Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Martin Hritz (* 1923)

„Človek ani nechcel veriť, že je to možné, že Slováci, jeden proti druhému, taký vzťah majú.“

  • narodil sa v roku 1923 v Levoči

  • vyrastal v robotníckej rodine a hoci v mladosti inklinoval k technike, od roku 1940 pracoval na viacerých miestach ako úradník

  • po oslobodení Levoče spod okupácie opäť nastúpil na miesto úradníka na tamojšom MNV, pričom od roku 1949 bol pri výkone svojho zamestnania, ale i v súkromí sledovaný ŠtB

  • nakoľko mal výhrady voči zaobchádzaniu s kňazmi či rehoľnými sestričkami, otvorene prejavil nesúhlas s Katolíckou akciou

  • prostredníctvom vydania falošných občianskych legitimácií sa pokúšal napomôcť skupine duchovných

  • 14. 12. 1950 bola naňho v Prešove uvalená zaisťovacia väzba, ktorá bola zdôvodnená protištátnou činnosťou, zároveň bol vylúčený z KSS

  • na základe pojednávania, ktoré nasledovalo po vypočúvaní sprevádzanom fyzickým napádaním bol 4. 7. 1951 v Bratislave uznaný vinným z trestných činov velezrady a vyzvedačstva, pričom ho odsúdili na 15 rokov

  • bol väznený v Leopoldove, kde ho využívali ako pracovnú silu pri rozličných činnostiach

  • uznesením Krajského súdu v Nitre bol 29. 5. 1958, čiže po takmer 7 rokoch od vynesenia rozsudku, podmienečne prepustený

  • po prepustení pociťoval pre svoju trestaneckú minulosť viaceré problémy, ktoré postihli i jeho rodinu

Príbeh pamätníka

 

Martin Hritz (1923)

 

 

„Človek ani nechcel veriť, že je to možné, že Slováci,

jeden proti druhému, taký vzťah majú.“

 

 

 

·         narodil sa v roku 1923 v Levoči;

·         vyrastal v robotníckej rodine a hoci v mladosti inklinoval k technike, od roku 1940 pracoval na viacerých miestach ako úradník;

·         po oslobodení Levoče spod okupácie opäť nastúpil na miesto úradníka na tamojšom MNV, pričom od roku 1949 bol pri výkone svojho zamestnania, ale i v súkromí sledovaný ŠtB;

·         nakoľko mal výhrady voči zaobchádzaniu s kňazmi či rehoľnými sestričkami, otvorene  prejavil nesúhlas s Katolíckou akciou;

·         prostredníctvom vydania falošných občianskych legitimácií sa pokúšal napomôcť skupine duchovných;

·         14. 12. 1950 bola naňho v Prešove uvalená zaisťovacia väzba, ktorá bola zdôvodnená protištátnou činnosťou, zároveň bol vylúčený z KSS;

·         na základe pojednávania, ktoré nasledovalo po vypočúvaní sprevádzanom fyzickým napádaním bol 4. 7. 1951 v Bratislave uznaný vinným z trestných činov velezrady a vyzvedačstva, pričom ho odsúdili na 15 rokov;

·         bol väznený v Leopoldove, kde ho využívali ako pracovnú silu pri rozličných činnostiach;

·         uznesením Krajského súdu v Nitre bol 29. 5. 1958, čiže po takmer 7 rokoch od vynesenia rozsudku, podmienečne prepustený;

·         po prepustení pociťoval pre svoju trestaneckú minulosť viaceré problémy, ktoré postihli i jeho rodinu.

 

Mladosť a pracovná dráha

Martin Hritz sa narodil v roku 1923 v Levoči, kde následne prežil svoje detstvo i mladosť. Prejavoval záujem o techniku, no nakoľko sa mu nepodarilo pre nedostatok miesta dostať na priemyselnú školu, jeho ďalšie kroky sa uberali iným smerom. „Tak potom som len takto robil u lesov. Potom ma zvolili za podpredsedu, prvého podpredsedu ONV. Tam som chodil po dedinách, do Košíc, do Prešova, na zasadnutie som chodil v štyridsiatom ôsmom, štyridsiatom deviatom, päťdesiatom.“

Práve na pozícii úradníka MNV v Levoči, kam opätovne nastúpil ešte po oslobodení mesta spod okupácie, ho postretli udalosti, ktoré mali neskôr za následok priamu konfrontáciu s komunistickým režimom. Keďže mal výhrady voči zaobchádzaniu s kňazmi či rehoľnými sestričkami, prejavil nesúhlas s Katolíckou akciou, čo sa odrazilo v nepriateľskom postoji zo strany stúpencov vtedajšieho zriadenia. „Mali sme zasadnutie na Mestskom úrade, v zasadačke. Bola tam ona jak predsedkyňa, hej, a teraz, kto nepodpísal Katolícku akciu, lebo som nesúhlasil s tým, čo sa robilo. Videl som, že kňazov berú, rehole pozbierali, všetko do Podolínca a som mal možnosť, keď som tam išiel, že ako autobus stál pri Vojtašákovom ústave v Levoči, v tej uličke ako hádzali tie sestričky, tých kňazov a vozili ich do Podolínca. Tak, keď sme mali zasadnutie a ja som im vyhádzal, lebo tam boli všelijakej národnosti, všelijakého národného presvedčenia, náboženského presvedčenia, a ja len som toľko povedal: ,Prosím vás pekne, ja som nepodpísal preto, keď je to Katolícka akcia, nech si to katolíci riešia sami.‘“

