Martin Hritz

„Po príchode domov nemohol som nijaké miesto si nájsť. Tak som robil len takého poskoka. Tu som vymaľoval rodičom dom celý, poopravoval, až konečne potom sa mi podarilo, že som podal žiadosť, keď na miesto som nemohol prísť, lebo nepekným spôsobom Ondrejčák, prednosta, predseda okresného národného výboru, sa mi stále vyhrážal, že ešte pôjdem do kriminálu. Potom som mal možnosť do Rudňan ako robotník prísť, hej. Čakal som v Spišskej Novej Vsi na chodbe, kým to oni jednali. Naraz prišiel predseda odborov Antal a mi povedal, keďže bol znížený stav: ,Robotníkov nemôžeme prijať.‘ Ja som zase prišiel domov a doma som len také bežné veci robil. Potom sa mi podarilo, že som sa zišiel s jedným a bol nedostatok zemiakov, tak sme zo Spišských Vlách zemiaky nasypali do vriec a potom tie vrecia sme nosili, a do vlakov sme nakladali. Večer po ôsmej som prišiel, od rána od štvrtej do večera do ôsmej. Za tie dva týždne tak plano prišlo v noci, že ma zobrali na ošetrovňu, na pohotovosť a mi zakázali činnosť, len pokojne ležať, lebo srdce je úplne zničené. No.“

„Mali sme zasadnutie na mestskom úrade v zasadačke. Bola tam ona jak predsedkyňa, hej, a teraz [ona poukázala na mňa, že som] nepodpísal Katolícku akciu, lebo som nesúhlasil s tým, čo sa robilo. Videl som, že kňazov berú, rehole pozbierali, všetko do Podolínca a som mal možnosť, keď som tam išiel, že ako autobus stál pri Vojtaššákovom ústave v Levoči, v tej uličke ako hádzali tie sestričky, tých kňazov a vozili ich do Podolínca. Tak, keď sme mali zasadnutie a ja som im vyhádzal, lebo tam boli všelijakej národnosti, všelijakého národného presvedčenia, náboženského presvedčenia, a ja len som toľko povedal: ‚Prosím vás pekne, som nepodpísal preto, že je to Katolícka akcia. Nech si to katolíci riešia sami.‘“

„Po odsúdení bol som prevezený s viacerými do Leopoldova, do pevnosti Leopoldov. Tam nás preberali, na chodbe sme stáli, ruky sme mali zdvihnuté hore a po jednom nás volali. Tak nás potom dali do starej, no samotka stará, samotka sa to volalo. Na slamníku, už neviem či piati, štyria, piati alebo šiesti, sme ležali a na povel sme sa obracali, hej. Lebo, no, jeden slamník a piati keď ležali, tak sme sa museli obracať. A prerušilo ma, zostrašený som skočil ku oknu, čo sa robí. Vidím, že väzni majú okovy a tie gule také desať - pätnásťkilové a toto v popruhu ťahali a ako ťahali po tom betóne, strašný ruch to robilo. Ta zostrašený už som bol v tej [samotke], ta to už aj mňa toto čaká, aj nás to, že nás dali, ale to predbežne nová samota nemala ešte priestranstvo pre nás zrobené, tam niekoľko dní nás nechali na tej samote starej.“

„Vyšli sme hore, otvoril som, hej, a on už: ,Ruky hore!‘ Som musel dať ruky hore, do rohu a držať a oni teraz všetko vyhadzovali zo skríň. ,Kde máš ten vysielač?‘ ,Ja nemám žiadny vysielač tu. Ja nemám žiadny vysielač.‘ No on vari začal, tak jeden zobral nôž, že rozreže periny. Ja hovorím tak: ,Nie, nerobte to! Však vidíte, že keď pohmatáte, tak uvidíte, že vysielač nemôže len tak byť potom.‘ Všetky, čo som mal fotografie, všetky, všetky tie veci, doklady, všetko do oného zobrali. Teraz som tam mal položené, lebo predtým ona, no s Precnerom, kým som sa zišiel a ma pýtal, že či by som mu nemohol pozháňať nejaké legitimácie. Hovorím: ,Áno.‘ Hovorím: ,Ale to už sú neplatné.‘ ,Toto stačí.‘ Ja hovorím: ,A koľko by si chcel?‘ ,No to takých päť, šesť.‘ No hovorím: ,To tam je to vyhodené. Zoberiem, no keď pôjdem domov ku rodičom na obed, no tak budem mať vo vrecku, tak ma chyť a vytiahni si tie oné, nenapíš: kňaz, ale napíš: súkromný úradník.‘“

