Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Vladimír Jonáš (* 1929)

• narodil sa 30. marca 1929 v Krupine

• otec s matkou vlastnili obchod so stavebninami a pílu

• s rodinou zažil obsadenie Krupiny nemeckými aj sovietskymi vojskami

• po roku 1948 bola Jonášovcom živnosť znárodnená, odobrali im aj dom

• v roku 1951 nastúpil na vojenskú službu k útvarom PTP

• po návrate pracoval v Lesných závodoch Prievidza

• zažil dva pokusy o odsúdenie za údajné rozkrádanie socialistického majetku

• do dôchodku v roku 1989 pracoval v bani Handlová

• popri dôchodku pracoval ako robotník v obci Počúvadlo a do roku 2009 na mestskom úrade v Handlovej

Každá doba má svoju metaforu. Mnohé boli dobami rozkvetu, iné svedkami teroru. Príbeh Vladimíra Jonáša je príbehom doby, ktorá používala teror, keď to slúžilo jej cieľom. Omnoho častejšie však využívala svoju ideovú prirodzenosť, ukrytú medzi riadkami leninsko-marxistických utópií. Tou bola zrada, nedôvera, túžba nájsť nepriateľa vo vlastných radoch. Vladimír Jonáš sa nevinnou obeťou tejto zrady, prenasledovania a „budovateľského“ útlaku stal už v mladíckom veku.

Vladimír Jonáš sa narodil 30. marca 1929 v Krupine. Rodičia Emil Jonáš s matkou Vilmou Jonášovou, rod. Dlhošovou, mali tri deti. Synov Milana, Vladimíra (náš pamätník) a najmladšieho Jána. Pracovali ako svedomití živnostníci v časoch rozkvitajúcej prvej Československej republiky. V Krupine mali obchod so stavebným materiálom, v neskoršom období k svojmu podnikaniu pridali pílu, ktorú postavili doslova na holej lúke. Svoje detstvo teda vnímal Vladimír ako zlaté časy. Sledoval a priúčal sa práci svojho otca, ktorý mu bol vzorom svedomitosti a usilovnosti.

Slovenský štát a Krupina

Zmena režimu spojená s nástupom ľudáckej propagandy, ktorá mala ovplyvniť obyvateľstvo v prospech nacistického Nemecka, sa dotkla množstva ľudí. Krupinu však jej hrôzy dlho obchádzali. Emil Jonáš pôsobil ako podpredseda mestského výboru v Krupine. Ako vážený občan mal s obyvateľmi dobré vzťahy.

V tom čase sa Vladimírova mladosť okrem ľudovej (neskôr meštianskej) školy spájala hlavne s futbalom a jeho nadšením pre túto hru. Ako premýšľajúci mladý chlapec sa taktiež aktívne zapájal do aktivít miestnych ochotníckych divadiel či iných kultúrno-spoločenských podujatí. Niečo však napriek tomu naznačovalo klamlivosť vtedajšej reality. Začalo sa poukazovať na náboženské rozdiely medzi evanjelickou a katolíckou časťou krupinských veriacich. Oficiálna štátna doktrína samozrejme preferovala katolícke náboženstvo, avšak evanjelici mali v Krupine taktiež silné postavenie: „To boli veľmi divné časy. Kvôli odlišnej viere sa dokonca mnoho rodín roky nerozprávalo. Úplne pretrhali kontakty. U nás to síce neplatilo, keďže otec bol evanjelik a mama katolíčka. Bol som teda v styku s oboma vierami a mal svoj názor, že predsa všetci veríme v jedného Boha.“  

Ďalším medzníkom, ktorý postupne narušil Vladimírovo zmýšľanie, boli perzekúcie a čistky bezpečnostných zložiek a Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy voči určitým skupinám miestnych obyvateľov. Tie sa najviac zintenzívnili počas Povstania, ale prítomné boli prakticky počas celého trvania ľudáckeho režimu.

