Ladislav Kisska

* 1929

  • „Študoval som, pripravoval sa na univerzitné skúšky v Trenčíne, keď jeden večer, asi o desiatej hodine, otvorili sa dvere v byte u mojej tety a tam došli štyria ľudia v kožených kabátoch a opýtali sa ma na meno a povedali mi, že som zavretý pre príčinu špionáže. Teraz, prešli cez moju izbu, napríklad úplne vytlačili zubnú pastu, krém na umývanie topánok úplne otvorili. Všetko prehliadli, zobrali mi moje vlastné hodinky, štátny občiansky dokument. Mal som fotoaparát, ten zobrali. Asi po takej hodine prezerania všetkého ma dali do auta a zobrali do Bratislavy. A to bolo skoro po polnoci, keď som došiel do Bratislavy na Lazaretskú ulicu na vyšetrovanie. Došiel som do jednej veľkej miestnosti a tam boli asi šiesti takí chuligáni, nevzdelaní silní chlapi, ktorí keď som tam prišiel, sa hrozne smiali a začali ma bez príčiny biť. Kopať ma, biť, spadol som na zem. Niekoľkokrát som stratil vedomie, kýbeľ vody na mňa hodili, zobudil som sa, znova. Volali ma špiónom a nejakými zlými menami. Znova som sa postavil, dali mi kľaknúť si na stoličku, hlavu nad stôl a potom mi udreli päsťami na hlavu, potom som stratil vedomie, znovu ma vzkriesili. Pýtali sa ma, či viem, čo je penicilín. Ja som povedal, že je to medicína. Tak ma dali kľačať na stoličke a s pelendrekmi ma bili na nohy zdola a znova som stratil vedomie, a kopali ma, a videl som, že mi z nosu išla krv a z hrdla mi šla krv. A potom konečne, neviem po akom čase, prišli dvaja policajti v uniformách a viedli ma z vysokého poschodia niekde do najnižšieho poschodia. Nejakých päť poschodí ma ťahali kolenami, išli dole schodmi a otvorili dvere v jednej cele a tam ma hodili.“

