Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.
Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)
Tým ľuďom ale neverte, lebo keď priznáte hoci len jednu jedinú vec, čokoľvek, oni vás donútia povedať ďalšie
Ladislav Kisska sa narodil 21. marca 1929 v Dolných Motešiciach
ľudovú školu navštevoval vo svojom rodisku, neskôr prestúpil na gymnázium v Trenčíne, kde v roku 1948 zmaturoval
po maturite odišiel študovať lesnícke inžinierstvo do Košíc, avšak v januári 1949 ho zadržala vtedajšia Štátna bezpečnosť
prežil kruté vyšetrovanie a spolu s ďalšími osobami bol obvinený z vlastizrady a špionáže v procese Albert Púčik a spol.
počas vyšetrovacej väzby sa mu podarilo skontaktovať s Púčikom i s Tunegom, čím dosiahol, že sa výpovede obžalovaných na súde zhodovali a Ladislava z väzenia prepustili
v Košiciach pokračoval v začatom štúdiu lesného inžinierstva
onedlho ho opätovne zatkli a z dôvodu potreby tzv. socialistickej prevýchovy internovali v Ilavskom tábore nútenej práce a o niečo neskôr v tábore v Hronci
z Hronca utiekol spolu s ďalšími tromi väzňami až do Prahy s cieľom opustiť krajinu
po zrade bývalého spoluväzňa sa presunul na Slovensko a istý čas sa ukrýval v horách
vďaka kontaktom, ktoré zabezpečil jeho otec, sa Ladislavovi podarilo prejsť cez česko-nemeckú hranicu až do nemeckého tábora pre utečencov
požiadal o emigračné víza do USA, odišiel však do Kanady, kde mal strýka
v roku 1955 získal emigračné víza do Spojených štátov, kde vyštudoval lesníctvo
neskôr sa presťahoval do štátu Idaho, získal americké občianstvo a pracoval ako lesník pre štátne orgány
na Slovensko a vrátil až po Nežnej revolúcii
Ladislav Kišška (*1929)
„Tým ľuďom ale neverte, lebo keď priznáte hoci len jednu jedinú vec, čokoľvek, oni vás donútia povedať ďalšie.“
Ladislav Kisska sa narodil 21. marca 1929 v Dolných Motešiciach (okres Trenčín). Ľudovú školu navštevoval vo svojom rodisku a potom prestúpil na gymnázium v Trenčíne, kde v roku 1948 zmaturoval. Po maturite odišiel študovať lesnícke inžinierstvo do Košíc, avšak v januári 1949 ho zadržala vtedajšia Štátna bezpečnosť (ŠtB). „Pripravoval som sa na univerzitné skúšky v Trenčíne, keď sa jeden večer asi o desiatej hodine otvorili dvere v byte u mojej tety a došli tam štyria ľudia v kožených kabátoch. Opýtali sa ma na meno a povedali mi, že som zavretý pre špionáž. Prešli cez moju izbu, napríklad vytlačili zubnú pastu úplne, krém na topánky otvorili... Všetko prehliadli, zobrali mi moje vlastné hodinky, štátny občiansky dokument. Mal som fotoaparát, ten zobrali, a asi po takej hodine prezerania všetkého ma dali do auta a zobrali do Bratislavy. A to bolo skoro po polnoci, keď som došiel do Bratislavy na Lazaretskú ulicu na vyšetrovanie. Tam som došiel do jednej veľkej miestnosti, kde boli asi šiesti takí chuligáni, nevzdelaní silní chlapi, ktorí, keď som tam prišiel, sa hrozne smiali a začali ma bez príčiny biť. Kopať ma, biť, spadol som na zem. Niekoľkokrát som stratil vedomie, vedro vody na mňa hodili, znova som sa zobudil. Volali ma špiónom a nejakými menami zlými a znova som sa postavil, dali mi na stoličku si kľaknúť, hlavu na stôl a potom mi udreli na hlavu s päsťami. Potom som stratil vedomie, znovu ma vzkriesili a takto to išlo stále dokola.“ Dostal modrý pás (označenie pre politických väzňov) a dali ho do cely, kde sa spoznal s bývalým slovenským futbalovým trénerom Ferdinandom Daučíkom. Ten mu dal viaceré vzácne rady: „Budete vyšetrovaný a sľúbia vám, že vás vypustia von, keď ste len nejako máličko urobili niečo, čo z čoho vás obviňujú. Sľúbia, že sa dostanete na slobodu. Tým ľuďom ale neverte, lebo keď priznáte hoci len jednu jedinú vec, čokoľvek, oni vás donútia povedať ďalšie. Tri veci sa vám môžu stať: číslo jedna, môžete byť obesený pre špionáž; číslo dva, pôjdete do Jáchymova kopať rudu, kde sa dá požiť niekoľko rokov a zomriete; a po tretie, možno vás dajú Stalinovi ako darček, a môžete skončiť i na Sibíri.“