V Krupine bol významným ideovým iniciátorom týchto čistiek kňaz Leonard Sliačan. Ten je dodnes v histórii nášho národa vnímaný dosť rozporuplne, mnohí ho majú za pomyselného mučeníka z čias komunizmu, keďže zažil prísne vyšetrovanie v 50. rokoch 20. storočia za údajný podiel v zločinoch nacizmu a ľudáckeho režimu na Slovensku. Našli sa dokonca hlasy, tvrdiace, že mnohých ľudí zachránil pred najhorším, pretože ako kňaz a zároveň ideová autorita pre členov banskobystrického Pohotovostného oddielu Hlinkovej gardy mohol zabraňovať čistkám mnohých ľudí, ktorí by inak skončili na popravisku. Vladimír poznal Leonarda Sliačana ako mladík, chodieval k nemu na omše do miestneho katolíckeho kostola. Napriek tvrdeniam snažiacim sa Leonarda Sliačana vykresliť ako mučeníka neskoršieho komunistického režimu má však Vladimír na jeho pôsobenie v Krupine triezvejší názor: „Viete, dekan Sliačan poznal moju rodinu, chodieval dokonca k mojej starej mame na bryndzové halušky. Možno preto sme boli aj v neskoršom období niektorých represií ušetrení. Neviem ale povedať, do akej miery robil správnu či nesprávnu politiku. Ja si skôr pamätám na môjho rómskeho kamaráta Didiho z Krupiny. Spolu sme hrávali futbal, spolu sme vyrastali, a keď mal 16 rokov, tak ho zobrali aj s jeho rodinou a popravili. Taktiež ho mohol dekan Sliačan zachrániť, keby chcel, ale neurobil to...“ Napriek tomu však Vladimír so svojou rodinou žili relatívne bezpečne.

Krupina však nebola úplne odrezaná od okolitého sveta a jeho diania. Na strednom Slovensku čoskoro vypuklo Povstanie.

Povstalecké časy – na ceste k červenej diktatúre

Po živelnom vypuknutí Slovenského národného povstania sa Krupina stala živým svedkom okolností doby a vojny, ktorá do tých čias zúrila mimo jej územia. V jej okolí sa nachádzali početné skupiny sovietskych aj francúzskych partizánov, ktorých činnosť začínala byť čoraz intenzívnejšia. V mestskom zastupiteľstve vypukla medzi bývalými sympatizantmi ľudáckeho režimu panika, mnohí z nich narýchlo opustili pracovisko či mesto. Vladimírov otec ale zostal vo funkcii, nemal na rukách ničiu krv a dokonca bol tajným sympatizantom Povstania: „Od nás síce nikto z rodiny nenarukoval, ale otec dal napríklad povstalcom jeden pár našich koní. Iróniou osudu mu neskôr druhý pár koní zobrala Červená armáda, keď oslobodzovala Krupinu.“ Počas povstaleckých čias bol teda Emil Jonáš so svojou rodinou v bezpečí. Povstaleckí vojaci aj vedenie ho rešpektovali a v rámci možností s ním spolupracovali.

Ako sa však menila situácia na bojisku, mesto získala späť do rúk nemecká armáda. Tá v Krupine rozpútala skutočné peklo. Začal sa kolotoč zatýkaní, deportácií, popráv akýchkoľvek reálnych či domnelých sympatizantov Povstania. Jonášovci sa v tejto situácii uchránili, ale tvrdosť nemeckých protiopatrení zasiahla aj ich rodinu. Nemci totiž zlikvidovali železničnú trať, aby zabránili spojeniu a dodávkam materiálu medzi povstaleckými územiami. V súvislosti s tým zničili aj pílu rodiny Jonášovcov, aby zabránili prípadnej výrobe nových drevených dielcov pre obnovu železnice. Nikto z nich nehľadel na živobytie, ktoré táto živnosť zabezpečovala celej jonášovskej rodine. Po definitívnom ústupe nemeckých vojsk oslobodila mesto v marci 1945 postupujúca sovietska armáda v súčinnosti s rumunskou armádou. Na rabovanie alebo divoké správanie sa nových dobyvateľov si Vladimír nespomína. V Krupine sa dlho nezdržali, pokračovali smerom do Maďarska, kde bola situácia kritickejšia. Napriek tomu sa v dome Jonášovcov na istý čas usídlil štáb obávanej sovietskej tajnej služby NKVD: „Boli to dvaja páni, väčšinu dňa ale pracovali alebo boli mimo domu, občas sme sa večer o niečom pozhovárali. Na nejaké zatýkania, výsluchy alebo popravy si však nespomínam. Aspoň v našom dome alebo jeho bezprostrednej blízkosti.“