  • „Otec sa snažil nájsť nejaký kontakt, aby som prešiel Železnú oponu. A tak sa stalo, že keď som v noci chodil po snehu, chodil som dozadu, aby ma nechytili, keď by niekto našiel stopy. Tak som žil v tom lese do jari a na jar som konečne cez rodinu dostal spojenie na útek cez Železnú oponu. A to bolo veľmi zvláštne tým, že som musel cestovať do Bratislavy, z Bratislavy na železnicu smerom na východ k maďarskej hranici, k Dunaju a tam v noci som stretol človeka v skleníku, kde sa rodí zavčas zelenina. Tam prišiel nízky človek. Mal zelený huberťák a povedal, že on je ten človek, ktorý ma prenesie cez Železnú oponu. A povedal mi, že na ďalší deň musím prísť na stanicu a zobrať si Slovenskú strelu, to je vlak z Bratislavy do Prahy. A v tom vlaku, to je veľmi drahé, mohli ísť iba ľudia, ktorí mali vysoké pozície a povedal mi, že v tom vlaku sa nesmiem s nikým rozprávať, že on mi dá noviny a budem si čítať noviny. Pýtal sa ma, aký dokument mám, akým dokumentom mám prejsť raziou v Prahe. Ja som mu povedal, že nemám svoj preukaz a mám index z univerzity. A teraz on sa na to pozrie, že to je dobré, nič lepšie mi nemôže dať. Spal som asi kilometer od Bratislavy u nejakých ľudí, kilometer od stanice. Ráno som sa mal zobudiť, o piatej hodine som mal budík, budík sa pokazil, nešiel. Zobudím sa o šiestej, tá Strela išla šesť tridsať. Teraz skočím do svojich topánok, šiat a bežím na stanicu. Tam prídem a mal som stretnúť toho nízkeho chlapíka v zelenom huberťáku, pozerám sa na vlak do Žiliny, tam sú také tabule. Tam som prišiel, otvoril som Žilinu, on tam prišiel, dal mi cestovný lístok do Prahy a potom zmizol. Ale tiež mi povedal, že nás bude šesť. Tak vlak ide do Prahy, tam razia nebola. Prídem do Prahy.“ „Zabudol si index u Štefana na stole, to je dôležité.“ „Bože môj, to ráno som zabudol index, moju legitimáciu, ale čo ten Štefan urobil. Bežal za mnou a dal mi ho, ako som už nastupoval na ten vlak, na tú rýchlu Strelu. To bol tiež zázrak, to boli sekundy, inak by som nemal legitimáciu. Teraz prídem na ten vlak, sadnem si a vedľa mňa nejaký ten tlstý komunista. Ten človek mi dal nové české, slovenské komunistické noviny a tiež to bolo dva dni pred májovými oslavami, dal mi tuná nejakú červenú hviezdu. To som si dal a čítal som tie noviny a vlak šiel do Prahy. V Prahe sa to zastaví a teraz vychádzam z vlaku. Tam bol koridor, rozumiete, úplne múr žandárov, to sa nedalo ísť doprava, doľava. A tam ľudia idú v jednom rade cez tú žandársku dieru. Tak prídeme a tam štyria tajní vezmú každého legitimáciu, na to sa pozrú a dajú im prejsť. Teraz, ja si vezmem svoj index. Prst som si dal tam, kde bola fotografia a teraz sa trasiem a nemôžem prísť k hlasu. Takto si to otvorím a teraz si zistím svoju existenciu, úplne sa ukľudním, otvorím to tomu policajtovi, tajnému takto a hovorím: ,Prvýkrát v prekrásnej historickej Prahe.‘ On sa na mňa pozrie, usmeje sa, dá mi môj dokument a vyjdem, tam boli stovky ľudí. Tak sa mi kolená triasli, ja som skoro odpadol, že tí ľudia ma držali stojaceho.“

  • „Asi na ôsmy deň, mňa volajú. Ja tam prídem a sú tam ľudoví sudcovia, bol tam Rašla a môj advokát, mali sme aj advokáta, ktorý sa volal Telek. A teraz sa ma pýtajú na môj vzťah k Púčikovi. Tak som im povedal to isté, čo som robil v skutočnosti, pravdu. A potom o Tunegovi to isté, čo bolo o mne povedané a čomu som ja veril. Ale ako som začal hovoriť, taký som mal nízky, tichý hlas. Telek povedal: ,Kisska, hovorte hlasnejšie!‘ A vtedy som hlasnejšie hovoril a som si sadol naspäť a to bol myslím posledný deň. Asi o týždeň neskôr nás všetkých volajú, tam sa postavíme a čítajú mená podľa abecedy do posledného. Prišli k D, preskočili Daučíka, prišli ku K, preskočili Kissku a potom tam bol, nemôžem si momentálne rozpamätať meno, troch preskočili. A teraz čítali výloh tej obžaloby a sedenia vo väznici. A mňa vôbec. Daučíka, mňa a toho tretieho nespomenuli a tí druhí dostali päť rokov, dvadsať, tridsať rokov, doživotie a tak. Ja som išiel naspäť do cely, prišiel strážnik: ,Kisska, zober si svoje veci, košeľu!‘ Vyšiel som na ulicu a tam ma čakal môj otec so strýcom Otom. Hneď ma zobrali do strýcovho domu v Bratislave, dali mi jedlo. Všetko som samozrejme vyvrátil, nebol som zvyknutý na normálne jedlo a za niekoľko dní som išiel hneď do Košíc študovať lesné inžinierstvo. Asi som bol v Košiciach, to bolo niekedy v septembri. Nie, to bolo niekedy na jeseň, prišli strážnici a zobrali ma do Ilavy do väznice, čakať na prevýchovu.“

