Soňa Goldenbergová

“No, podmienky boli katastrofálne. Otec bol, bol strašne chorý…ani po oslobodení, sa nebol schopný vrátiť do Prešova. Deväť mesiacov…týždňov, bol v nemocnici, aby ako tak sa pozbieral a vlastne on sa vrátil do Prešova, až v júli 1945. Číže až v Prešove sa stretol… Až v Prešove. Nevedeli o sebe…nevedeli vôbec o sebe. Síce mama hovorila, že otcovi niekto povedal, že porodila v koncentračnom tábore cisárskym rezom, ale že je veľmi chorá, a tak vyzerá, že ona aj dieťa zomreli. Číže otec bol v tom vedomí, že už nežijú a mama nevedela o otcovi absolútne nič. A spomínal na ten konkrétny moment, keď bol oslobodený? Že ako to možno vyzeralo… Nie, nespomínal. On nerozprával vôbec nič. O otcovom živote, vlastne za to obdobie, viem len z životopisov, ktoré, ktoré písal, ale takéto podrobné veci, to nehovoril. Otec… A…prepáčte, som vás prerušil. Nie, kľudne. Pýtajte sa. A ešte som sa chcel opýtať, že tým, že mamka zostala v tej nemocnici a vás porodila, tak tie apelplaci, tak to sa jej asi netýkalo. Nie, nie, nie…to sa jej netýkalo. Aspoň…nehovorila, že bola na apelpaci. Ona tam porodila cisárskym rezom. Pôrod odviedol tiež gynekológ…židovského pôvodu. On tam bol od začiatku, od vzniku koncentračného tábora Sereď, doktor Pavol Mayer. On tam bol vlastne s celou rodinu, s matkou, otcom aj so strýkom…a vlastne celá rodina, bola aj lekárskou rodinou. No, a vlastne keď ich dali do dobytčiaku už v marci…dvanásteho alebo buď deviateho marca…to bol predposledný transport, ktorý išiel do Terezína, tak v tom vagóne boli…celá rodina Mayerová…a mame boli, boli veľmi nápomocní. Vy ste vtedy ani pol roka nemali… Ja som mala tri mesiace. Potom spomínali aj aké náročné to muselo byť pre mamu? Bolo to veľmi náročné. Mama spomínala, že to bola veľmi dlhá cesta, že trvala vyše týždňa. Trochu dopredu a potom späť. Hovorila, že nevie prečo, ale veľmi dlho trvalo, pokiaľ došli do Terezína.”

“No, ihneď po nástupe prišli za mnou…neviem, z akého titulu, aby som vstúpila do strany. Ako na tej vysokej škole… Na vysokej škole. Áno, na vysokej škole. Ja, ako som predtým hovorila, nespájala som päťdesiate roky s politikou, so systémom… Spájala som s vedomím tým, že nás oslobodili, čo všetko robia, vlastne aká bola propaganda v tom období. Takže, nejak som naivne, ani som nerozmýšľala a podala som…hej, podala som prihlášku… to bolo v šesťdesiatom šiestom. S tým, že som vedela, že dva roky budem kandidátom a potom odídem preč, a zo strany už nič nebude. Tak s týmto vedomím som vstúpila. Ale bol na škole jeden veľmi aktívny predseda strany, asistent…ktorý po roku prišiel za mnou a povedal, že ma posunul, posunul v poradí, a že mi dáva prihlášku do strany. Takže takto som sa dostala do strany, ale na škole…ani…by som povedala, že celá tá stranícka organizácia bola vedená formálne. Tie schôdze boli robené…ale to už bolo obdobie trošku…v šesťdesiatom šiestom už, to bolo také uvoľnené obdobie, takže neboli žiadne násilné akcie alebo násilná angažovanosť tam nebola. Nielen u členov strany, ale ani u vedúcich strany. Takže, takže vlastne…no a potom už prišiel šesťdesiaty ôsmy rok.”