Krupina nakoniec prešla hrôzami vojny. Do mesta sa mal vrátiť pokoj a rodina Jonášovcov dúfala v lepšiu budúcnosť. Svojpomocne znovu vybudovali zničenú pílu a snažili sa hľadieť dopredu. Od roku 1947 Vladimír pokračoval v štúdiu na drevársko-piliarskej škole v Liptovskom Hrádku: „Otec mal takú víziu. Starší brat študoval ekonómiu v Bratislave, mal z neho byť firemný ekonóm. Ja som zas mal mať na starosti zabezpečovanie výroby, preto sa moje štúdium uberalo týmto smerom.“ Idylické očakávanie lepších čias však narušila realita pevne sa usádzajúcej komunistickej diktatúry sovietskeho typu. Kolesá budovateľskej bezohľadnosti sa nezadržateľne rútili smerom k ich životom.

Život po komunistickom prevrate – bolestivé precitnutie

Netrvalo dlho a nespravodlivé znárodňovanie súkromného majetku sa priamo dotklo aj rodiny Jonášovcov. Po komunistickom prevrate vo februári 1948 bola Emilovi Jonášovi znárodnená rokmi tvrdej práce nadobudnutá píla i obchod so stavebninami. Nikto nehľadel na jeho dovtedajšie postavenie váženého a čestného obyvateľa Krupiny. Sympatizanti režimu bažiaci po moci a majetku bezohľadne brali všetko, čo pracovití ľudia roky budovali. Na Vladimírovho otca doľahli tieto opatrenia mimoriadne ťažko. Emil Jonáš sa napriek tomu snažil prežiť a pracoval v podniku aspoň ako zamestnanec.  Situácia však zašla tak ďaleko, že nové vedenie štátneho podniku Pohronské píly, ktoré spravovalo jeho bývalú živnosť, mu v novembri 1949 dalo výpoveď, čím Emila Jonáša definitívne odstavili od práce na jeho bývalom majetku a uvrhli ho spolu s rodinou do existenčných problémov. Oficiálnym dôvodom bola údajná nadbytočnosť a politická nespoľahlivosť.

Týmto krutým opatrením sa však perzekúcie voči rodine Jonášovcov neskončili. V roku 1951 im vyvlastnili vlastný dom, ktorý museli do 48 hodín opustiť. Namiesto predošlého bydliska dostali do nájmu maličký priestor v Horných Rykynčiciach, z ktorého sa neskôr presťahovali do Handlovej. V bezuzdnom hľadaní nových prekážok dokonca režim poslal Emila Jonáša do väzenia v Leopoldove pre údajné zlé hospodárenie, definované ako rozkrádanie socialistického majetku. Vladimírov otec strávil vo väzbe 9 mesiacov. Okolnosti, ktoré ho tak kruto zasiahli, sa natrvalo podpísali na jeho zdraví.

Ruka červenej diktatúry ale nezabudla na nikoho a čoskoro sa podpísala aj na živote samotného Vladimíra. Ten po absolvovaní drevársko-piliarskej školy v Žarnovici pokračoval štúdiom lesníctva v Banskej Štiavnici, kde v roku 1951 zmaturoval s vyznamenaním. S rodinou mal v tej dobe slabý kontakt, takže len z diaľky vnímal okolnosti, ktoré ich v Krupine postihli. Čoskoro však režim ukázal svoju tvár a zasiahol priamo do života Vladimíra.

