Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

PaedDr. Tamara Igoľnicynová (* 1955)

• narodená 19. januára 1955 v Trenčíne

• mama Albína Teplá bojovala v SNP na koni a so zbraňou v ruke

• vyrastala v chudobe u tety, neskôr s mamou v Trenčíne

• pod vplyvom mamy bola silne orientovaná na ZSSR, princípy socializmu a ruskú kultúru

• v auguste 1968 jej mama vítala príchod vojsk Varšavskej zmluvy

• vyštudovala ruský jazyk na vysokej škole, študovala aj v ZSSR

• vydala sa za Vladimíra Igoľnicyna, niekdajšieho vojaka, ktorý v auguste 1968 prišiel do Trenčína

• pracovala ako učiteľka ruského jazyka, Tamara aj mama boli členkami KSČ

• narodila sa jej dcéra, manželstvo nevydržala, veľmi jej pomohla mama

• po zmene režimu v 1989 prišla o zamestnanie, musela hľadať nové možnosti

• uplatnila sa v samospráve, neskôr sa politicky neangažovala

• aktuálne na dôchodku, venuje sa poézii a obrazom

• zachováva spomienku na svoju statočnú mamu partizánku

Tamara Igoľnicynová, rodená Teplá, sa narodila 19. januára 1955 v Trenčíne Albíne Teplej (rod. Kašičkovej) a Jánovi Teplému. Rodičia sa zoznámili v Bratislave, kde vtedy obaja pracovali. Vzali sa vo väzení, v ktorom si Tamarin otec odpykával trest za daňový delikt. Tamara otca ani jeho rodinu nikdy nepoznala, v päťdesiatych rokoch odišli z Bratislavy a nikdy viac sa nevrátili. Tamarina mama sa tehotná vrátila domov k rodičom do Čiernej Lehoty, na bezpečné miesto, kde sa po vojne už nebála nechať novonarodenú dcérku u svojej tety. Bolo to miesto, odkiaľ sa sama pred pár rokmi hrdinsky zapojila do Slovenského národného povstania.

Malá veľká žena Albína
Albína Kašičková, Tamarina mama, sa narodila 19. apríla 1925 v českých Dyjákovičkách vo vlaku. Jej rodičia práve šli na roboty do viníc, keď sa ich prvorodená dcéra vypýtala na svet. Drobné dievčatko spočiatku nedýchalo, tak jej vraj miestny farár dal vypiť za lyžičku hroznovej pálenky. Možno už tieto okolnosti jej narodenia predurčili Albínin dobrodružný život. Spolu so siedmimi súrodencami vyrastala v Čiernej Lehote pri Bánovciach nad Bebravou. Vyštudovala ekonomickú školu v Bratislave a počas druhej svetovej vojny pracovala ako stenotypistka v Sedliackej banke. Sledovala politické dianie v krajine a okolí a nesúhlasila s postavením vtedajšej ľudáckej Slovenskej republiky vo vojnovom konflikte. Domov už chodievala iba na víkendy a práve počas jednej z návštev sa rozhodla, že sa nebude len prizerať tomu, ako jej krajinu ničí nacistické područie. Možno aj blízkosť jej rodiska k Tisovmu pôsobisku v Bánovciach ju utvrdili v tom, že toto nie je správna cesta, ktorou sa uberá jej národ, a musí s tým niečo urobiť. Mala len 19 rokov, keď auguste 1944 vstúpila do radov partizánov v Čiernej Lehote. Jej mama spínala ruky a prosila ju, aby nešla. Bála sa o život rodiny aj pomsty nacistov. No hrdá a statočná Albína sa pripojila do skupiny ukrajinských partizánov – parašutistov. Začiatkom októbra 1944 odišla so skupinou sovietskeho poručíka Stepanova do Povstania a na Inovci vstúpili do oddielu (odriadu) Ľudovít Štúr, ktorý viedol veliteľ Jozef Tušš. Oddiel sa začlenil do Druhej československej partizánskej brigády J. V. Stalina s veliteľom I. D. Dibrovom, neskôr brigády Boženko. Drobná, iba 148 cm vysoká Albína pôsobila ako rozviedčíčka a jazdila na koni so zbraňou v ruke. Prespávala v bunkroch s ostatnými partizánmi a bola jednou z mála žien, ktoré sa osobne zapojili do bojov Slovenského národného povstania. Ich hlavným poslaním boli rôzne diverzné akcie v okolí Inovca, Čiernej Lehoty, Selca, Krivosúd-Bodovky, Bošáce, Bziniec, Starej Turej, Valaskej Belej až po Hornú Súču. Albína spolu s ostatnými partizánmi bojovala až do 22. apríla 1945. Bojov SNP sa zúčastnil aj Albínin 16-ročný brat Milan v rámci Partizánskej brigády Jána Žižku (PBJŽ) a pôsobil vo Vesteniciach a Trenčianskych Tepliciach. Aj napriek nesúhlasu a obave o vlastné životy ich v rámci svojich skromných možností celá rodina podporovala. Po vojne sa vrátila do Bratislavy, kde sa jej pracovný život na krátky čas skrížil aj s Viliamom Žingorom, keď pôsobil ako poslanec SNR. 

