde sa rodičia nachádzali. „Tie deti neboli učené, že ich rodičia sú zatvorení. Nikdy sme sa pred nimi o tom nerozprávali, lebo sme vedeli, že takéto niečo sme si my nezaslúžili, že to je všetko výmysel komunistov. Oni sa nás chceli zbaviť, získať majetok a celý dom. To nič iné v našom prípade nebolo. Potom už u brata to bola závisť, že on ako Slovák bol námestníkom v Hraniciach na Morave...“ Manžela chodila i s deťmi navštevovať. Istý čas si odpykával trest v Prahe, kde musel ako väzeň – architekt – pracovať na výstavbe viacerých projektov. Zvítanie sa s ním po toľkých rokoch bolo neopísateľným zážitkom... „To sa nedá opísať, to sa nedá ani hovoriť, bolo to tak krásne a bolo to také smutné, smutné, lebo ukradli mu desať rokov tvorčej práce, ktorú by bol daroval štátu. On kostolom pomáhal, cirkvám pomáhal, každému jednotlivcovi, čo prišiel za ním.“
Okrem slobody Ruženu a Eugena zbavili aj majetku. Zhabali im novopostavený dom a do osobného vlastníctva im ho vrátili až o dvadsať rokov neskôr.
Nahrávanie Oral history: kamera: Ondrej Krajňák, moderátor: Matra Košíková
Príbeh pamätníka spracovala: Jana Otočková
© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Witnesses of the Oppression Period
Příbeh pamětníka v rámci projektu Witnesses of the Oppression Period (Jana Speváková)