Vladimír v útvaroch PTP – koniec mladíckych nádejí

Vladimír dodnes netuší, akým spôsobom či z akého dôvodu sa dostal k útvarom PTP. Jednou možnosťou bola otcova bývalá živnosť a zaradenie jeho rodiny medzi pomyselných zbohatlíckych nepriateľov socializmu. Jeho osudom však mohla zamiešať aj pomstychtivosť niektorých ľudí: „Ja som sa v minulosti v Krupine kamarátsky stýkal s jedným dievčaťom. Chodievali sme spolu do divadla a trávili voľný čas, všetko v priateľskom nezáväznom duchu. Ona však mala zrejme iné zmýšľanie a keď som sa od svojej mamy dozvedel, že jej rodina už chystá našu svadbu, musel som okolnosti uviesť na pravú mieru. Ja som mal vtedy hlavu plnú myšlienok na štúdium, nie na svadbu. Ona to možno zobrala ťažšie, než som dúfal, a zhodou okolností jej otec bol významným členom komunistickej strany v Krupine.“ Dodnes nie je teda jasné, čo bolo reálnou príčinou a ktorý aktívny človek sa postaral o zničenie Vladimírovej budúcnosti. Pravdou zostáva, že v roku 1951 prišiel Vladimírovi povolávací rozkaz na absolvovanie vojenskej služby v trestných útvaroch PTP (Pomocné technické prápory), kam režim s radosťou umiestňoval svojich pomyselných nepriateľov.

Prvou Vladimírovou zastávkou sa stal sústreďovací tábor v Libave: „Kto to nezažil, tak neuverí, aké podmienky tam vládli. Boli sme ubytovaní v drevených chatrčiach, nebola tam žiadna teplá voda, kúrenie, žiadna možnosť osobnej hygieny. Chatrče mali medzery veľké ako prst. Každú noc mrzlo a my sme mali k dispozícii len svoje pracovné vojenské oblečenie a jednu deku. Mnoho chlapcov tam plakalo ako malé deti, mnoho z nich sa tiež pokúsilo o útek. Vždy ich však chytili a oni sa dostali do väzenia. Každý deň sme cvičili alebo boli vymývaní zo strany veliteľov komunistickou propagandou.“ Po 20 dňoch útrap boli vojaci premiestnení na svoje budúce pracovné pôsobiská. Vladimír sa dostal do bane Evžen, neskôr premenovanej na baňu Pionier, ktorá bola súčasťou Ostravsko-karvinských baní. Tu bolo treba vojakom ukázať, čo pre režim znamenajú a kde je ich miesto: „Niektorí velitelia sa cítili menejcenní, už len keď sa s nami museli rozprávať. Nikoho tam nezaujímal pôvod či vzdelanie človeka. Boli sme občania druhej kategórie a správali sa k nám doslova ako k nulám.“ Vladimírovi pomohli jeho pracovné návyky a obozretnosť, ktorá sa stala postupne jeho životne dôležitou vlastnosťou. Nezapájal sa do konfliktných situácii, snažil sa nevyčnievať z radu a neupozorňovať na seba.

Počas vojenskej služby Vladimír prežil mnoho udalostí, ktoré ešte viac sťažili jeho pracovné nasadenie. V čase od smrti Stalina až do menovej reformy bol v armáde vyhlásený sprísnený pohotovostný režim a zákaz vychádzok. Nešťastnou menovou reformou v roku 1953 prišlo mnoho obyvateľov o svoje ťažko nadobudnuté úspory, ktoré boli ich jedinou istotou po rokoch tvrdej práce. Táto štátom podporovaná krádež dopadla najťažšie na starších baníkov, ktorí tvrdo pracovali a dlhé roky si odkladali úspory na zabezpečenie svojej existencie v starobe. V zúfalstve nad touto nespravodlivosťou mnohí z nich spáchali samovraždu. V celom Ostravskom kraji zavládli štrajky a nepokoje. Prezident Antonín Zápotocký musel počas svojej návštevy a snahy o príhovor v Ostrave dokonca urýchlene opustiť mesto. Rozbúrený dav naplno prejavil svoju nevôľu a museli zasiahnuť bezpečnostné zložky. Pre vojakov PTP tieto časy znamenali ďalšiu prácu navyše. Museli totiž zastúpiť v práci aj štrajkujúcich baníkov.