Ladislav Kišška bol spolu s ďalšími 62 obžalovanými a 48 odsúdenými osobami obvinený z vlastizrady a špionáže v procese Albert Púčik a spol. A. Púčik spolu s Antonom Tunegom tiež pochádzali z Dolných Motešíc a bližšie sa spoznali počas štúdia na trenčianskom gymnáziu. Boli silnými článkami začínajúceho protikomunistického odboja na Slovensku, čo, samozrejme, nebolo po vôli ŠtB. „Po likvidácii Chalmovského skupiny orgánmi vtedajšej Štátnej bezpečnosti v decembri 1945 skončil Púčik vo väzení a neskôr v pracovnom tábore, čo mu znemožnilo ďalšie štúdium. Tunega unikal pred zaistením iba tak, že sa ukrýval. Púčik zvážil svoju perspektívu a rozhodol sa ešte v novembri 1947 odísť do exilu. V americkej okupačnej zóne Rakúska sa spojil s aktívnou skupinou, ktorá pracovala vo Viedni a v Braunau... a začali organizovať systematickejšiu spravodajskú prácu, namierenú proti prichádzajúcemu komunizmu. Pritom postupne nachádzali podporu u americkej vojenskej spravodajskej služby. Púčik sa podujal na veľmi riskantné cesty. Celkovo sa šesťkrát preplavil na gumovom člne cez hraničnú rieku Moravu, ktorá už vtedy bola prísne strážená. Na Slovensko prinášal rôzne odkazy a kontaktoval ľudí, ktorí by mohli prichádzať do úvahy pri budovaní protikomunistickej rezistencie. Zo Slovenska odnášal okrem odkazov aj informácie, ktoré podľa neho mohli mať spravodajskú hodnotu [pozn. zisťoval náladu medzi obyvateľstvom, situáciu v komunistickej strane, správy o bratislavskom prístave].“ V roku 1949 ho však spolu s priateľom Eduardom Tesárom zaistili, uväznili a rozsudkom Najvyššieho súdu z 18. júla 1950 odsúdili za špionáž na trest smrti obesením. Púčika, Tunegu a Tesára popravili 20. februára 1951 v Bratislave. Ich proces sa považuje za jeden z najvýznamnejších vykonštruovaných politických procesov 50. rokov v Československu. Každého, kto prišiel do kontaktu s týmito mužmi, preverovala ŠtB a trestne stíhali. Ladislav požičal Púčikovi peniaze, ktoré potreboval na dokončenie štúdia medicíny vo Viedni, keďže na Slovensku študovať nesmel. Tunegovi zasa odovzdal článok s optimistickým a kladným opisom práce študentov na Trati mládeže, pôvodne vraj do časopisu Pioner, ktorý pravdepodobne neskôr uverejnili v zahraničnej tlači. Hoci Ladislav nemal v úmysle „škodiť vlasti“, jeho činy neostali nepotrestané. Počas vyšetrovacej väzby sa usiloval skontaktovať s Púčikom i s Tunegom, aby na súde obaja vypovedali v jeho prospech. To však bolo poriadne zložité. Na prechádzke sa stretol s človekom, s prezývkou Chemik, ktorý mal celu v blízkosti Tunegovej a dohodol sa s ním na odovzdaní správy cez kanalizáciu. „Teraz príde šesť hodín, večera, dvere sa všetky zavrú, väzni, tí sú dnu a ja teraz vypláchnem vodu z tej kanalizácie a volám: ,Lesník volá Chemika. Chemik, daj odkaz Tunegovi. Môj odkaz je: Dal som ti, Tóno, dal som ti článok o Trati mládeže za účelom uverejniť ho na Slovensku do novín. Toto budem hovoriť na súde. Potom sme zaliali vodou a všetko bolo v poriadku.“ Púčikovi zasa odovzdal správu v znení: „Na súde poviem pravdu, že som ti dal peniaze za účelom študovania medicíny vo Viedni. Túto pravdu poviem na súde.