Margita Horáková

„Jedného večera nás zobrali zase do kúpeľa a vtedy sme si mysleli, že ideme do plynu. Tam bola predsieň a schody hore a na tie schody sme si mali sadnúť. A tam sme mysleli, že tuná je náš koniec. A celý čas - treba povedať -, bolo nás zo Šamorína asi 20 dievčat, sme sa celý čas držali spolu. Veľká súdržnosť, pri apeli, vždy sme chceli, aký osud stihne jedného, nech stihne aj druhého, a to nám cez celý čas veľmi pomohlo. Tam nás dali do kúpeľa, to bolo v júni, a dali nás vonku na trať. To bolo večer, pršalo, zima bola tam vtedy ešte bola, strašná zima, a tam sme celú noc stáli. Potom prišli vagóny a do nich nás naložili. Málo do jedného vagóna, viem, že sme sa schúlili do jedného rohu a sme sa jedna druhého zohrievali. Nič sme nemali, ani spodné prádlo, len šedivé šaty s krátkym rukávom z vrecoviny a holé hlavy, a niečo musí predsa len byť, lebo otužení sme ešte neboli a nikto ani nádchu nedostal. Takto sme prišli do Krakova, do Płaszowa. Pre mňa to bol ten najhorší tábor v Płaszowe."

„My sme mali so sestrou jeden ruksak a mamička a otecko mali jeden. Sme nepočítali od začiatku, že budeme s mamičkou spolu. Celou cestou sme nejedli. V Košiciach nás prevzali Nemci, potiaľ išli Maďari. Nejedli sme celou cestou a z mamičkinho ruksaku sme zjedli každá jeden pagáčik a robili sme si výčitky, že teraz ona bude mať o to menej. Tam sme prišli, vystúpili sme, dívali sa cez tie mreže. videli sme baraky, veľké priestranstvo. Hneď, ako sme vystúpili, tak nám povedali, že batožina tam zostane. Boli tam väzni, esesáci so psami a strašná trma-vrma, človek stratil rozum, už sa nevedel orientovať. Tam bola selekcia, prišli sme pred Mengeleho a ja som mu ešte povedala, z jednej strany som ja držala mamičku, z druhej sestra. Mamičku poslal na druhú stranu. Ja som sa ho opýtala, prečo ona musí ísť na druhú stranu, veď my nemáme malé deti. Formálne sa jej opýtal, ako je stará. Povedala, že 49. Trval na tom, že aby šla na druhú stranu, a povedal mi, že večer sa uvidíme. A ja som mu v tej chvíli uverila, ale ako sme pár krokov išli a videla som to veľké priestranstvo, tak som začala rozmýšľať, ako sa dá tuná stretnúť. To nie je možné. A mamičku mám stále pred sebou, ako tam zastala a povedala mi, že o teba nemám strach, ale nikdy neopusti Trudu. To boli jej posledné slová, ona pravdepodobne tušila, čo ju čaká. Tak prázdno sa za nami dívala."

„Ona mi povedala, v ktorom baraku je sestra. Hneď som utiekla von a išla tam za ňou. A práve ich tetovali. Sestra bola asi tretia alebo štvrtá a som si hneď stala za ňou. Asi som bola jediná šťastná, že ju tetujú, lebo tým bolo moje miesto tam zaistené, že sme boli zase spolu. Ale veľmi zle som sa cítila, musela som ísť späť na revír. Ako tam ležím, naraz ma osloví dievča, že či som Lustig Médy, po maďarsky. Ona tiež chodila tiež do Martina k starým rodičom a na tom revíri bola ešte aj jej sesternica z Oščadnice Eva Neumanová. Tam sme sa kamarátili vtedy. Ona bola na tom revíri hlavná ošetrovateľka. A to bolo také sklamanie tam pre mňa, lebo prišla tá Eva, ktorá bola jedno také zart, chudé, jemné dievča, a prišla jedna drabálna žena s hlbokým hlasom: ,Vieš, prežila som smrť otca a matky, mne sa už v živote nič nemôže stať.´"

„Toto sme mali na šatách – tu hore bolo meno koncentračného tábora – v tomto prípade je to KL Dachau, pod tým bolo číslo, ja mám vytetované číslo, ale to bolo z Osvienčimu, a pod tým bol červený trojuholník. To sme boli veľmi šťastní, keď sme červený trojuholník dostali. Predtým sme mali žltý pás, a potom sme sa stali politickí. Toto T alebo Y neviem, čo znamená. My sme si to našívali. Jedna mala ihlu, cverna bola, že sme si vyťahovali z deky, človek sa stane v núdzi veľmi praktický."