Vladimír sa snažil pristupovať k svojej práci zodpovedne. Mnohokrát pracoval nad rámec svojej normy a vychádzky, ktoré mu boli postupom času príležitostne umožnené, nechával iným vojakom, ktorí mali manželky a rodiny. Okrem toho sa nerád vracal domov, kde cítil stále živú nespravodlivosť, ktorú režim vykonal voči jeho rodičom.

Pracovné smeny neznamenali pre vojakov jedinú záťaž. Omnoho horšie Vladimír vnímal pokusy o psychické zlomenie človeka a jeho dôstojnosti pri snahách mať vlastný názor: „Ja by som to nazval aj vojnou nervov. Po skončení smeny sme okrem cvičenia mali pravidelné politické školenia a semináre. Tlačili do nás propagandu, sledovali reakcie každého z nás. Dokonca hľadali medzi nami svojich posluhovačov a udavačov. Tí mali za drobné výhody udávať a škodiť ostatným vojakom. Svoj osobný čas mal človek len vo chvíli, keď spal.“ Vladimír naplno využil svoj inštinkt a tušil, ktorí z vojakov sú skrytými udavačmi. Nikdy však nedošlo k žiadnemu konfliktu. Uvedomoval si totiž, že na podobné incidenty velitelia čakajú a s radosťou ich odmeňujú prísnymi trestami. Mnoho nadriadených veliteľov aj vojakov základnej vojenskej služby, ktorí mali nad PTP-ákmi dozor, im nezabudlo dostatočne dávať najavo, akí bezvýznamní a zbytoční sú pre komunistický režim. Urážky, posmešky, povyšovanie sa hraničiace niekedy až s psychickým týraním boli na dennom poriadku.

Roky ubiehali a koncom roku 1953 Vladimír končil svoju službu v útvare PTP. V snahe vyhnúť sa neskorším vojenským cvičeniam, takzvaným „manévrom“, ktoré slúžili na podporovanie bojového ducha a pripravenosti civilného obyvateľstva pre prípadný boj s domnelým nepriateľom, si ju o dva mesiace predĺžil. Bolo mu sľúbené, že pri dvojmesačnej vojenskej službe navyše mu v budúcnosti budú odpustené dva takéto manévre. Aj tu však režim Vladimíra oklamal. V neskoršom civilnom živote musel absolvovať manévre štyrikrát. 

Prekážkový beh nepriazňou doby

Po návrate do Handlovej, kde už žili aj jeho rodičia, sa zamestnal v banskom učilišti ako vychovávateľ. S rodičmi mal blízky vzťah, o to viac, že ich spájala nespravodlivosť, ktorú za posledné roky zažili. Vladimíra práca vychovávateľa nenapĺňala, stále inklinoval k práci v lesoch, ktorá mu bola srdcom aj vzdelaním bližšia. V roku 1954 teda prijal prácu referenta na odbore výstavby v Prievidzi. Tá bol prestupnou stanicou na jeho ceste k Lesným závodom Prievidza, kam sa mu nakoniec podarilo dostať. Medzitým spoznal svoju budúcu manželku Annu Kaniansku, s ktorou uzavreli manželstvo a narodili sa im dvaja synovia - Emil a Vladimír. Zdalo sa, že život sa ustálil a snáď by mohol mať po dlhej dobe opäť sľubnejšie smerovanie.

Krutým precitnutím a pripomienkou ťažkých čias sa stalo úmrtie Vladimírovho otca Emila Jonáša v roku 1957. Umrel na infarkt, nesúc na sebe do konca biľag domnelého triedneho nepriateľa, ktorého závistlivá a chamtivá doba pripravila o všetko. Okrem toho Vladimírova mama a vdova Vilma Jonášová dostala výpoveď v handlovskom obchode s ovocím a zeleninou, kde bola zamestnaná. Oficiálnym dôvodom bola informácia, podľa ktorej mala v minulosti s manželom živnosť, a teda jej zotrvanie v podniku nebolo politicky žiadúce. Ako by toho na čerstvú vdovu nebolo dosť, jej nebohému manželovi vyrúbili posmrtne akúsi zbohatlícku daň, ktorú musela zúfalá Vilma Jonášová uhradiť.