“A vlastne, keď sme už pritom šesťdesiatom ôsmom, tak ja by som sa opýtal, vlastne to ste už mali vlastne po štátniciach…ale konkrétne na ten august šesťdesiatosem, toho dvadsiateho, keď prišli tie okupačné vojská. Že ako…kde vás to zastihlo, že čo ste prežívali a ako si na to pamätáte. No, tak na ten august, dvadsiaty prvý august šesťdesiatosem, si veľmi dobre pamätám. Ja už som bola v Prešove, pretože som mala obidvoch rodičov chorých. Ja už aj preto po skončení školy som sa musela vrátiť do Prešova. Ležali obaja v posteli. Ráno…prišla jedna známa, zazvonila. A hovorí, že: “Rusi nás obsadili.” Nikdy nezabudnem, obaja rodičia v posteli, hej…nikdy nezabudnem, som vyšla do mesta a pri pošte tanky…šikmé oči…to nikdy nezabudnem. Tí chlapci ani nevedeli, kde sú a človek sa jedine mohol zľaknúť, že komu čo kedy strekne v mysli a kedy vystrelí. Takže, tie spomienky na šesťdesiaty ôsmy v Prešove, mám otrasné. Nemohla som sa veľmi zaoberať týmto obdobím, lebo som mala iné starosti…s rodičmi…ale aj to, čo som zažila, som vnímala…jednoznačne negatívne. Boli aj nejaké nepokoje medzi obyvateľmi a tými vojskami? Nie, neboli. V Prešove neboli nepokoje, nie. Ani streľba, ani mŕtvi…v Prešove neboli. Čo som postrehla. Možno tankisti…čo sa zvyklo robiť, možno tie tabule, tak sa im znepríjemňovalo…Áno. Či toto sa v Prešove dialo. To sa dialo v Prešove. Na cestách, všade sa to dialo v Prešove. Tak viete…ja som bývala na Hlavnej…v centre…nie na Hlavne ulici…v centre Prešova. Tam som videla tanky rozmiestnené, vojakov…radšej som odišla domov. Istota je guľomet.”

“V máji štyridsaťštyri museli vlastne opustiť Prešov a odišli, celá, celá Glačtajnovská rodina. Až na jednu sestru s deckom, ktorá, ktorá bola vydatá a nežila už v Prešove…vlastne aj zahynula v Auschwitzi a na tú sestru, ktorá bola v Indii. Tak boli všetci Glačtajnovci v Sásovej, tam sa ubytovali v jednej rodine, už…myslím, že Kováčová sa volala. A po potlačení Slovenského národného povstania odišli do hôr. Boli v Starých Horách, boli v dedine Turecká, boli na Krížnej. Keď boli v Tureckej, tam sa stretli s veliteľom partizánskeho oddielu, s Jegorovom a ten ich nasmeroval na Krížnu, kde bol jeho partizánsky štáb. Keď došli na Krížnu, Jegorov už bol na štábe a nečakane ich prepadli Nemci. Takže došlo k veľkej prestrelke. Každý utekal, kde mohol a naši sa zachránili na horskej chate, nad Dolným Harmancom. Tam sa ukrývali veľmi krátko, pretože ich objavil horár, ktorý ich okamžite prezradil Nemcom. Vedia, že to bol horár, keďže vzápätí Nemci prišli pre nich. Zavliekli ich do Dolného Harmanca, tam ich prebrali gardisti…a tí ich odvliekli na gestapo do Martina. V Martine ich vypočúvali. Chceli vedieť najmä polohu partizánov a veľmi ich zaujímalo, kde majú majetky v Prešove. U koho, kde a čo. Samozrejme, im zobrali všetky cennosti, čo mali. Jedine mama, čo mala na ruke obrúčku a zlatý prsteň, čo dostala od otca, keď mala šestnásť rokov, teraz je u mňa… tak ten jej zostal. Ostatné…im Nemci všetko zobrali a vlastne ich odtransportovali do Serede.”