“ Správu, napísanú na papieri a zamotanú v chlebovej guľôčke, hodil do Púčikovej cely č. 320 ďalší z Ladislavových známych, ktorého spoznal vo väzení. Keďže sa správy podarilo doručiť a výpovede obžalovaných sa na súde zhodovali, Ladislava z väzenia prepustili. Odišiel do Košíc pokračovať v začatom štúdiu lesného inžinierstva, no obdobie jeho slobody netrvalo dlho. Asi po dvoch mesiacoch ho opätovne zatkli. Na základe rozhodnutia krajskej zaraďovacej komisie ho z dôvodu potreby tzv. socialistickej prevýchovy internovali v Ilavskom tábore nútenej práce. „Pracovali sme v Dubnici, pracovali sme v Trenčíne na letisku, pracovali sme ťažko, s betónom, bez ochrany očí či uší... A vždy tam boli štyria strážnici s kalašnikovom. A keď sme sa vrátili do tej väznice v Ilave, človek menom Mikuláš Jakab, taký sadista, nás trýznil každú noc.“ V tábore nútenej práce vládol veľmi prísny režim. Väzňov sa tu snažili navyše ideologicky prevychovať: „Každú noc asi do dvoch hodín sme museli počúvať jedného primitívneho človeka, ktorý sa snažil vysvetliť marxizmus, náboženstvo Sovietskeho zväzu. No on sám nemal žiadnu znalosť filozofie alebo nejakého vzdelania!“ Po niekoľkých mesiacoch Ladislava premiestnili do tábora nútenej práce v Hronci, odkiaľ sa mu po krátkom čase spolu s ďalšími tromi väzňami, jedným Čechom a dvomi Maďarmi, podarilo utiecť. Cez lesy sa dostali až do Banskej Bystrice a odtiaľ vďaka Čechovi až do Prahy: „Prichádzali sme k moravskej hranici. Dvaja esenbáci s koženými kapsami nastúpili hneď za lokomotívou a každému kontrolovali legitimácie. My sme, samozrejme, žiadne nemali. Išli sme do posledného vagóna toho vlaku, boli sme pripravení vyjsť na strechu, ale keďže sa vlak znovu zastavil v noci, z opačnej strany, než je stanica, skrčení sme išli do prvého vagóna za lokomotívou. Tam bola parná lokomotíva a išiel z toho dym. Tí policajti sa tam už nevrátili a my sme sa dostali až do Prahy.“
V Prahe strávil štyri týždne. Jeho bývalý český spoluväzeň tu mal zariadiť povolenia na odchod do hraničnej oblasti, aby mohli prejsť cez železnú oponu. Rodičia mu poslali univerzitný index, ktorý mal slúžiť ako doklad jeho totožnosti, a potrebné peniaze. Českému priateľovi dôveroval a dal mu značnú časť sumy na „zariadenie dôležitých náležitostí na útek na Západ“. Český „priateľ“ ale jedného dňa zmizol a Ladislav ho už nikdy viac nevidel. Potom tomto nevydarenom pokuse opustiť krajinu sa presunul na Slovensko a istý čas sa ukrýval v horách. Zatiaľ sa jeho otec pokúšal získať kontakt na niekoho, kto by mu pomohol dostať sa cez železnú oponu. To sa napokon aj podarilo. Životu nebezpečným spôsobom prešli cez česko-nemeckú hranicu a Ladislav sa dostal do nemeckého tábora pre utečencov, kde požiadal o emigračné víza do USA. Spojené štáty však udeľovali emigrantom z Československa víza až po piatich rokoch, preto sa rozhodol odísť do Kanady, kde mal strýka, a dalo sa tam dostať za rok a pol. V Kanade žil štyri roky začal tam študovať medzinárodné štúdiá. Keď v roku 1955 dostal emigračné víza do Spojených štátov, odišiel do Kalifornie, kde študoval lesníctvo. Napokon sa presťahoval do štátu Idaho, získal americké občianstvo a pracoval ako lesník pre štátne orgány. Na Slovensko a vrátil až po Nežnej revolúcii. Hovoriť o udalostiach spred šesťdesiatich rokov pre neho nebolo jednoduché. Aj to ukazuje muky, ktoré musel ako nevinný prežiť vo vlastnej krajine.
Príbeh pamätníka spracovali: Jana Speváková, Martina Fiamová, Zuzana Kováčová
© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Witnesses of the Oppression Period
Příbeh pamětníka v rámci projektu Witnesses of the Oppression Period (Jana Speváková)