Vladimír sa čoskoro takisto po druhýkrát zoznámil s komunistickou realitou, tentokrát už ako civil. V roku 1958 žil ako zamestnanec Lesných závodov so svojou mladou rodinou v Nitrianskom Pravne. Tu ho pred Vianocami zatkla Verejná bezpečnosť priamo počas práce: „Zobrali ma priamo z revíru, prehádzali mi byt, nábytok, ale nič nenašli. Napriek tomu ma držali vo vyšetrovacej väzbe až do ďalšieho dňa.“ Po čase sa Vladimír dozvedel, že zámienkou, ktorú tak dlho režim potreboval na jeho prenasledovanie, mal byť obnos peňazí, ktoré dostal od švagra na svoju vkladnú knižku. Vladimír mu chcel pomôcť s kúpou auta, ktoré bolo vtedy nedostatkovým tovarom. Ako zamestnanec lesov mal možnosť sa k automobilu dostať, a tak ho mal švagrovi kúpiť pod svojim menom. Aktívnym sliedičom doby to však postačovalo na pokus dostať Vladimíra do väzenia pre podozrenie z rozkrádania socialistického majetku. Ani po vyjasnení situácie okolo kúpy auta však nemal Vladimír nič vyhraté. Prebehli dve pojednávania, na ktorých  sa musel obhajovať z najrôznejších malicherností: „Jeden aktívny zamestnanec lesných závodov, nechcem ho menovať, keďže je už nebohý, sa stále snažil donášať ďalšie vymyslené dôkazy voči mojej osobe. Raz to bola údajné odcudzenie dreva, ktoré sa rozdeľovalo ako palivo, potom zas zmiznutie slamy pre dobytok a podobné hlúposti. Ja som sa však vždy vedel obhájiť a na všetko som mal doklady. Keď už aj sudca Šakový videl bezcieľnosť tohto obviňovania, povedal dokonca spomínanému udavačovi, aby už prestal, pretože jeho úmyselná snaha poškodiť mi bola viac ako evidentná.“ Z pojednávania však musel vyjsť nejaký dôsledok, Vladimír bol predsa pre režim osobou z politicky nespoľahlivej rodiny. Súd mu teda vymeral pol roka odňatia slobody s podmienečným odkladom a 2000 Kčs pokuty.

K problémom zo strany štátu sa pridali Vladimírove starosti o manželkino zhoršujúce sa zdravie. Na radu svojho známeho vstúpil do komunistickej strany, dúfajúc, že vďaka tomu bude mať on a hlavne jeho potomkovia viac pokoja. Aj tu sa však mýlil. Navyše mu od poslednej snahy dostať ho do väzenia pribudli pravidelné kontroly zo strany príslušníkov Štátnej bezpečnosti. Tí ho navštevovali v niekoľkomesačných intervaloch až do pádu komunistického režimu: „To bola tiež hra psychologického charakteru. Príslušník vždy prišiel, predstavil sa, zobral si noviny a čítal si. Nikdy nič nechcel, nepýtal sa. Len ma sledoval. Či už u mňa doma, alebo v práci, kde sa usadil v mojej kancelárii. Tieto návštevy trvali až do Nežnej revolúcie.“

So stigmou minulosti po celý život

Príchod intervenčných vojsk v roku 1968 prežíval Vladimír priamo v Handlovej. Dokonca pomáhal miestnym mestským funkcionárom vyvesiť na miestnom úrade čiernu zástavu ako znak protestu proti okupácii. Z vlastnej skúsenosti však už poznal krutosť režimu, ktorý sa nezastaví ani pred obeťami. Ako obozretný človek chcel upokojiť situáciu a zabrániť zbytočným stratám na životoch: „Po ceste som stretol takého miestneho blázna. Ten sa snažil plechový sud s odpadkami zvaliť na cestu v snahe klásť prekážky tankom. Ja som ho strhol a pýtal sa ho, či je sprostý. Či sa chce s takým sudom stavať do cesty ruským tankom. Nič by si nepomohol, len seba ohrozil. Lebo v iných častiach Handlovej došlo aj k streľbe a zraneniam pri pokusoch klásť odpor.“