„Druhý krát bol už Zolo na svete. On je alergik, takže sme chceli ísť znovu do Juhoslávie. Manžel mal ešte sovietske občianstvo, takže mohol ísť bez problémov. A vtedy som si dávala žiadosť na vycestovanie druhý krát. Opäť sa objavil, myslím, niekto iný. Opäť si ma zavolal a vtedy ma lámal, vtedy bol veľmi sprostý. To som už odmietla, povedala som, že nie, v žiadnom prípade. Povedal: ‚Čo si Vy myslíte, že my robíme niečo protizákonné? A Vy ako straníčka, Vy ste povinná.‘ Ja hovorím: ‚Či som povinná či nie som...povedzte či mi dáte vycestovaciu doložku alebo nedáte. Ak mi nedáte, tak pôjde manžel s deckom. A keď mi dáte...‘ Nepovedal mi nič a dali mi vycestovaciu doložku.“

„Mama prišla so mnou do Prešova. Mala som ako polročné decko 2,5 kg. Hneď som išla do nemocnice. Lekár povedal mame, že mi môže ísť vykopať hrob a ona sa obesiť, že ako s takým deckom. Možno nebol trochu zorientovaný. Zdravotnícky personál sa nie vždy čestne a poctivo choval. Matke môžem veľa ďakovať za jej húževnatosť a pevnú vôľu, že žijem, fakt. Ani to neviem presne charakterizovať. Tá moja trinásťročná sesternica rozprávala, že sa už ani nemohli pozerať, ako ma núti jesť. Uvarila trochu špenátu, nakŕmila ma, ja som to dala von. Ona sa postavila, zase uvarila, zase kŕmila. Proste mala strašnú húževnatosť a pevnú vôľu, aby ma udržala pri živote. To sa jej podarilo, či?“

„V marci, 12. alebo 13. marca 1945, to bol predposledný transport zo Serede do Terezína. Vtedy nás vlastne dali do dobytčieho vagóna. Matka rodila cisárskym rezom, čiže bola ešte vo veľmi zlom zdravotnom stave a išli sme do Terezína. Tam sme boli dve malé deti: to bol Ďuri Alexander, ktorý je ako môj brat. Boli sme v jednej izbe. Teta Iby Alexandrová s Ďurim a moja mama so mnou. Vzájomne si pomáhali. Jedna zháňala jedlo, za cigarety, za chleba, to bola moja mama. A druhá strážila deti. Tak nejako sa dožili v máji 1945 oslobodenia. Po oslobodení bola mama ešte v Terezíne. Rozprávala ako stále chodila na stanicu a čakala, pretože cez Terezín prechádzali po oslobodení.“

„Povedala by som, že o tých udalostiach mi rozprávala mama a teta. Ale nedávala som si to do kontextu. Skôr by som povedala, že teraz na staré kolená si to viac uvedomujem a to prežívam a strašne ma mrzí, že som sa mamy nepýtala viac a nepožiadala ju, aby mi o tom rozprávala. Napríklad viem, že mi hovorila, jedným uchom dnu a druhým uchom von, ako sa zastavil vlak na jednotlivých staniciach, ako išla vyprať, ako sa ľudia, s ktorými cestovala vo vlaku, divili, aká som čistá, ako mám na sebe v takých podmienkach veci tip top a čisté. Ale aby som sa pýtala bližšie, alebo ako to bolo v tom Terezíne, čím ma kŕmila v Seredi, prepokladám, že mlieko určite nemala, neviem. Ani ma to nezaujímalo, ani som sa nepýtala. Ani mama nerozprávala. Teta Iby Alexandrová mi povedala: ‚Vieš, niekedy sme menili chlieb na cigarety a tvoja mama sa obliekla, mala také tmavomodré šaty s bielym golierom, aj som sa o ňu bála aby nemala ako žena v tábore s Nemcami problémy, lebo veľmi pekne a dobre vyzerala. Takže takto úchytkom niektoré veci. Ale ani tetu Iby som veľmi nepočúvala. Keď som tu [v Bratislave] študovala, tak som ju chodievala navštíviť.“