Ťažké detstvo na vidieku
Malá Tamarka sa narodila päť rokov po skončení druhej svetovej vojny. Meno dostala po ruskej lekárke, ktorá s mamou pôsobila v povstaní. Podľa Albíniných spomienok bola lekárka Tamara statočná a rázna žena, ktorá zachránila život mnohým jej spolubojovníkom. Albína ako osamelá matka si však nemohla dovoliť zostať s dcérou doma dlhšie ako 6 týždňov, tak ju dala na výchovu k maminej sestre tete Betke do Čiernej Lehoty. „Ona ma vychovala a veľmi na ňu s úctou a láskou spomínam. Dala mi to, čo som potrebovala,“ spomína Tamara na prvé roky života pri prameni rieky Bebravy. Mama si našla zamestnanie v zbrojárskych závodoch v Dubnici nad Váhom a za dcérkou dochádzala na víkendy. Smutné detstvo bez mamy si Tamara pamätá veľmi dobre, ale nezazlievala jej to. „Kedysi som žila v hroznej chudobe. Po všetkých sesterniciach som nosila veci a o päť čísel väčšie topánky. Žila som vo veľmi hrozných podmienkach, bez maminej lásky. Nemám dobré spomienky na detstvo. Keď som mala 5 rokov, tak ma zobrala k sebe,“ popisuje prvých päť rokov života Tamara. Cez víkend jej naoberala jablká a slivky, s bratrancom nachytala pstruhy v potoku a mama si ich zobrala do Trenčína. Vtedy jej mama už pracovala na východnom okruhu u vojakov, pôsobila ako úradníčka. Albína si časom prenajala byt vo vile Kociánových na Štefáničke a zobrala si dcéru k sebe, keďže už musela nastúpiť do predškolskej výchovy. Ani na toto obdobie Tamara nespomína dobre. Bývali v malej izbičke bez vody a WC. Každý mesiac chodila Tamara pani Kociánovej odovzdať 25 korún za nájom, lebo vždy dostala čokoládku. Albína ako bývalá partizánka nemala v spoločnosti žiadne výsostné postavenie ani úľavy. Tamara však vedela, že jej mama je výnimočná žena a obdivovala ju. Často jej rozprávala, ako sa skrývali a boli odkázaní na dobrých ľudí a ich pomoc. Spomína, že mama s obdivom hovorila o Rómoch, ktorí sa zapojili do Povstania. Bez nich by SNP dopadlo zrejme úplne inak.