  • „A teraz prídeme k jednému miestu. On sa zastaví, ide na kolená, my si ľahneme, príde k nám a povedal, že máme 95-percentnú pravdepodobnosti úspešne prejsť, ale päť percent nie, lebo je tam oblasť, o ktorej nevie, či je tam stráž. Tak my prídeme sem, on zastaví, ideme na kolená, on k nám ide a hovorí: ,Tu je stará rímska cesta a v tej ceste sú guľometné hniezda. A nie sú vždy okupované. Niektoré dni je táto a táto. Čokoľvek prejde cez tú cestu, je skosené guľometom.‘ A on povedal, že pôjde dopredu a keď pôjde dopredu, bude počúvať, či tam niečo je. Je to päť percent, že nevie, kde bude razia, kde budú strážnici. Odišiel a my tam ležíme asi dvadsať minút. On príde naspäť, a že to vyzerá OK. Prídeme k tej ceste a tam sme sa postavili jeden vedľa druhého, ruky sme si chytili a prešli sme cez tú cestu ako jeden. Bola tam aj priekopa, do tej priekopy sme skočili, niekoľko minút počúvali, všetko bolo tiché a potom sme išli na hranicu Nemecka a Česka. Prechádzali sme nejakú močarinu a teraz sa zastavil a povedal: ,Tie biele kamene, to je hranica medzi Nemeckom a Čechami. Teraz môžete bežať.‘ Asi tak kilometer som bežal, hneď celý kilometer. A tí si tak pomaly šli a prejdem cez tie (kamene) a teraz som sa zbláznil, ja som sa vyškriabal na strom, jedol som listy stromu, ihličie, spadol som zo stromu, znova som sa vyškriabal, bol som v Nemecku, asi stopäťdesiat metrov v Nemecku. A teraz tí dvaja ľudia, čo nás previedli, nám povedali jednu vec: ,Ste v Nemecku. Keď pôjdete tichučko smerom na juhozápad, tam je mesiac, tam je juhozápad, prídete do dediny Furtinwald a tam vás chytia policajti, tam zostanete. Keď však budete rozprávať, môže vás zastaviť hraničná nemecká polícia a vezme vás naspäť k opone a vezme vás na nemeckú colnicu, ale budete iba päťdesiat metrov od českej colnice. Tak preto vo vašom záujme, keď sa nechcete skutočne obávať, buďte tichučkí.‘“

  • „Na takom letisku napríklad, tam nás dobre stravovali, aby sme mali hodne sily, my sme pracovali bez zastavenia. S krompáčom si kopal napríklad desať minút, odstúpil si, tí druhí s lopatou to rýchlo hodili na také auto a znovu sme kopali. To ti išlo tak desať hodín denne, pracovalo sa bez zastavenia. Ale kŕmili nás, aby sme mali energiu tak pracovať. My sme boli ako otroci, vtedy robotníci sedeli s lopatou a nič nerobili, my sme skutočne robili. Ja myslím, že tá továreň, kde sme robili, platila peniaze Ministerstvu.“ „Vnútra.“ „Hej, vnútra, za našu prácu, používali nás ako otrokov.“ „A vy ste nedostali peniaze?“ „Nič, nikdy. Absolútne nič. Nič sme nedostali.“