Zároveň bol od roku 1949 sledovaný ŠtB, a to nielen pri výkone zamestnania, ale aj v súkromí. „Keď som vychádzal ku lesom, do kancelárie vedľa Mestského divadla, tam sme mali kanceláriu, tak zohol sa, nejakých cudzích ľudí sa vypytoval dačo a ja len som pozrel na to a zase vidím toho človeka a to bol pracovník Štátnej bezpečnosti, ktorý ma už sledoval vari od štyridsiateho deviateho roku.

Takpovediac „osudným“ sa mu stalo napomáhanie skupine duchovných prostredníctvom vydania falošných občianskych legitimácií.S Precnerom, keď som sa zišiel a sa ma pýtal, že či by som mu nemohol pozháňať nejaké legitimácie, hovorím: ,Áno.‘ Hovorím: ,Ale to už sú neplatné.‘ ,To, to stačí.‘ Ja hovorím: ,A koľko by si chcel?‘ ,No to takých päť, šesť.‘ No hovorím: ,To tam je to vyhodené. Zoberiem, no keď pôjdem domov ku rodičom na obed, no tak budem mať vo vrecku, tak ma chyť a vytiahni si tie oné, nenapíš: kňaz, ale napíš: súkromný úradník.‘“

 

Zadržanie a následné udalosti

Počas vykonávania prehliadky domu, v ktorom žil, boli nájdené dôkazy o jeho nežiaducej činnosti, čo viedlo k následnému zadržaniu. 14. 12. 1950 bola naňho v Prešove uvalená zaisťovacia väzba, ktorá bola zdôvodnená protištátnou činnosťou, pričom bol zároveň vylúčený z KSS. Nasledovalo vyšetrovanie spojené s týraním a fyzickými trestami, kedy odmietol podpísať vykonštruovanú výpoveď. „No, dva mesiace takej vyšetrovačky to bolo. A od rána do večera sadnúť neexistovalo. Akurát bolo, že ten príslušník skutočne otvoril okienko a mi hovorí: ,Hritz, ľahnite si!‘ ,Nemôžem, pán veliteľ. Ja musím chodiť.‘ A už som mal celé päty odreté, celé päty, lebo nemohli nič zonačiť, hej, lebo ani ponožky nič, ta taký človek bol znechutený zo všetkého. Človek ani nechcel veriť, že je to možné, že Slováci, jeden proti druhému taký vzťah majú. No keď som teraz prišiel a zase ma vyšetroval, hej, hovorí: ,A tu podpíšte. Tu podpíšte.‘ ,Ja nemôžem podpísať to, lebo ja som takto nerozprával.‘ Otvorili sa dvere a už s pendrekom tak som dostal po hlave, hneď som bol na zemi. Kopali do mňa, potom za hlavu a šikanovali, a do cely ma hodili. ,Však on príde ku sebe.‘ povedali.“

Po vypočúvaní a pojednávaní bol 4. 7. 1951 v Bratislave uznaný vinným z trestných činov velezrady a vyzvedačstva. „No keď bolo prejednávanie, 4. júla 1951, tak teraz menoval, hej, každý sme sa postavili tam, príslušníci  nám tam už potom tie želiezka dali dole pri pojednávaní, no a teraz, vedúceho ma zrobili celej tej skupiny, čo ja som ani nepoznal tých osemnástich. No a teraz, no čítal paragrafy, ktorý paragraf a sem, a tu, a naostatok... že ten z Písku bol prokurátor: ,Navrhujem trest smrti.‘ A ja som prehovoril: ,Tak vrahom dávate po pár roky a tu čo my nie, čo sme politickí, tak nás idete takto onačiť?‘ No, prerušili. Ja hovorím: ,Ja nesúhlasím s tým.‘ Tak prerušili, išli do kancelárie, no potom prišli, no tak zmena: ,Ale odvolanie nepodáte, nič, a dostanete pätnásť rokov.‘“

 

Väznenie v Leopoldove   

„Po odsúdení bol som prevezený s viacerými do Leopoldova, do pevnosti Leopoldov. Tam nás preberali, na chodbe sme stáli, ruky sme mali zdvihnuté hore a po jednom nás volali. Tak nás potom dali do starej, no, samotka sa to volalo. Na slamníku, už neviem či piati, štyria, piati alebo šiesti, sme ležali a na povel sme sa obracali, hej. Lebo, no, jeden slamník a piati keď ležali, tak sme sa museli obracať a prerušilo ma, zostrašený som skočil ku oknu, čo sa robí? Vidím, že väzni majú okovy a tie gule také desať - pätnásťkilové a toto v popruhu ťahali. A ako ťahali po tom betóne, strašný ruch to robilo. Tak zostrašený už som bol a hovorím si: ,Už aj mňa toto čaká.‘ Predbežne nová samota nemala ešte priestranstvo pre nás zrobené, tam niekoľko dní nás nechali na tej samote starej.“