Školské roky a august 1968
Albína od pôsobenia v SNP cítila náklonnosť k Sovietskemu zväzu a myšlienkam komunizmu. Od roku 1956 bola aktívnou členkou KSČ. Tamara nastúpila do školy začiatkom šesťdesiatych rokov. V tom čase mama pracovala ako vedúca učtárne v trenčianskom liehovare Slovlik a presťahovali sa do väčšieho bytu. Angažovala sa aj ako lektorka pre oblasť poľnohospodárstva pri OÚ KSČ. „Bola tam predsedníčkou Sovietsko-československého priateľstva. Z toho povstania veľmi inklinovala k Rusku, myslím si, že až neobjektívne, a ja som nasávala tú lásku k Rusku spolu s materským mliekom, ja som tiež rusofil. Všetky tri vysoké školy, ktoré som študovala, mám ruské,“ spomína Tamara na mamino ideologické nastavenie. Pamätá si tiež, že mama s nevôľou sledovala politické otepľovanie na prelome rokov 1967 a 1968. Akoby mala podvedomý strach z politiky západných mocností. Mala hlboko zakorenené, že jediná správna cesta pre našu krajinu je orientácia na východ. „Ten rok 1968 bol taký uvoľnený. To všetci spomínajú. A možno vtedy ten západ mal takú tendenciu si nás trochu podmaniť. Vieme, ako je to s podmaňovaním. Aj teraz je to tak. Vtedy bola taká uvoľnená atmosféra. Pražská jar. Všetci si vydýchli. No ale ten 21. august bol takto, že: ‚A nevydýchnete si, lebo sme tu my!‘ Hovorili, že dočasne, ale usadili sa tu na 30 rokov či koľko,“ zamyslí sa pamätníčka. V auguste 1968 si Tamara užívala prázdniny pred posledným, deviatym ročníkom základnej školy. Ráno o piatej ju mama budila so slovami: „‘Prišli sem vojská spriatelenej Varšavskej zmluvy!‘ Už boli tie tanky v uliciach, to bolo v noci, takto ma budila a hovorí: ‚Sú tu, už sme zachránení proti tomu západu!‘ Ona to takto chápala. Viete, rodič veľmi vplýva na dieťa. Ja som nemala inú odozvu, že je to inak. ‚Sú tu, sú tu, je to v poriadku. Ja idem do roboty, ty buď doma. Nikde nechoď, mohlo by sa niečo stať‘,“ spomína na mamine slová Tamara.

Počiatky orientácie na Rusko
V auguste 1968 ako do ulíc Trenčína vpadli vojská Varšavskej zmluvy, najmä ruskí vojaci. Školy začali s tými vojakmi organizovať besedy. Tamara po mame zdedila veľmi agilnú povahu a odhodlanie a už od malička sa angažovala. Od ranej mladosti pôsobila vo vtedajších mládežníckych kluboch. „V tej dobe to boli ideologické veci, no vtedy som to tak nechápala, že je to ideológia. Ja som žila v tom období. Možno až tak neobjektívne sme s mamou milovali to Rusko. Dokonca po tom 1968 sa tam mama chcela presťahovať, chcela odísť do Moskvy,“ spomína Tamara na mamino a svoje nastavenie po auguste 1968. Na jednej z besied ešte na základnej škole sa zoznámila s vtedy 19-ročným Vladimírom Igoľnicynom. Bol jedným z vojakov, ktorí prišli do Trenčína „nastoľovať poriadok“. „On bol záklaďák. Bol čerstvo narukovaný, mal 19 rokov. Oni nevedeli, kam idú. Ich narukovali, dali ich do vagónov a viezli ich do Československa. Oni ani nevedeli, kde sa nachádzajú. To iba tí najvyšší velitelia, ktorí mali určite aj nejaké zemepisné smerovanie, kam idú a čo idú. Títo vojaci vôbec nevedeli. Oni nevedeli, že idú cez Poľsko a od tej Nemeckej demokratickej republiky, možno tak prišli aj z tej východnej a severnej časti. Ich navliekli do mundúrov vojenských a išli. Nakoniec sa ocitli tu,“ spomína pamätníčka na to, ako sa ruskí vojaci dostali do Trenčína. Tamara s ostatnými spolužiakmi v rámci aktivít SZM chodili na komandatúru, kde im vojaci približovali ruskú kultúru prostredníctvom literatúry, hudby, tanca, poézie či filmov. Spomína, že im tiež hrali na garmoškách, dávali im kvety a varili ruské jedlá. Tamara začala študovať na obchodnej akadémii a aj vďaka týmto stretnutiam prečítala množstvo klasických ruských diel v origináli a zdokonalila sa v ruštine.