  • „Keď z toho vlaku zosadnem, musím ísť v smere vlaku a nesmiem za žiadnu cenu ísť cez stanicu. Tam bude razia, tam budú štyria policajti. Teraz je noc, tma, som asi dve stanice pred tým, ku mne príde zmenený plán. Nie, nesmieš ísť v smere vlaku, proti smeru vlaku. Ja som bol nervovo vyčerpaný, že som zabudol. Nevedel som, ktorým smerom ísť. Úplne blank. Predstavte si, vyjdem z vlaku a tam nebola razia, tak idem hneď direktne na tú stanicu do budovy. Prídem a tam idú štyria esenbáci, každý utečenec je tam. A ja som bol prvý človek, prejdem a za mnou každého legitimujú. To bol zázrak. Tam bolo nejaké parkovacie miesto a tam si rozmyslím, ktorým smerom ísť. Tak som išiel náhodou oproti smeru toho vlaku, čo bolo správne. Preskočil som plot, tam bol nejaký nákladný vlak, pod tým som prešiel a som šliapal, šliapal a šliapal. Zrazu za sebou počujem štrk. Zrýchlim, počujem štrk pred sebou, bola tma. A tam sú šiesti ľudia. Tak tam príde ten nízky človek a vyvedie nás doprava do lesa. A tam si sadne a hovorí: ,Tu musíme čakať na toho, ktorý nás prevezie cez železnú oponu, jeho meno je Jiří.‘ Jeho meno som nevedel, iba Jiří. Tak tam sedíme, tam bolo päť baptistov, z nich jedna bola žena a ja som bol šiesty. A potom ten človek v zelenom kabáte bol siedmy a ôsmy bol ten, na ktorého sme čakali. A bolo počuť pískanie, mal nejakú píšťalu, ktorá robila zvuk. A ten človek s tým zeleným kabátom odpovedal tiež s takým piskotom. Zrazu príde vysoký, chudý, štíhly človek. On povie: ,Ja som Jiří a ja vás preveziem cez Železnú oponu.‘“

  • „To bol silne vojenský systém, skutočne, aj keď noví vojaci sú na vojne, tak sa k nim chovajú veľmi drzo, to bol taký drzý systém, vojenský systém. S tým rozdielom, že sme sa nesmeli jeden s druhým priateliť. Keby ma chytili rozprávať sa s tým študentom, ktorý študoval v Lausanne vo Švajčiarsku, skončil by som v nejakej čiernej komore. Tam boli niektorí potrestaní, neviem kam išli, ale celé dni boli niekde zavretí. Neviem, kam šli. Tak to bolo veľmi prísne. Jedlo bolo dobré, dostatočné na fyzickú prácu. Keď bol budíček, už každý musel vyskočiť hneď z postele, v noci skočiť do postele, všetko sa zhaslo. To bolo také veľmi, veľmi prísne, prísny život. Tam nebola žiadna možnosť rozprávania sa, čítať niečo. Iba tie komunistické marxistické prednášky, každú noc dve hodiny a potom sme museli spievať ruské vojenské piesne.“

  • „A on povie: ,Pôjdeme takýmto spôsobom: ja pôjdem prvý, desať metrov za mnou pôjdete dvaja,‘ tu bol les, hora. Tu boli lesy a toto boli otvorené polia a on povedal: ,Keď sa ja zastavím, idete na kolená. Ja keď si kľaknem na koleno, vy si ľahnete a budete ležať tak dlho, ako som ja na kolene alebo ako ja ležím. Keď vstanem a pôjdem, vy vstanete a nasledujete ma. A len vždy musíte byť desať metrov za mnou a potom päť metrov od seba jeden od druhého, pravda, a ten posledný bude vzadu, desať metrov za nami.‘ Neskôr som sa dozvedel, že to bolo tak, keby niektorý z nás stúpil na mínu, toho dopredu by nezabilo a toho dozadu by nezabilo. A išli sme, predstav si, on sa pozerá na hodiny a povie: ,Päť.‘ Teraz, v absolútnej tichosti, nemohli sme rozprávať, on sa obráti, ide rovno do poľa. Mesiačik vyšiel spoza mračien a tam sa dalo vidieť asi pol kilometra. Ja som si myslel, že ideme cez lesy, tak som nechcel ísť. Ja som bol posledný a ten za mnou v zelenom kabáte mal pištoľ a dal mi to na chrbát a hovorí: ,Pochoduj!‘ Ja som si myslel, že som zradený, úplne zradený. Ja som skoro zomrel od strachu.“