„Dostali sme dve kilá nejakej masti alebo margarínu a toto teraz dávali. My sme boli udretí, my sme boli lační, takže hovorím: ,Pán veliteľ.‘ ,No vykopte jamu a čo ostalo toto mäso, čo už nezjedli.‘ Hej, ta hovorím: ,Toto si rozdelíme.‘ ,Jamu vykopať, zahrabať.‘ Teraz polievky ostalo do päťdesiat litrov, do kanála sme museli vyliať. Nedal nám, nedal nám. Taký postoj bol voči nám, hoci dobre sme vychádzali, skutočne nikdy sme neonačili, toto sme museli zdraviť a trepnúť, bo čiapky mali sme a čapnúť tak ako pri vojsku, keď niekedy sa prionačilo. Keď nie, že neskoršie, sto drepov, dvesto drepov nám dal. Mal som jeden taký prípad, že som videl Gojdiča, gréckokatolíckeho biskupa, sto drepov mu dal ten príslušník. Len odpadol, ta len ho potom s vodou polievali. Taký cit bol voči oným, sa rozprávalo, že nad šesťdesiat rokov vo väznici nikto [nebol]. Na nosidlách tam boli, že by boli na vzduchu, tam som videl.“

„No dva mesiace takej vyšetrovačky to bolo. A od rána do večera sadnúť neexistovalo. Akurát bolo, že ten príslušník skutočne otvoril okienko a mi hovorí: ,Hritz, ľahnite si!‘ ,Nemôžem, pán veliteľ. Ja musím chodiť.‘ A už som mal celé päty odreté, celé päty, lebo nemohli nič zonačiť, hej, lebo ani ponožky nič. Ta taký človek bol znechutený zo všetkého. Človek ani nechcel veriť, že je to možné, že Slováci, jeden proti druhému, taký vzťah majú. No keď som teraz onačil, keď som teraz prišiel, hej, a zase ma vyšetroval, hej, a hovorí: ,A tu podpíšte. Tu podpíšte.‘ ,Ja nemôžem podpísať to, lebo ja som takto nerozprával.‘ Otvorili sa dvere a už s pendrekom tak som dostal po hlave, hneď som bol na zemi, kopali do mňa, potom za hlavu a šikanovali a do cely. Hodili ma do cely. ,Však on príde ku sebe.‘[povedali].“

„Ujsť sa im podarilo s plachtou, pozväzovali a dole spustili. Aj deky. Tak zakryli, kde sme tie kazematy búrali a vybili si okienko, a tým okienkom vyšli von. To asi tak šesť, osem metrov skočili dolu a to boli. Tu je, ta kde sú teraz chytro? ,Boli to väzni Jan Chvasta, Hajdúk, Bureš, Kavenda, Jozef Hermanovský a Jozef Chalupa.‘ Tým sa podarilo ujsť, no bol veľký poplach, nemohli nás spočítať. Keď sme sa vracali na ubytovňu do väznice dnu, tak nemohli spočítať, do pol ôsmej nás počítali, a tak prišla z Prahy lietadlom kontrola. Spočítali, prísne oné, postieľky sme nesmeli užiť, polovičnú dávku každému, každý musel nastúpiť dole na chodbe, každý musel obracať ruky, oni prekontrolovali, bo že niektorému chýbal nejaký prst. Ale ani jednému z tých našich nechýbal ten prst. Tri mesiace pol dávky a na zemi sme ležali.“