Tamara a život v Rusku
Tamara pokračovala v štúdiu na Vysokej škole pedagogickej v Nitre. Štúdium ruštiny a pedagogiky jej aj vďaka stretnutiam s ruskými vojakmi nerobilo žiadne problémy. V druhom ročníku štúdia spolu s ostatnými spolužiakmi dostala možnosť študovať ruský jazyk vo Volgograde. Mladá študentka mala možnosť spoznať lesk aj biedu vtedajšieho Sovietskeho zväzu. „Študovali sme na Filozofickej štátnej univerzite vo Volgograde. Dostávali sme 90 rubľov, to bolo 900 slovenských korún, štipendium. Mali sme tam ubytovanie vedľa Volgy. Žila tam československá komunita, asi 10-tisíc ľudí. V rokoch 1976 - 1977 tam stavali Česi Ostraváci Orenburg. To bolo úžasné obdobie. Peňazí sme mali množstvo, ruština nám nerobila problémy. Chodili sme aj do zakázaných zón. Vedľa Volgogradu bolo mesto Volžskij, ktoré bolo zakázané. Zavreté. Boli tam vojaci a energetické veci. Dostali sme papier a pečiatku. Tam bol iný svet, nádherný. My sme len zírali,“ spomína na zlaté študentské časy Tamara. Na druhej strane však videli aj zúbožené ženy, ktoré ťažko pracovali na trati a za svoju drinu dostávali mesačne 50 rubľov. Po vojne bol v Rusku stále nedostatok mužskej pracovnej sily a na ťažkých strojoch a najmä ručne pracovali hlavne ženy. Aj odľahlejšie dedinské oblasti treli strašnú biedu. V Rusku sa Tamara opäť stretla s Vladimírom Igoľnicynom a v máji 1977 sa v Odese zosobášili. Vladimír v tom čase pôsobil v prístave v Rige a v Odese študoval na Vysokej škole námorníckej technológiu konštrukčných lodných zariadení. Tamara si spomína aj na Vladimírových rodičov, ktorí tiež žili vo veľmi biednych podmienkach.

Slobodné matky
Tamara sa vrátila na Slovensko a v októbri 1977 sa jej narodila dcéra Natália. Vladimír zostal v Rusku. Tamare s dcérkou veľmi pomáhala najmä mama Albína. Keď bola Tamara maličká, Albína sa musela spoľahnúť na láskavú náruč tety a mamy. Tým viac sa snažila vrátiť požičané vlastnej vnučke Natálke a venovať sa jej. Dievčatku sa spočiatku venoval aj otec, keď Tamara končila vysokú školu. No vtedy získal výborné miesto v Rige a vrátil sa naspäť. Tamara tiež doštudovala vysokú školu a zamestnala sa ako učiteľka. V roku 1980 sa v Moskve konali Olympijské hry a Tamara s Natálkou opäť vycestovali za manželom a otcom do Ruska. Chceli zažiť atmosféru hier a užiť si spoločné chvíle ako rodina. No vtedy sa ich vzťah začal kaziť, až nakoniec celkom ochladol. Nezachránil ho ani luxusný pobyt pri Baltskom mori, ktorý dostali od Vladimírovho zamestnávateľa. Mladí manželia šli teda každý svojou cestou. Neskôr sa Tamara dozvedela, že Vladimír mal už vtedy iný vzťah a ďalšie dieťa na ceste. Dievčatá sa vrátili naspäť k mame Albíne do Trenčína a stalo sa z nich nerozlučné silné ženské trio. „Pomôž si človeče, aj pánboh ti pomôže,“ to bola hlavné krédo Albíny aj Tamary, ktoré sa mohli v tej dobe spoliehať iba samy na seba. Albína pracovala stále ako vedúca učtárne v Slovliku, Tamara ako učiteľka a Natálka študovala. Tamara si privyrábala aj ako prekladateľka a vedúca v pionierskych táboroch, len aby vyžili. Manželov rozviedli a na dlhých 30 rokov stratili kontakt. Tamara však doklad o rozvode stále nemala. Získala ho až v roku 1986 po urgencii u samotného Michaila Gorbačova, ktorému osobne písala, keďže jej ruský súd niekoľko rokov nedoručil doklady. Natália vyrastala bez otca rovnako ako kedysi Tamara. Našťastie však aj ona zdedila silnú povahu a životaschopnosť po svojej mame a starej mame.