Odpykávanie trestu bolo navyše späté s psychickou záťažou či prakticky nulovou možnosťou vyjadriť vlastný názor. Počas väznenia bol okrem toho svedkom krutého zaobchádzania s ostatnými trestanými. „Taký postoj bol voči nám, hoci dobre sme vychádzali, skutočne nikdy sme neonačili, toto sme museli zdraviť a trepnúť, lebo čiapky mali sme, hej, a čapnúť tak ako pri vojsku, keď niekedy sa prionačilo. Keď nie, že neskoršie, sto drepov, dvesto drepov nám dal. Mal som jeden taký prípad, že som videl Gojdiča, gréckokatolíckeho biskupa, sto drepov mu dal ten príslušník. Len odpadol, ta len ho potom s vodou polievali. Taký cit bol voči oným, sa rozprávalo, že nad šesťdesiat rokov vo väznici nikto. Na nosidlách tam boli, že by boli na vzduchu, tam som videl.“

Ako praktizujúci katolík sa pokúšal spoločne s ďalšími väzňami pridržiavať cirkevných zvyklostí. „Teraz aj vyspovedali sme sa, pán farár mal lopatu a ja s krompáčom kopal, lebo sme to búrali, sme mali radosť všetko, že už toto viac nebude. A tak som sa spovedal, hej, a tak som sa spovedal a tak to rozhrešenie dal, a potom i prijímanie nám dával.

 A na Vianoce, no tak sme si [počas roka]odkladali prestieradlo medzi deky, a potom na Vianoce sme si naň na stôl dali vianočný stromček. Vianočný stromček z ostnatého drôtu sme si spravili do uhoľnej plechovky a to sme zasypali s uhlím. Tak sme teraz hore už na izbe, na bytovke očistili a pri dverách boli tie poličky, na tú poličku sme rozložili a sme ozdobili. Mali sme tam kantínu, tak sme si také sladkosti kúpili, no keksy a také oné a každému sme položili na stop, pomodlili sme sa, boli tam aj iného vyznania, tí boli ticho, keď oni zase, my sme zase ticho boli a veľmi dobre sme vychádzali.“

Počas väznenia bol spoločne s ďalšími väznenými využívaný na rozličné druhy prác, napr. pri vykladaní vagónov a ich evidencii, pri práci s drevom, rozvoze rozličných druhov surovín a pod.

Na základe prehodnotenia podmienky vo veci prepustenia, došlo neskôr k zníženiu jeho trestu. „Súd uvážil, že odsúdený pochádza z robotníckej rodiny a podľa posudku náčelníka ústavu vo výkone trestu má vynikajúce správanie a podával veľmi dobré pracovné výkony. Tomu nasvedčuje skutočnosť, že počnúc výkonom trestu bol dvakrát odmenený.“ Uznesením Krajského súdu v Nitre bol teda napokon 29. 5. 1958, čiže po takmer 7 rokoch po vynesení rozsudku, podmienečne prepustený.

 

Situácia po prepustení

Ani po podmienečnom prepustení sa však jeho život nevrátil do starých koľají. „Po príchode domov nemohol som nijaké miesto si nájsť. Tak som robil len takého poskoka. Tu som vymaľoval rodičom dom celý, poopravoval. Až konečne potom sa mi podarilo, že som podal žiadosť, keď na miesto som nemohol prísť, lebo nepekným spôsobom Ondrejčák, prednosta, predseda okresného národného výboru, sa mi stále vyhrážal, že ešte pôjdem do kriminálu.“

Viaceré ťažkosti, ktoré po prepustení pociťoval pre svoju trestaneckú minulosť, zasiahli i jeho rodinu, nakoľko jeho manželka i deti mali taktiež problémy v bežnom živote, či už pri štúdiu alebo výkone zamestnania. No a ešte to ma prekvapilo, že syn bol zo zamestnania prepustený, pretože otec bol zatvorený. Ani dcéra nemohla, chcela byť lekárka, no nepovolili jej.

 

Odkaz pre mladú generáciu...

By som apeloval na mládež, aby sa vžili do tejto situácie a videli, že skutočne každému treba pomôcť, aj tomu chorému, keď nemôžem mu poškodiť. Snažme sa jeden druhému v ústrety ísť a pomôcť. Toto si predstavujem, že tak sme boli vychovaní, tak vychovávajme aj našu mládež.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Nahrávanie Oral history v Levoči dňa 23. 6. 2005; kamera: Ondrej Krajňák,

moderátor: Eduard Stano

Príbeh pamätníka spracovala: Veronika Pauková

 

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Witnesses of the Oppression Period

  • Příbeh pamětníka v rámci projektu Witnesses of the Oppression Period (Veronika Pauková)