„Moju mamu vnímam ako hrdinku. Ako hrdinku života nielen preto, že bojovala so zbraňou v ruke a na koni – to musím povedať, lebo oni tam mali rôzne pozície. Zapojila sa do oslobodzovacích bojov, čím dopomohla k tomu, že Slovenským národným povstaním sa Slovensko dostalo do tej víťaznej skupiny, inak by sme boli bývali v tej opačnej, nepriateľskej. Moja mama celý život hovorila o tomto SNP, celý život pomáhala nielen svojim súrodencom, pomáhala aj ľuďom, ktorých nepoznala. Bola veľmi angažovaná. My si ju nesmierne vážime za to, aká bola, a pritom ten život mala ťažký.“
1:56:30 – 1:57:31 Spomienka dcéry Tamary na mamu partizánku Albínu Teplú
„Potom prišiel rok 1989, neviem, či revolúcia alebo čo to bolo, mne sa to nepáčilo, zmena režimu, lebo ja som bola orientovaná na ten socialistický režim. Ktorý samozrejme, že mal chyby, možno hlavne tie ideologické. Ale ja som ich nepociťovala. Ja som nebola nábožensky založená, čiže zákaz chodiť do kostola pre mňa neplatil, a do zahraničia som chodila iba do Ruska, na západ nie. Ja som medzitým nastúpila – preto aj sa mi mama starala o dieťa - na Moskovský literárny inštitút A. S. Puškina. To som začala denne robiť v Moskve, ale potom som ho dokončila diaľkovo tu v Bratislave s ruskými lektormi. Tretia moja vysoká škola, stáž bola v Leningrade, na Štátnej univerzite v Leningrade. Ja som na svoje vzdelanie veľmi hrdá a pyšná. Potom som z tej ZŠ odišla, prestávali učiť ruštinu. Ruština sa prestala učiť, tak som sa dostala na športové gymnázium, kde dobiehali maturitné ročníky, na štyri roky, odmaturovať, vychovávať a viesť ich. Medzitým som si doplnila som si vzdelanie o etiku na FF UK v Bratislave, učila som tam aj estetiku aj environmentalistiku. Bola som nadšená z tej výuky, tam už bola iná technika. Mali sme dobrú techniku, púšťali sme si filmy či bojové, či súčasné, ako „Moskva slzám neverí“ v origináli. Tá úroveň ruštiny však poklesla, už to nebol hlavný cudzí jazyk, už bola angličtina, nemčina... Dokončila som v 1993 a ruština tam skončila, poďakovali mi za spoluprácu, veľmi dobre som sa tam mala.“
0:31:12 – 0:33:46 Rok 1989, zmena režimu a koniec ruštiny na školách
„Po tom 1968 sa sem navalili tie vojská Varšavskej zmluvy a na území mesta Trenčín boli Rusi, ruskí vojaci. Školy vtedy organizovali besedy s tými vojakmi. Mala som vtedy 14-15, keď sem prišli, to som vtedy ešte do deviatej triedy na tú päťku (ZDŠ) chodila. Pamätám si ten deň a pamätám si ho takto: Ráno o piatej ma budila mama a hovorí mi: `Prišli sem vojská spriatelenej Varšavskej zmluvy.` Už boli tie tanky v uliciach. To bolo v noci, takto ma budila a hovorí: `Sú tu, už sme zachránení proti tomu západu!` Ona to takto chápala. Viete, rodič veľmi vplýva na dieťa. Ja som nemala inú odozvu, že je to inak. `Sú tu, sú tu, je to v poriadku. Ja idem do roboty, ty buď doma. Nikde nechoď, mohlo by sa niečo stať.` Vtedy nastala panika. Nastala strašná panika a jediné, čo ľuďom chýbalo, bola soľ.“
0:12:56 – 0:14:21 Spomienky na 21.august 1968 a vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Trenčína
„Moja mama v tom Old Herolde (pozn. v tom čase Slovlik) bola predsedníčkou Sovietsko-československého priateľstva. Keďže ona z toho Povstania veľmi inklinovala k Rusku, až si myslím že neobjektívne, a ja som nasávala tú lásku k Rusku spolu s materským mliekom, ja som dodnes rusofil. Všetky tri vysoké školy, ktoré som študovala, mám ruské. Až tak možno neobjektívne, ja neviem, sme milovali to Rusko. Dokonca po tom 1968 sa tam ona chcela presťahovať, do Moskvy chcela odísť. Odísť tam.“
0:11:13 – 0:12:06 Tamarina mama Albína Teplá od čias SNP inklinovala k Rusku a všetkému ruskému
Tamara Igoľnicynová, rodená Teplá sa narodila 19. januára 1955 v Trenčíne. Mama Albína Teplá, rodená Kašičková sa počas SNP zapojila do odboja ako rozviedčíčka v partizánskych skupinách v okolí Inoveckých a Strážovských vrchov. Otec Ján Teplý rodinu opustil ešte pred jej narodením. Tamara vyrastala u maminej tety v Čiernej Lehote, od piatich rokov žila s mamou v Trenčíne. Mama bola po skúsenostiach v odboji, kde spolupracovala so sovietskymi dôstojníkmi, silne orientovaná na Sovietsky zväz a viedla k tomu aj svoju dcéru. V auguste 1968 mama videla v príchode vojsk Varšavskej zmluvy do Československa záchranu krajiny pred západnými mocnosťami. Tamara sa od školských čias zapájala do socialistických mládežníckych organizácií. Na jednej z besied sa zoznámila s ruským vojakom Vladimírom Igoľnicynom, za ktorého sa neskôr vydala. Vyštudovala ruský jazyk, istý čas študovala aj v ZSSR. Pracovala ako učiteľka ruského jazyka. Zo vzťahu s Vladimírom sa jej narodila dcéra, no manželstvo sa rozpadlo. Rovnako ako jej mama bola členkou KSČ. Po roku 1989 sa prestal na školách vyučovať ruský jazyk, musela hľadať iné uplatnenie. Sledovala, že aj po zmene režimu je dôležitá politická orientácia. Po odchode do dôchodku sa venuje poézii, obrazom a dcére s vnučkou. Zachováva pamiatku svojej mamy, ktorá sa ako jedna z mála žien statočne zapojila do SNP.
Hrdinové 20. století odcházejí. Nesmíme zapomenout. Dokumentujeme a vyprávíme jejich příběhy. Záleží vám na odkazu minulých generací, na občanských postojích, demokracii a vzdělávání? Pomozte nám!