V pracovnom živote bol Vladimír svedomitým pracovníkom, ktorý zalesnil 1200 hektárov okolo Handlovej a výrazne tak prispel k zabráneniu zosuvov pôdy, ktoré predstavovali nebezpečenstvo pre mesto a jeho okolie. Namiesto vďaky sa však dočkal opätovnej snahy o hľadanie dôkazov pre udanie voči svojej osobe. Znechutený pomermi v Lesných závodoch sa rozhodol zmeniť pracovisko. Prestúpil do baní v Handlovej, kde sa postupne od práce robotníka na vývoze v úpravni prepracoval cez funkciu technika a samostatného normovača až k práci vedúceho úseku dopravy, kde zotrval až do svojho odchodu na dôchodok v roku 1989.

Počas svojho života sa svojou svedomitou prácou a odhodlanosťou stal Vladimír priateľom mnohých ľudí. Získal si rešpekt a uznanie zo strany robotníkov, keďže sa nikdy nebál manuálnej práce a dokázal si ju v plnej miere zastať. Rovnako však bol vďaka svojmu profesionálnemu prístupu k práci platným členom aj na zodpovedných funkciách. Celý život ho sprevádzala láska k futbalu, ktorému sa po skončení mladíckej kariéry naďalej venoval ako rozhodca či funkcionár na mestskej i krajskej úrovni. Aj tu spoznal mnoho priateľov, ktorí mu boli útechou v dobe, ktorá sa ho snažila neustále prenasledovať; v časoch, keď režim bezohľadne okradol a trestal jeho rodičov; v časoch, keď prešiel strastiplnú cestu útvarmi PTP, až po pracovné roky sprevádzané udaniami a neustálym sledovaním zo strany tajných služieb. Po rokoch neslobody, ktorá sa dotkla troch generácii, sa Vladimír konečne dočkal konca režimu, ktorý mu toľko vzal.

K demokracii po nesprávnej trase

Vladimír dosiahol dôchodkový vek v marci roku 1989, ani tu však jeho pracovný a aktívny život nekončil. Pokračoval manuálnou prácou na družstve v obci Počúvadlo. Po dlhých rokoch intríg a falošných úsmevov pôsobila jednoduchá manuálna práca s robotníkmi na jeho dušu ako očista. Postupná privatizácia, rušenie štátnych podnikov a družstiev sa však dotklo aj jeho pôsobiska, ktoré bolo zrušené. Rozdelenie republiky nevnímal zvlášť výrazne. Viac sa ho dotkla divoká privatizácia a nesprávne hospodárenie, ktoré sprevádzalo Slovensko počas 90. rokov. Vo svojom bezprostrednom okolí videl rast chudoby v dôsledku straty pracovných miest, zvyšovania cien a nízkych platov. Dodnes považuje tieto roky za brzdu, ktorá spomalila náš možný rozvoj k spravodlivejšej demokracii. V roku 1995 teda ako skúsený odborník pokračoval prácou pre Mestský úrad v Handlovej, kde sa výraznou mierou podieľal na vytvorení mestskej tržnice. Neskôr pôsobil ako správca klubu dôchodcov v Handlovej. Až v roku 2009 odišiel 80-ročný Vladimír Jonáš definitívne na zaslúžený odpočinok. Ako dôchodca žije v súčasnosti so svojou manželkou Annou Jonášovou v Handlovej.

Vladimír považuje dobu komunizmu, ktorá tu vládla vyše 40 rokov, za obdobie bezohľadnej primitívnej snahy o prežitie na úkor iných: „To bolo cieľom toho režimu, to bola jeho hlavná idea. Každý sa mal snažiť prežiť na úkor iného. V každom vo svojej blízkosti vidieť väčšieho nepriateľa, než akým bol on sám.“  

Nikto už nikdy dostatočne nenapraví škody a rany, ktoré ľuďom ako Vladimír zločinný režim vykonal. Môžeme len dúfať, že v dobe maximálnej liberalizácie najrôznejších názorov už nikdy nedopustíme, aby nevinní a pracovití ľudia, ľudia, akými je Vladimír Jonáš, trpeli závisťou neschopných!

Pre Post Bellum natočil a spracoval Michal Roľko dňa 7. 02. 2016.