  • Celé nahrávky
  • 1

    v Bratislave, 17.06.2008

    (audio)
    délka: 02:08:37
    nahrávka pořízena v rámci projektu Svedkovia z obdobia neslobody
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Tým ľuďom ale neverte, lebo keď priznáte hoci len jednu jedinú vec, čokoľvek, oni vás donútia povedať ďalšie

Ladislav Kisska
Ladislav Kisska
zdroj: Pamět národa - Archiv

Ladislav Kisska sa narodil 21. marca 1929 v Dolných Motešiciach (okres Trenčín). Ľudovú školu navštevoval vo svojom rodisku a potom prestúpil na gymnázium v Trenčíne, kde v roku 1948 zmaturoval. Po maturite odišiel študovať lesnícke inžinierstvo do Košíc, avšak v januári 1949 ho zadržala vtedajšia Štátna bezpečnosť (ŠtB). Prežil kruté vyšetrovanie a spolu s ďalšími 62 obžalovanými a 48 odsúdenými osobami bol obvinený z vlastizrady a špionáže v procese Albert Púčik a spol. A. Púčik spolu s Antonom Tunegom tiež pochádzali z Dolných Motešíc a bližšie sa spoznali počas štúdia na trenčianskom gymnáziu. Púčika, Tunegu a Tesára popravili 20. februára 1951 v Bratislave. Každého, kto prišiel do kontaktu s týmito mužmi, preverovala ŠtB a bol trestne stíhaný. Ladislav požičal Púčikovi peniaze, ktoré potreboval na dokončenie štúdia medicíny vo Viedni, keďže na Slovensku študovať nesmel. Tunegovi zasa odovzdal článok s optimistickým a kladným opisom práce študentov na Trati mládeže. Hoci Ladislav nemal v úmysle „škodiť vlasti“, jeho činy neostali nepotrestané. Počas vyšetrovacej väzby sa mu podarilo skontaktovať s  Púčikom i s Tunegom, čím dosiahol, že sa výpovede obžalovaných na súde zhodovali a Ladislava z väzenia prepustili. Odišiel do Košíc pokračovať v začatom štúdiu lesného inžinierstva, no obdobie jeho slobody netrvalo dlho. Asi po dvoch mesiacoch ho opätovne zatkli a z dôvodu potreby tzv. socialistickej prevýchovy internovali v Ilavskom tábore nútenej práce a o niečo neskôr v tábore v Hronci, odkiaľ sa mu podarilo utiecť spolu s ďalšími tromi väzňami, jedným Čechom a dvomi Maďarmi. Cez lesy sa dostali do Banskej Bystrice a odtiaľ až do Prahy. Jeho bývalý český spoluväzeň tu mal zariadiť povolenia na odchod do hraničnej oblasti, aby mohli prejsť cez železnú oponu. Český „priateľ“ ale jedného dňa zmizol a Ladislav ho už nikdy viac nevidel. Po tomto nevydarenom pokuse opustiť krajinu sa presunul na Slovensko a istý čas sa ukrýval v horách. Vďaka kontaktom, ktoré zabezpečil jeho otec, sa Ladislavovi podarilo prejsť cez česko-nemeckú hranicu až do nemeckého tábora pre utečencov, kde požiadal o emigračné víza do USA. Spojené štáty však udeľovali emigrantom z Československa víza až po piatich rokoch, preto sa rozhodol odísť do Kanady, kde mal strýka. V roku 1955 získal emigračné víza do Spojených štátov, odišiel do Kalifornie, kde vyštudoval lesníctvo. Napokon sa presťahoval do štátu Idaho, kde mu bolo udelené americké občianstvo a pracoval ako lesník pre štátne orgány. Na Slovensko a vrátil až po Nežnej revolúcii.