Zmena režimu v roku 1989
Tri osamelé ženy sa museli v živote obracať, aby vyžili. Tamara si rozšírila svoje vzdelanie o ďalšie dve vysoké školy. Vyštudovala Moskovský literárny inštitút a absolvovala stáž na Štátnej univerzite v Leningrade a je na svoje vzdelanie patrične pyšná. Zmena režimu však znamenala veľkú zmenu aj v ich živote. „Potom prišiel rok 1989, neviem, či to bola revolúcia alebo čo to bolo, mne sa to nepáčilo. Zmena režimu. Lebo ja som bola orientovaná na ten socialistický režim, ktorý, samozrejme, že mal chyby. Najmä ideologické. Ale ja som ich nepociťovala. Do kostola som nechodila, čiže zákaz pre mňa neplatil a do zahraničia som chodila do Ruska. Čiže ja som nepociťovala žiadne obmedzenia, čo sa tohto týka,“ spomína na november 1989 Tamara. Na základných školách sa pomaly začalo upúšťať od výučby ruského jazyka. Tamara časom prestúpila na športové gymnázium, kde doučila posledné ročníky ruštiny, etiky, estetiky a environmentalistiky. V roku 1993 jej poďakovali za spoluprácu a ruštinu viac neučila. Nahradili ju angličtina, nemčina a iné cudzie jazyky.
Tamara následne vystriedala niekoľko zamestnaní a privyrábala si aj prekladmi článkov a básní z ruštiny do slovenčiny. 

Rozdelenie Československa
Ďalší medzník v Tamarinom živote predstavovalo rozdelenie Československa. „Zle som to vnímala, keby boli vtedy dali referendum, tak som proti. Ale teraz už by sme sa s tými Čechmi nezžili. Potrebovali sme tú historickú skúsenosť. Oni mali v tom našom historickom živote takú úlohu, že vlastne oni nás ťahali. Veď z tých Čiech chodili tí inteligenti – lekári, geológovia, učitelia. To oni nás ťahali, my sme predsa len boli zaostalejší, žiaľbohu,“ spomína Tamara na rozdelenie Československa a jej postoj sa nezmenil. „Tak to pociťujem aj teraz. Veď nás je len 5 miliónov. To sme len predmestie v porovnaní s inými krajinami. Len taká dedinka. My sa tu raz zožerieme. Preto som aj vtedy v referende, či vstúpiť do EÚ, bola za. Lebo my sme malý národ,“ realisticky dnes hodnotí politickú orientáciu Slovenska Tamara. So zmenou vedenia mesta prišla zmena aj v Tamarinom pracovnom zaradení. Nové vedenie si dosadilo nových „našich ľudí“ a Tamara sa musela presunúť na inú stoličku. Pracovala ako vedúca oddelenia vnútornej správy. Po ďalšej výmene na poste primátora sa zase presunula na odbor školstva. Po zdravotných ťažkostiach a dlhodobom liečení však odišla do predčasného dôchodku. V školstve teda svoj profesionálne pôsobenie začala aj ukončila. V súčasnosti sa venuje najmä obrazom a poézii a svojim dvom dievčatám.

Spomienky na mamu
Albína Teplá ako mladé dievča bojovala v mužskom svete. Bola jednou z mála žien, ktoré sa aktívne so zbraňou v ruke zapojili do SNP. Drobná, silná a veľmi aktívna žena zanechala svojim dievčatám chuť do života a silu bojovať so životným údelom. Celý život každému pomáhala a nič za to nechcela. Tamara, jej dcéra Natália a podobne aj jej vnučka Michaela vyrastali bez silného mužského vzoru. Albína im však celý svoj život ukazovala, ako bojovať, prežiť a presadiť sa aj v tom mužskom svete. „Rozprávala mi, ako nastupovala do toho Povstania. Išla tam z presvedčenia, že treba pomôcť. Z veľkého presvedčenia, že aj ona musí priložiť ruku k dielu v boji proti Hitlerovi. On chcel celé Slovensko a celú Európu,“ spomína na mamino hrdinstvo dnes Tamara. Nestála však o pocty. Dokonca aj osvedčenie o účasti v SNP, známe ako zákon 255/1946, si vybavila až tesne pred odchodom do dôchodku v roku 1974. „Moju mamu vnímam ako hrdinku nielen preto, že bojovala na koni a so zbraňou v ruke. Zapojila sa do oslobodzovacích bojov, čím dopomohla k tomu, že Slovenským národným povstaním sa Slovensko dostalo do tej víťaznej skupiny, inak by sme boli bývali v tej opačnej, nepriateľskej. My si ju nesmierne vážime, pretože ten život mala ťažký. Bola to jedna veľmi múdra a odvážna osoba. Urobila v živote aj veľmi veľa chýb, ale bol to vzácny človek, ktorý si zaslúži úctu, aby nezapadla do zabudnutia,“ končí svoje spomínanie na mamu Albínu Tamara, ktorá zomrela 16. marca 2000.