Vladimír Jonáš

„Ja som išiel z obchodu a jeden miestny blázon dával na cestu plechový sud zo smetí. Tak som ho zobral a odhodil sud aj jeho. Pýtal som sa ho, či je sprostý. Či sa chce s takým sudom stavať proti tanku. Mohli mu totiž ublížiť. Lebo aj tu strieľali, pri pošte. Tam aj zranili jednu ženu vtedy Rusi. Tiež hádzali po nich..."

„Tam neboli žiadne kasárne. My sme boli ubytovaní v drevených ,pajdách´. Bez kúrenia, bez pece, bez WC. Jedno WC bolo na prostriedku a vedľa bola jediná studňa. Teplá voda žiadna, teplo žiadne. Mali sme oblečenie, bagandže a vojenské pracovné oblečenie s čiapkou. To bola celá naša výstroj. A dve deky. Jednu na slamu a druhou sa človek zakrýval. Na pajde boli medzery ako prst. Keď človek ráno vstal, tak mal pásy od mrazu po celej deke. Doslova ako zebry. To bolo niečo pod úroveň. Kto to nezažil, tak neuverí, že sa to mohlo v tom čase, už v roku 1951, takéto niečo udiať..."

„Ako prišli komunisti k moci, vyžadovali, aby sa ľudia navzájom zrádzali a podrážali. To bola ich ideológia. Napríklad tým, že ja som skončil službu v PTP, neskončilo nič. Ja som prišiel a za dva a pol roka už som mal súdne konanie, domovú prehliadku. Všetko mi prehádzali. A býval som už v lesáckom byte. Takže tam nemali čo hľadať. Pozerali popod koberce. Mňa pred Vianocami zobrali z revíru a až na druhý deň večer ma pustili v Handlovej z polície."

„Niektorí boli arogantní. Niektorí sa cítili menejcenní, že sa s nami vôbec rozprávajú. My sme boli pre nich plebs. Nikoho nezaujímalo, že som zmaturoval v lesníckej škole s vyznamenaním. Mňa tam brali ako nulu. A ja som sa aj potom správal ako nula..."